O sovietsko-ruskom humore sme až do konca 80. rokov nepočuli, v bývalom Československu nanajvýš kolovali vtipy o politickej „verchuške“ ZSSR. Jej obľúbenými protagonistami boli Chruščov, Brežnev a potom v rýchlom slede pár  geriatrických lídrov.

Vtip, jeden za všetky, ako sa volajú topánky na jedno použitie, odpoveď, andropovky, podľa Jurija Andropova, bývalého šéfa KGB, ktorý v roku 1982 nahradil Leonida Iľjiča Brežneva na poste generálneho tajomníka Ústredného výboru KSSZ a po dvoch rokoch vlády umrel. Vystriedal ho Konstantin Černenko. Ten sa vo funkcii zdržal rok. Michail Gorbačov nastupuje po ňom v roku 1985.

Tento rýchly súhrn faktov nesúvisí len s vtipom, ale i dobou, v ktorej sa odohráva príbeh filmu Humorista. Absurdita sa už dala krájať a nik nedokázal odhadnúť, čo a ako rýchle sa bude meniť. Slávne mená ruských humoristov – Michail Žvanecký, Michail Zadornov, Maxim  Galkin, Jurij Gaľcev alebo moja obľúbená Jelena Vorobjová - síce nie sú našincovi známe, ale predstava, že by sa nejaký pokus o preklad niekedy predsa len niekde v slovenskej televízii objavil, je  odpudivá ešte skôr než ju dopíšem. Občasné útržky dialógov mi na úsudok o kvalite slovenských prekladov bohato stačia.

Humoristom v roku 1984 je Boris Arkadiev, jemne unavený a otrlý bavič más. S ničím už nerobí žiadne ceremónie a  exaltovane nadšenej čitateľke kdesi v lotyšskej Jurmale, prímorskom  mestečku, kde sa dlhé roky koná každoročne festival humoru, nakreslí miesto venovania do svojej knihy falus s krídlami. Jednoduchou výzvou odvelí, na akomsi spoločenskom posedení, do svojej postele spoločníčku kolegu a ako vzorný otec sa vracia domov, s darčekmi deťom a bozkom čakajúcej manželke. Jediné, čo ho ešte dokáže akosi  pozitívne motivovať je zmienka o jeho spisovateľskom talente. Sám sa dokonca situuje kamsi bližšie ku Gogoľovi. Všetko mu nejako prechádza, banalizuje sa, dokonca aj vtedy, keď sa pri dverách jeho bytu zastavia v noci dve hrozivé postavy a vyzývajú ho, aby ich nasledoval. Dopravia ho na raketovú základňu Bajkonur, na želanie kosmonauta, ktorý mal podľa všetkého posledné želanie, lebo sa vo vesmíre objavili  technické ťažkosti. Arkadiev má všetko a predsa to nestačí. Odmieta otročiť v roli najatého zabávača. Keď ho s horúčkou a chorým srdcom donútia zúčastniť sa narodenín manželky akéhosi generála, exploduje. V saune sa pred svojimi polonahými divákmi odviaže a privedie generála k infarktu.

Je to príbeh márnej vzbury, akosi nepovšimnutej a zabudnutej. Arkadiev s prešedivelými vlasmi ďalej publiku rozpráva  známu historku o opičke a fotografovaní. Jeho trestom bola beztrestnosť, bezvýznamnosť povýšená na slávu. Film nemal  napriek  skvelému citu pre absurdné situácie a dobre napísané dialógy, výraznejšie určené významové akcenty, prostredie i hlavná postava slúžia sice popisu prostredia, ale nevedno, či ide o diagnózu totálnej otupenosti, prezradenej obľubou neustále sa opakujúcich anekdot, alebo o čosi iné, čo sa vytratilo z dohľadu. Arkadievova postava je napísaná akosi pohodlne, bez prekvapujúcej introspekcie do vnútorného života cynického klauna. Zdá sa, že ovláda pravidlá hry, keď zlostne zahriakne svojho s gitarou revoltujúceho  štrnásťročného syna. Zaujímavejšie sú niektoré vedľajšie  postavy, napríklad veselý agent KGB, večne prenasledujúci unaveného komika, lichotiaci a vyhrážajúci sa sluha veľkých. Rozumie tomu, že služba ich vkusu a želaniam je vecou úspešnej kariéry. Svoj diel tragickej rezignácie si niesla i postava Arkadievovho  nadriadeného. Všetko chápal a vedel oceniť, ale vždy nakoniec láskavo odmietol a napchával svojho klienta tabletkami na posilnenie srdca. Pre predstavu o intenzívnejšej  miere tichej tragiky a emotívnej diváckej spolúčasti je dobré si pozrieť film Alexeja Germana Dovlatov. Jeho hrôza, ukrytá pod maskou nevzrušivej všednosti je rozohratá viacvrstevnatejšie a so zmyslom pre hlbšiu diagnózu komunistického režimu. Jeho vždy viditeľné insígnie sa z Humoristu potichu vytratili.

Rezervy mal film i vo výprave, sovietske interiéry i exteriéry mali v prvej polovici 80. rokov iný „šarm“, určený totálnym nedostatkom spotrebních tovarov od oblečenia až po obuv a domáce potreby. Pre predstavu netreba veľa, si stačí pozrieť zopár dobových sovietskych filmov. Podobne ako v prípade  filmu Kursk Thomasa Vinterberga je poznámka o inšpiráci Ikeou i v tomto prípade vcelku na mieste.  

Michail Idov, narodený v Rige, žijúci  striedavo v Rusku a v USA, sa v našich kinách predstavil ako scenárista filmu Leto režiséra Kirila Serbrennikova. Humorista je jeho režijný debut. Hoci ide o rusko-lotyšsko-českú koprodukciu, nemusí nám ujsť, že kameramanom bol Slovák Alexander Šurkala.

Humorista (Yumorist / The Humorist), Rusko, Lotyšsko, Česko, 2019
Dĺžka:100 minút
Réžia: Michail Idov
Scenár: Michail Idov
Kamera: Alexander Šurkala
Strih: Michal Lánsky
Hrajú: Alexej Agranovič, Jurik Kolokolnikov, Polina Aug, Alisa Chazanova, Olga Dibceva, Anatolij Koteňov, Alexander Šurkala, Pavel Iljin, Arťjom Grigorijev, Semion Štejnberg, Vilma Kutavičjute, Artem Volobujev, Julija Aug a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 5. septembra 2019
Foto: Film Europe