Ilegálna migrácia je nielen aktuálny celosvetový spoločensko-politický problém, ale aj inšpirácia pre vznik nejedného filmu. V  týchto dňoch majú naši diváci možnosť spoznať na spoločnej projekcii dva z nich. Spája ich nielen téma, ale i to, že sa pod ne podpísali ženy ako režisérky a zároveň scenáristky.

Islandsko-švédsko-belgický film A dýchajte pokojne je režisérskym debutom islandskej režisérky a scenáristky Ísold Uggadóttir (1975), ktorá zaň vlani na festivale Sundance získala ocenenie za réžiu. Vďaka distributérovi je u nás jeho  svojským prológom slovenský animovaný 16-minutový krátky film Persona grata, ktorý nakrútila absolventka VŠVU a VŠMU Daniela Krajčová (1983) ako svoj štvrtý film a je nielen jeho scenáristkou a režisérkou, ale aj kameramankou, animátorkou a  strihačkou. Vlastne ide o monológ  afgánskeho chlapca Faisala, ktorý  spomína ako kedysi  doma  nadšene púšťal papierových šarkanov, sníval o pokojnom živote a netušil, že raz sa stane utečencom, ktorého osud zaveje na Slovensko... Bonusom je pôsobivá hudba Michala Novinskeho, ktorý je zároveň producentom.

Príbeh filmu A dýchajte pokojne sa pozerá na utečencov z iného uhla pohľadu. Jeho protagonistkou je Lara, bývalá narkomanka a slobodná matka malého syna- školáka, o ktorého sa sama stará napriek tomu, že sa ocitla na mizine. Východiskom by mala byť lukratívna práca v pohraničnej stráži na letisku. Aby ju získala a udržala, je mimoriadne snaživá. Ešte počas zaučovania upozorní na černošskú ilegálnu imigrantku, dobrosrdečnú Adju, ktorá sa chcela dostať do Kanady, a spôsobí jej rad problémov. Netuší, že ich osudy majú veľa spoločného a navzájom sa ovplyvnia.

Nasleduje skladačka  až dokumentárne snímaných útržkov zo života oboch žien, ktoré sa ocitli v nezávideniahodnej situácii. Vidíme napríklad ako Lara musí opustiť svoj prenajatý byt, márne hľadá náhradné ubytovanie a so synom prespáva v aute za mestom. Jemu však tvrdí, že je to všetko iba tajná dobrodružná hra. Jedna z najdramatickejších scén je, keď  sa chlapec v noci z auta stratí, lebo mu ušla jeho milovaná mačka a zachráni ju i jeho - ako inak – Adja. Tá medzitým absolvovala skrátený súd, väzenie a teraz čaká v ubytovni s inými Afričanmi na rozhodnutie o udelení azylu a možnosť pokračovať v ceste za dcérkou a sestrou do Kanady, alebo na deportáciu späť do Afriky, kde jej však hrozí smrť, lebo je lesbička. Lesbický motív sa objavuje aj v Larinom živote, vzťah s matkou synovho spolužiaka, ale   jej za prejavenie inej sexuálnej orientácie nič nehrozí.

Minimalistické dialógy a dlhé zábery na zdanlivo nehybné  tváre protagonistiek, či pohľady na  bezútešné prostredie prímestskej oblasti, v ktorej žijú. Divák si viac-menej z náznakov domýšľa, čo sa deje vo vnútri Lary a Adje, než by sa to dozvedel od nich. Uvedomuje si, že obe ženy potrebujú pomoc, ale nepripúšťajú si to, tvária sa, že sú nad vecou a v pohode. Nechcú nikoho obťažovať a vlastne ani nemajú nikoho, na koho by sa mohli s dôverou obrátiť. Štátne inštitúcie pracujú pomaly a riadia sa zákonmi a pravidlami systému. Ľudia, s ktorými sa obe ženy stretajú, sa správajú  relatívne  slušne, občas i ústretovo. Napríklad v zvieracom útulku, kde si Larin syn vyberá mačku, je zamestnankyňa ochotná odpustiť im predpísaný poplatok. V samoobsluhe sa niekto neznámy ponúkne, že doplatí sumu, ktorá Lare chýba. K Adji sa tiež Islanďania správajú korektne, konštatujú, že za mreže rozhodne nepatrí, súcitia s ňou, ale to je všetko. Vždy je tu určitý odstup. Predsa len, imigranti sú veľká neznáma spojená s hrozbou terorizmu. Nuž a realita zlých sociálnych pomerov je nadnárodná záležitosť bez ohľadu na farbu pleti a omnoho komplikovanejšia, aj krutejšia, ako si našinec možno uvedomuje.

Režisérka príbehom citovo nevydiera, jednoducho zobrazuje istý výsek reality, ako ho vidí ona. Nič nie je iba čierne a biele, správne a nesprávne. Problémy slobody a úteku, svedomia, súcitu, empatie, strachu, šialenej osamelosti a viac ako nejasnej budúcnosti tohto sveta, iba naznačuje. Mnohé v scenári je dosť predvídateľné a pôsobí bezútešne. Takže človeka poteší aj zistenie, že ľudia nie sú až takí rozdielni v tejto globálnej džungli a sú schopní občas si aj pomôcť. Ani ho nezaujíma, koľko pravidiel sa pri tom prekročí. V skoro až rozprávkovom závere zaznie zdanlivo banálne slovíčko „ďakujem“ z úst protagonistiek a divák sa vďačne usmeje. V niektorých momentoch horúceho leta mu totiž prešiel po chrbte mráz. Nielen preto, že Island je povestný chladným a nevľúdnym počasím. V živote je asi všetko inak, ale film je nakrútený pôsobivo, i keď žiadna cestovná kancelária z neho radosť mať nebude.

A dýchajte pokojne (Andiö eölilega), Island, Švédsko, Belgicko, 2018
Dĺžka: 100 minút
Réžia: Ísold  Uggadóttir
Scenár: Ísold Uggadóttir
Kamera: Itta Zbroniec - Zajt
Hudba: Gisli Galdur
Hrajú:  Kristin  Bóra  Haraldsdóttir, Babetida Sadjo, Patrik Nökkvi Pétursson a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 25.júla 2019
Foto: ASFK

Persona grata, SR, 2018
Dĺžka: 16 minút
Réžia: Daniela Krajčová
Scenár, kamera, strih, animácia: Daniela Krajčová
Hudba: Michal Novinski
Zvuk: Igor Baar
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 25. júla 2019
Foto: ASFK