Hlas režiséra Mani Haghighiho je v dnešnej situácii iránskeho filmu hlasom výrazne individualistickým, experimentujúcim a originálnym. Kým filmy jeho súputnikov dokonale paralyzuje „vírus Farhadi“, príbehový model rozhádanej rodiny s krížovkovou záhadou, Haghighi má vlastné zdroje a nápady.

S najvýraznejšou postavou dnešného filmového Iránu, Asgarom Farhadim ho spájajú spoločné projekty, ako scenárista spolupracoval na jeho filme Ohňostroj na stredu (Fireworks Wednesday, 2006)  a vytvoril jednu z hlavných postáv, manžela Sepideh (Goldshifteh Farahani) vo filme O Elly (2009) . Pod spoločný scenár, ktorý Haghighi i režíroval sa Farhadi podpísal vo filme Canaan. Nie je to jediné slávne meno v jeho tvorivom portfoliu, pripája sa k nemu aj Abbas Kiarostami. Ten mu scenáristicky asistoval pri filme Ľudia pri práci (Men at Work, 2006).

Do zorného uhla významných filmových festivalov sa dostáva filmom Skromné pohostenie (Modest Reception, 2012), výrazne provokujúcim príbehom dvojice (muža si zahral  sám Haghighi), rozdávajúcej peniaze chudákom kdesi v horách. Chcú za to ťažko splniteľné sľuby. Mužovi, kopajúcemu jamu pre mŕtvolku batoľaťa zaň sľubujú balík. Životy jeho ostatních detí majú s týmito peniazmi šancu pod podmienkou, že mŕtve telo dieťaťa však darca hodí psom. Provokatívny experiment s morálnými dilemami nielen náhodne obdarovaných, ale i dvojicou donorov, sa výrazne vyčleňoval zo široko zdieľaných tematických naratívov. Svojim inovatívnym prístupom sa stal súčasťou pozvoľna silnejúcej línie sebavedomých iránskych  solitérov, ktorí nepotrebujú hľadať podporu v existujúcom kontexte rodinných filmov.

Dokazuje to i jeho ďalší film Príchod draka (2016). Tentokrát sa Haghighi  rozhodol pre hru so žánrami. Science fiction, okoreňuje  mystikou a nasadzuje aj prvky mocumentary, kde sám vypovedá o tom, ako sa k téme dostal a čo ho na nej zaujalo. Nájdeme tu i prvky akčného detektívneho filmu s tajomným, až apokalyptickým  posolstvom, odkazujúcim na perské mystické dedičstvo. V kovovej skrinke, kdesi medzi vecami svojho deda, slávneho iránskeho spisovateľa a filmára Ebrahima Golestana nájde audio pásky. Je na nich nahraný výsluch detektíva iránskej tajnej služby SAVAK Babaka Hafiziho (Amir Jalili) , starý približne päťdesiat rokov a viaže sa na dátum atentátu na vtedajšieho premiéra Hassana Ali Mansura. Zastrelili ho pred parlamentom v januári 1965. Vypovedá o záhadnej smrti politického väzňa. Našli ho obeseného kdesi na púšti ostrova Qeshm. Zároveň sledujeme zvukára, ktorý spolupracoval s Golestanom na jeho filme Tehla a zrkadlo (1964), vrátane archívnych ukážok z filmu. V krabici sa našli  nahrávky so zvláštnymi zvukmi. Miestne legendy hovoria o drakovi, skrývajúcom sa kdesi pod zemou. Jeho večná prítomnosť mala zrejme na priebeh tragických  udalostí nejaký vplyv.

Je to dosť neprehľadná zmes motívov s nejednoznačným významovým vyústením, hlavolam pre kritikov i divákov.

V podobnom duchu pokračuje i v ďalšom film  Prasa. Dej posúva bližšie k iránskej súčasnosti, ironicky naráža na existujúce „čierne zoznamy“ režisérov s obmedzenou možnosťou aktívne pracovať na nových filmoch. Jedným z nich je i režisér Hasan Kasmai (Hasan Majooni). Uviazol v reklamách a žiarlivo sleduje svojho soka Sohraba Saidiho (Ali Mosaffa), ktorý mu navyše odlákal do svojho nového filmu i jeho milenku, herečku Šivu (Leila Hatami) .

Filmárske prostredie však terorizujú záhadné úmrtia,  ktosi zákerne vraždí  známych  režisérov. Nájde sa hlava režiséra Mani Haghighiho a  Kasmai sa začne obávať o vlastný život. Po čase usúdi, že vrah zabíja len úspešných tvorcov a jeho obchádza. Dramaticky sa kvôli tomu trápi. Keď rukou záhadného vraha umiera i Šiva, chce umrieť aj on. Vinou  záznamu z mobilu ho polícia upodozrieva z jej vraždy. Napokon k stretnutiu s vrahom dôjde a objaví sa muž s prasačou maskou na tvári.

Uvoľnenými  postmodernými paródiami iránska kinematografia príliš nehýri. Haghighi nielen testuje  žánre, rozšafne kombinuje krimi, komédiu, grotesku i rodinnú drámu. V rozvírenej hudobnej show na akomsi večierku ponúka misy s jednohubkami kópia postavy Rézu Chána Páhlavího, otca posledného šacha a do rytmu tancuje i Nasser al-Din šach z Kadžarovskej dynastie, ten za vlády ktorého sa v Iráne po prvý krát premietalo. Dômyselne útočí na ikony minulosti a ujde sa i exaltovanej kostýmovej histórii. Film, pripomína výtvarne skvele nadizajnované dada. Chýba mu jediná, ale podstatná kvalita a tou je humor.

Podobne ako u Farhadiho, ktorý sa cez svoje filmy, predchádzajúce výrazne úspešnej reťazi filmov, prepracoval k čistému príbehovému modelu, môžeme toto experimentovanie považovať za proces formovania naratívu, obohacujúceho existujúci stav o nové postupy, dekonštruujúce tradičnú stavbu príbehu, siahajúce do registra presahujúceho realizmus a jeho logiku.

Prasa (Khook), Irán, 2018
Dĺžka: 108 minút
Scenár a réžia: Mani Haghighi
Kamera: Mahmoud Kalari
Strih: Meysam Molaei
Hudba: Peyman Yazdanian
Hrajú: Hasan Majooni, Leila Hatami, Leili Rashidi, Parinaz Izadyar, Ainaz Azarhoush, Ali Mosaffa, Mina Jafarzadeh, Siamak Ansari a ďalší
Distribúcia: Film Europe Media Company
Premiéra v SR: 24. januára 2019
Foto: Film Europe Media Company