Japonský film Zlodeji získal na tohtoročnom festivale v Cannes Zlatú palmu, a to veľmi silnej konkurencii. Premietol sa už na slávnostnom otvorení prehliadky Be2Can a nechajme sa prekvapiť, ako prijme film Hirokazu Koreedu naše publikum.

Hirokaze Koreeda (1962) začínal dokumentárnymi filmami, značný úspech zaznamenal už snímkami Aký otec taký syn (2013), Naša malá sestra (2015),  Po búrke (2016) uvedený v Cannes v súťaži Un certain regard a tiež filmom Tretia vražda (2017) uvedený na festivale v Benátkach. Skutočný úspech prišiel však až tohto roku, keď si najväčšiu trofej odniesol z Cannes. Nie náhodou som napísala, že sa dajme prekvapiť, ako film príjme naše publikum, lebo viem, že sme voči týmto kultúram dosť zdržanliví a často aj nespravodliví. Rozhodne sú iní, majú iné zvyky, iný pohľad na život, ale takisto to platí naopak, mnohé sa im zdá u nás nepochopiteľné. Ale nazdávam sa, že film Zlodeji má takú všeobecnú výpovednú hodnotu, že mu nebude problém porozumieť.

Snímka hovorí o veľkých a malých zlodejoch so zvláštnou filozofiou, že to čo je v obchode je pre každého. Okradnúť niekoho len tak sa už nesmie – ani starenku, ani suseda, vôbec nikoho. Kradnúť sa môže len zo spoločného... A tak hneď na úvod sledujeme  otca (Sakura Andó) so synom ( Džjó Kairi), ako brilantne zahrajú svoju hru v supermarkete, aby odviedli pozornosť a chlapec si pokojne vzal, čo chcel a mal prikázané. Režisér, majster rodinných filmov (týmto len pokračuje v tradícii), ale tiež rôznych rodinných spletencov, rozohráva príbeh rodiny, ktorá biologicky nemá nič spoločné, živorí na malom priestore v chatrči  a vo chvíli, keď udrú silné mrazy,  manželia (ak nimi sú) sa zľutujú nad malým dievčatkom, potulujúcom  sa nocou v tmavej uličke. Dieťa evidentne ušlo z domu a nehodlá sa tam vrátiť. Neskôr vysvitne, že otec ju nenávidí, matka detto a namiesto jedla sa jej dostáva len bitka. Naopak je tomu vo veselej a súdržnej rodine, v ktorej vládne stará matka (úžasná Kirin Kiki) a z jej skromného dôchodku žijú všetci. Malý Šóta (Džjó Kairi), sa zo začiatku novému prírastku neteší, ale po čase si ho Juri (Miju Sasaki) získa. Je totiž výbornou žiačkou a kradnúť jej nerobí problémy. Rodina žije zo dňa ne deň, ale na nálade im to neuberá, sú tolerantní, láskaví, snažia sa napriek rozdielnosti pováh jeden druhému pomôcť a je im spolu dobre. Obaja manželia síce pracujú, ona (Lily Franky) seriózne, on (Sakura Andó) sa radšej dochráme, aby nemusel do práce, staršia dcéra (Maju Macuoka) si síce zarába na skromné živobytie v erotickom salóne, kde je jej povinnosťou masturbovať cez nohavičky, ale aj tak je peňazí málo. A do rodinného košiara ešte patrí vnučka starej panej,presvedčená o tom, že len pri babičke Hacue sa dočká lásky a rodinného šťastia.  Všetci sú si však vedomí nebezpečenstva a veľkého rizika skrývať týrané dieťa, o to viac, že ho začne hľadať sociálka a polícia. Rodičom nechýba. To však svojráznej famílii nebráni žiť svoj život, spoločne vyraziť k moru, deti sa plahočia vo vlnách a babičkinmu zraku nič neujde. Všetko by išlo ďalej po starom keby zrazu milovaná babka neopustila tento svet. Na pohreb nemajú, jediný prameň peňazí je fuč a čo ďalej. No pochovať ju  tajne a tváriť sa, že žije. Lenže to nie ja také jednoduché a navyše jednému z rodiny sa začne tento spôsob života nepáčiť, zinscenuje krádež, pri ktorej sa dá chytiť. Zrejme je z iného cesta, len o tom nevie. Týmto činom  sa začínajú skutočné rodinné väzby na policajnej stanici rozväzovať, objasňovať a divák je prekvapení čo všetko sa za rodinnou pohodou skrývalo. Viac prezradiť sa nedá.

Film nastolí veľa otázok, ale dve sú z nich najdôležitejšie, a to kritika japonského sociálneho systému, v ktorom sa striktne berie ohľad na všeličo nepodstatné len nie na osobné šťastie detí. Druhou je stará pravda, ktorú už obšírne napísali a rozpitvali klasici, najmä Bertold Brecht v známej hre Kaukazský kriedový kruh, že dieťa patrí tomu kto ho vychováva a nie kto ho porodí. A sám režisér nadhodil tému, že podľa jeho mienky sú tresty za drobné krádeže neadekvátne prísne v porovnaní so skutočnými zločincami, ktorí si behajú po slobode, vďaka peniazom a šikovným advokátom. Teda snímka Zlodeji prináša témy, ktoré by nám mohli byť veľmi blízke.

Netradičná a prekomplikovaná rodina a vzťahy, ktoré v nej vládli, nadhodila veľa závažných úvah, ako som už spomenula kritiku sociálneho systému, problém biologického a  nebiologického materstva a či možno zasiahnuť v prípade, keď je evidentné, že sa dieťaťu ubližuje. V neposlednom rade je diskutabilný aj morálny aspekt, teda či považovať za vážny priestupok  krádež kvôli hladu a kde je hranica činov, ktoré už nemožno tolerovať, teda čo je morálne a amorálne a ako sa zachovať k takejto zložitej situácii. No a v neposlednom rade sa  pranierujú  aj nedôstojné životné podmienky, bývanie nevynímajúc. Poviete si priveľa na jeden film, no nebol by to Hirokazu Koreeda, aby to všetko nezabalil do všeobímajúcej lásky, nehy a spolupatričnosti. Jeho pohľad na svet je láskavý, neodsudzujúci a plný porozumenia. A to priehrštie lásky prezentuje v najdrastickejších podmienkach, v chatrči, kde si musíte hľadať miesto, aby ste si mohli sadnúť a nie to ešte spať. Rodina stráda, denne bojuje o svoje prežitie, ale nestráca nádej a optimizmus. Často mi napadlo, či je to v takýchto podmienkach vôbec možné. Podľa majstra optimistického pohľadu na svet, je to možné, ale vyžaduje si to veľa odriekania a obetavosti. Napriek zľahčovania problémov a veľkej tolerancii sú však Zlodeji adresnou, trefnou a nezmieriteľnou kritikou do vlastných radov. Tak ako rodina má svoje tajomstvá (nie je ich málo), tak aj film ponúka množstvo možností zaujať stanovisko, a to podľa toho na  koho stranu sa postavíte.

Zlodeji majú predovšetkým dobre napísaný a precízne vypracovaný scenár, herecké výkony celého ansámblu sú vynikajúce tak u dospelých, ako aj u detí. Kamera (Rjútó Kondo) je vedená presne v intenciách režijného zámeru, raz poetická, inokedy surová, niekedy len zaznamenáva bizarné prostredie. Nič nie je zbytočné, všetko do seba zapadá – dej i komplikovaná záplatka. Z ľudského hľadiska môžeme to čo sa odohráva bez diskusie prijať, z morálneho sa však nad problémom musíme vážne zamyslieť. Sila tvorcovho rozprávania je nejednoznačnosti výkladu a interpretácie problémov a zrejme to bol rozhodujúci moment prečo sa stali práve Zlodeji víťazným filmom tohtoročného Cannes.

Zlodeji (Manbiki Kazoku), Japonsko, 2018
Dĺžka: 121 minút
Réžia: Hirokazu Koreeda
Scenár: Hirokazu Koreeda
Kamera: Rjúto Kondó
Hudba: Haruomi Hosono
Hrajú: Lily Franky, Kirin Kiki, Džjó Kairi, Miju Sasaki, Sókuse Ikemacu, Moemi Katajama, Sakura Andó, Maju Macuoka, Kengo Kóra, Akira Emoto, Čizuru Ikewaki, Jóko Moriguči, Naoto Ogata, Júki Jamada a další
Distribúcia:  Film Europe
Premiéra v SR: 11. októbra 2018
Foto: Film Europe