V tomto roku mali v slovenských kinách preméru hneď tri tanečné filmy. V marci 2017 to bol animovaný film Erica Summera a Érica Warina, Balerína o mladej tanečnici, ktorá s pomocou svojho kamaráta utečie zo sirotinca a hľadá svoje šťastie v Paríži. Tento mesiac, dokonca v rovnaký deň, boli prvýkrát premietané ďalšie dva filmy s podobnou tematikou. Životopisná dráma o prerode mladého farmárskeho dievčaťa na hviezdu európskych kabaretov a parížskej Opery, Tanečnica od režisérky Stéphanie Di Giusto a adaptácia rovnomenného komiksu Bastiena Vivèsa, Polina (2011) nakrútená dvojicou režisérov Angelin Preljocaj a Valérie Müller- Preljocaj.

Malé dievčatko z priemyselnej časti Moskvy je odhodlané stať sa balerínou prestížneho Veľkého divadla. Keďže umelecké remeslo nie je iba o talente, jej cesta je sprevádzaná množstvom fyzickej i psychickej námahy a driny. Mladé dievča sa rokmi vypracuje a získa vytúženú úlohu v divadle. Napriek tomu nie je presvedčená o tom, že toto je tá správna cesta, ktorou sa vydať, respektíve akým spôsobom tancovať. Neustále hľadá svoj vlastný pohybový spôsob vyjadrovania a ten nenachádza v klasickom tanci. Po tom, ako sa zúčastní na vystúpení francúzskeho súboru moderného tanca, sa však všetko začne meniť.

Polina nie je len filmom o jednej tanečnici a jej životnej i profesionálnej ceste k uznaniu a úspechu. Je metaforou hľadania cesty každého umelca. Hľadania vlastného originálneho spôsobu vyjadrenia. Hľadania vlastného miesta v spoločnosti i v umení. A napokon, i hľadania seba samého. Dôkazom, že to nie je cesta rýchla, jednoduchá a bez prekážok, je aj tento príbeh. Príbeh dievčaťa skúšaného životom i tancom. Dievčaťa prechádzajúceho úspechmi, neúspechmi, existenciálnou krízou, zúfalstvom, stagnáciou, pádom na samotné dno svojich možností a opätovným životným i pracovným nasadením a schopnosťou nadchnúť sa pre svoju vášeň.

V posledných rokoch sa intenzívne diskutuje o prestupovaní hraníc dokumentárneho a hraného filmu. Režijné rukopisy hraných tvorcov sú ovplyvnené štylistikou dokumentárneho filmu a naopak. Aj v tomto hranom filme je citeľný vplyv dokumentarizmu. Ručnú kameru, dokumentárnu observáciu, sociálne prostredie postáv, mesto reflektujúce vnútorný svet hlavnej protagonistky - všetky tieto dokumentárne prvky obaja režiséri spojili s inscenovanými pasážami a rytmicky strihanými tanečnými sekvenciami charakteristickými pre hraný film. Výsledkom je dokonalé spojenie simulovanej dokumentárnej autenticity a hranej štylizácie.

Sujet snímky je vystavaný na báze kontrapunktov. Dva svety, dve krajiny, dve tanečnice, dve techniky tanca, dva typy umenia. Na jednej strane priemyselné postsocialistické a zaostalé Rusko, mafiánskymi praktikami zamorená Moskva, akademický Boľšoj a klasický tanec vyučovaný nekompromisným a autoritatívnym profesorom Bojinským, tradicionalistom posadnutým perfekcionizmom baletnej techniky a filozofiou uznávajúcou len rozum. Na druhej strane, modernistické Francúzsko, mladé rozvíjajúce sa mesto Aix-en-Provence a avantgardná škola slávnej choreografky moderného výrazového tanca Lirie Elsaj, taktiež dokonalosťou posadnutej tanečnice, no veriacej v cit. Režiséri sa neobmedzovali iba na takýto protiklad. Snímka je syntézou aj vysokého a nízkeho umenia. Klasická hudba, tanec, architektúra, umenie koexistuje s podradnými obchodnými praktikami, špinou mestských barov a ulíc. Prichádza kompromis. Ani jeden zo svetov neostáva v tieni druhého, ani jeden nevystupuje do popredia. Napokon vyústi do synergie starého a nového, klasického a progresívneho, vznešeného a podradného.

Príbeh je postavený aj na kompaktnej vizuálnej stránke filmu. Vo veľkých celkoch a celkoch sa nám ponúka pohľad na bielu zasneženú krajinu s množstvom vysokých stromov. Na mesto zahalené tmou, no zároveň ožiarené svetlom pouličných lámp, na baletné i avantgardné tanečné predstavenia v prostredí klasicistického divadla. Po celý čas som mala pocit, akoby som sa pozerala na prequel alebo sequel Wendersovej Piny (2011). Vizuálne krásne zábery, klasická i moderná hudba, umenie, mestská symfónia, hľadanie nových výrazových prostriedkov tanca, pomalé strihové sekvencie vystriedané rytmickými, spojenie ruchov s cieľom vytvoriť hudbu.

Avšak, príbeh Poliny je obohatený o sociálny, no v žiadnom prípade nie patetický aspekt. Mladá dievčina pochádza z nie veľmi solventnej rodiny, ktorej rodičia nie sú schopní zaplatiť školu talentovanej dcére. Sú však ochotní sa hoci aj zapredať pre šťastie a rozvíjanie potenciálu vlastného dieťaťa. Navyše, metafyzické a spirituálne motívy v podobe vízií hlavnej protagonistky i osud individualistky reprezentujúcej celú skupinu umelcov - tanečníkov, to všetko robí z Poliny zaujímavé a vzácne audiovizuálne dielo.

Polina, (Polina, danser sa vie), Francúzsko, 2016