Alexander Sokurov je jedným z najvýznamnejších žijúcich režisérov. Je považovaný za epigóna tvorby Andreja Tarkovského - sám priznáva veľkú inšpiráciu v jeho tvorbe (nakrútil o ňom dokumentárny film Moskovská elégia) a súčasne využíva „žáner“ spirituálneho filmu i niektoré štylistické postupy príznačné pre jeho snímky.

Častými témami Sokurovových filmov sa stali blízkosť smrti, láska a deštrukcia, stret človeka a dejín, ale aj postavenie Ruska na mape sveta. Sokurov je však rovnako režisérom dokumentárnych filmov – veď začínal v štúdiu populárno-vedeckého filmu. Počas svojej tvorby ich nakrútil desiatky a vo všetkých sa snažil obchádzať zaužívané dokumentárne postupy, kombinovať realizmus s nadpozemskosťou a vkladať do nich niečo archetypálne a nemenné. Nie je tomu inak ani v prípade jeho najnovšieho filmu Frankofónia - svojráznej eseje o parížskom Louvri, sile umenia a múzejníctve ako takom.

 Za ústrednú tému môžeme považovať zamyslenie sa nad povahou samotného múzejníctva. Príznačnou metaforou sú zábery na dopravnú loď plnú pamiatok, pohybujúcu sa uprostred rozbúreného mora. More v tomto prípade symbolizuje samotný čas a dopravná loď našu snahu sprítomňovať a zachovávať dejiny zakonzervované v nejakej „časovej kapsule“ - v soche, obraze, filme či fotografii.  Súčasne môžeme zobrazené čítať aj ako systematické nebezpečenstvo zničenia týchto pamiatok. To je príznačné nielen pre zobrazený Louvre v časoch druhej svetovej vojny, ale aj ničenie asýrskych pamiatok teroristami z ISIS a pre našu benevolenciu pri likvidácii významných historických budov na Slovensku. Popritom sa však Sokurov stihne vyjadriť aj k post-kolonizačnej povahe múzejných zbierok, ktoré boli často získavané počas vojnových výprav. Podľa Sokurova boli mnohé výpravy dokonca vedené práve kvôli týmto umeleckým skvostom. Z toho dôvodu sa následne môžeme pýtať, či si tá loď tak trochu nezaslúži, aby sa potopila. V každom prípade však Sokurov múzeá vníma ako mimoriadne dôležité prvky pri utváraní národnej identity.

S témou múzejníctva pochopiteľne úzko súvisí práve osud Louvru počas druhej svetovej vojny. Ten obsahuje jednu z najväčších a najhodnotnejších zbierok umenia na svete a je ikonou všetkých múzeí. Sokurov zobrazuje jeho vývoj od renesancie až po súčasnosť, mnohé pamiatky, ktoré sa v ňom nachádzajú i jeho význam pre francúzsku spoločnosť. To dokazuje aj preventívne prenesenie mnohých významných exponátov do bezpečnejších priestorov ešte pred inváziou nacistov do Francúzska. Louvre bol v tom období trefným stelesnením spomínanej lode na mori. Sokurov tejto téme prispôsobuje aj štylistické prostriedky. Kamera tu pláva po dlhých chodbách Louvru a pomaly krúži okolo exponátov. Tieto poetizujúce postupy využíval aj vo svojich predchádzajúcich filmoch. Vo Frankofónii zdôrazňujú majestátnosť vyprázdneného Louvru. Pracuje s archívnymi materiálmi a popritom mení aj farebnosť niektorých svojich obrazov do podoby starých fotografií. Vytvára tak hravú koláž plnú záberov rôzneho pôvodu, čiže akúsi zbierku umeleckých druhov. Popritom, tak ako v Ruskej arche, vkladá do dokumentárne zaznamenaných priestorov, anachronické či mýtické postavy. Našimi sprievodcami sa stáva Napoleon Bonaparte, imperiálny panovník a Marianne, stelesnenie republikánskych ideálov. Obidvaja predstavujú dvojznačnú identitu francúzskeho národa. Táto identita je však v kríze – zmenila sa na patetické odriekanie prázdnych slov.

Spoločne s tým sa nám vo filme rozohráva aj akýsi rekonštruovaný dej zobrazujúci konfrontáciu nemeckého dôstojníka Franza Wolff-Metternicha, ktorý dostal za úlohu postarať sa o poklady ukryté v Louvri a riaditeľa múzea Jacquesa Jaujarda. Ten je jedným z mála štátnych úradníkov, ktorí neodišli z mesta, a tak sa pomaly rozohráva prazvláštny vzťah medzi obomi distingvovanými znalcami umenia. Ten vzťah na záver prerastie až do priateľstva, čo súvisí aj s Wolff-Metternichovým obdivom k Louvru. Ich konverzácie pripomenú podobne ladené vzťahy medzi znepriatelenými dôstojníkmi z Renoirovej Veľkej ilúzie. Aj napriek vojne sa k sebe dokážu obaja muži správať ľudsky.

Na záver by som sa zamyslel ešte nad jednou dôležitou Sokurovou témou, ktorou je postavenie Ruska vo svete. Po období rokov 1989 až 1991 sa zo svetovej veľmoci, ovládajúcej v podstate polovicu sveta, stal zaostávajúci štát prepadajúci sa do hlbokej krízy. Tá vyvrcholila v roku 1998, kedy sa z Ruska stala ekonomicky nevýznamná krajina. Po konci Sovietskeho zväzu sa zo sveta vytratil aj „diktát“ socialistického realizmu, a tak zrazu zmizol aj opar ruskej umeleckej hegemónie. Pri konfrontácii so svetom navôkol skrátka zažilo Rusko obrovský šok. Cestou z mizérie, či pocitov menejcennosti, sa okrem reforiem a opätovnej snahy demonštrovať svoju moc v zahraničnej politike, stal silný nacionalizmus. Ten sa dnes prejavuje nielen v politike, ale aj v umení, ktoré je opätovne poznačené štátnou cenzúrou. Prekvapivo sa však objavuje aj vo Frankofónii, v ktorej sa Sokurov (oprávnene) rozhorčuje nad nacistickými zverstvami v Rusku a zdevastovaní Ermitáže i ďalších umeleckých pamiatok. Tu už Nemci nemali také zľutovanie, ako v prípade Paríža.

Frankofónia (Francofonia, le Louvre sous l’Occupation), Francúzsko, Nemecko, Holandsko, 2015
Dĺžka: 88 minút
Scenár a réžia: Alexander Sokurov
Kamera: Bruno Delbonnel
Strih: Hansjörg Weißbrich
Hudba: Murat Kabardokov
Hrajú: Louis-Do de Lencquesaing, Benjamin Utzerath, Vincent Nemeth, Johanna Korthals Altes, Aleksandr Sokurov, François Smesny, Peter Lontzek, Andrej Čelpanov, Catherine Limbert, Eric Moreau a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 24. novembra 2016
Foto: Film Europe