„Nepokúšajte sa uspokojiť všetkých ľudí, nepokúšajte sa uspokojiť všetkých svojich učiteľov, nerobte to, o čom si myslíte, že sa možno zapáči publiku, robte iba to, čomu veríte vy.“ Zrejme v intenciách tejto rady, adresovanej mladým kolegom filmárom, nakrútila svoj celovečerný hraný debut Labrador (Dánsko, 2011) dánska režisérka Frederikke Aspöck.

Medzinárodný úspech zaznamenala ešte ako študentka v roku 2004, keď na filmovom festivale v Cannes získala cenu za najlepší krátky film. Osemnásťminútová snímka Happy Now, ktorá vznikla v USA, zobrazovala typickú americkú rodinu na pláži, ktorej život obráti naruby matkin flirt s plavčíkom. 

Labrador je komorná psychologická dráma, odohrávajúca sa na opustenom ostrove, kam sa mladý párik Stella a Oskar vyberú navštíviť Stellinho otca Nathana, uznávaného a zrejme aj úspešného maliara, ktorý si môže dovoliť pravidelné návštevy karnevalu v Riu a bungalov na slávnej Copacabane. Mladá žena sa pred pár dňami dozvedela, že bude matkou, na čo sa teší, no jej partner má k hroziacemu otcovstvu trochu zložitejší vzťah. Trojica od prvého okamihu spolu neladí. Nathanovi sa potenciálny zať zjavne nepáči, nie je mu sympatický, nerozumie jeho nadšeniu pre informačné technológie a možno aj žiarli. Oskar je typický mestský človek, navyše racionálny novinár, ktorý chce prísť veciam na koreň, a tak odpovedá na Nathanove provokácie rýpaním sa v jeho súkromnom živote. Odhalenie dávneho rodinného tajomstva, o ktorom Stella nemala potuchy, zmení život všetkým trom. Už nič nebude, nemôže byť ako predtým. Vzťahy, ktoré mali budúcnosť, čaká kolaps.

Filmy severských kinematografií napriek mnohým rozdielom majú niektoré spoločné črty. Príbeh v nich je zväčša zbavený zbytočného balastu, vypreparovaný na podstatu, ktorou bývajú komplikované medziľudské vzťahy. Súčasne pri dejovom minimalizme sa kladie veľký dôraz na formálnu stránku diela, na spôsob, ako, v akom prostredí a akými prostriedkami sa príbeh sprostredkúva. Výnimkou z tohto veľmi zovšeobecneného, a teda  nepresného pravidla nie je ani prvotina režisérky Frederikke Aspöckovej Labrador, pomenovaná podľa rasy psa –sučky Elvíry, ktorá tvorí jedinú Nathanovu spoločnosť na nehostinnom ostrove a je síce nehovoriacou, ale dôležitou súčasťou príbehu o netradičnom trojuholníku. Napätie v ňom existuje od začiatku a postupne narastá, sľubujúc vyústenie do tragédie. K tej našťastie napriek divákovým očakávaniam nedôjde, puška v latríne – v súlade s Čechovovou poučkou – síce vystrelí, ale nie na človeka, dvojica pokojne odchádza z ostrova, ale na trajekte už nevyzerá ako pár. Stellina pomsta za zničenú ilúziu je krutá a Oskar sa zrejme pochybností z nej vyplývajúcich už nikdy nezbaví.

Intímna dráma, postavená na troch ľuďoch, by sa síce mohla odohrať kdekoľvek, ale zvláštny podtext jej dodáva prírodné prostredie. Už na začiatku pôsobí ako metafora – párik milencov prechádza akoby niekoľkými zemepisnými pásmami, čo v racionálnom Oskarovi vyvoláva otázky o tunajšej mikroklíme. Prudké a neočakávané zmeny počasia však predznačujú budúce výkyvy nálad vo vzťahoch, v ktorých nechýba „veterná“ nevľúdnosť, mierna zatrpknutosť či mrazivé neporozumenie. Kamera Magnusa Nordenhofa Jøncka podčiarkuje tieto zmeny atmosféry výtvarne dokonalými obrazmi nehostinnej, melancholickej ostrovnej prírody a najmä premenlivého, prevažne burácajúceho mora, ktoré tvorí spolu s neustálym vetrom dva základné a miestami dominantné zvukové prvky filmu. Len chvíľami sa k nim pridáva hudba Rasmusa Billeho Bähnckeho, najmä čisté tóny klavíra a hravá gitara.

V psychologickej dráme postavenej na troch hrdinoch záleží na obsadení každého z nich. Mladá režisérka si vybrala dobre. Stellu hrá dánska herečka Stephanie Léon (1984, filmy Nebojme sa lietať, Bertram a spol., dráma Bagland, ktorú premietali aj na festivale v Zlíne) ako mladú, sympatickú ženu, ktorá sa teší z prítomnosti dvoch dôležitých mužov po svojom boku, no vo chvíli, keď jej ublížia, ukáže aj temperamentnejšie a temnejšie stránky svojho charakteru (napriek zaužívaným stereotypom je to žena, ktorá sa pokúsi znásilniť muža, čo ju celý život klamal, a vymyslí rafinovanú pomstu aj pre pôvodcu neplánovaného odhalenia). Carsten Bjørnlund (1973, filmy Nechajte maličkých...., Comeback – Febio Fest 2009, Vec, thriller ID:A) v úlohe Oskara musí bojovať s vlastným sebectvom i pohodlnosťou, no nikto, ani jeho partnerka mu tento zápas neuľahčuje. Snaží sa pochopiť novú situáciu, v ktorej sa nechtiac ocitol, no naráža na limity svojej povahy i skúseností. Je až zábavné vidieť, ako svoj stres lieči konzumáciu bonboniéry, čo zvyknú skôr ženy... Jakob Eklund (1962, najznámejší ako kriminálny inšpektor Johan Falk z dvanásťdielnej série švédskych prevažne video filmov) zahral Nathana ako svojrázneho umelca, ktorý nedovolí, aby mu čokoľvek a ktokoľvek zasahoval do života. Spokojne žije v dobrovoľnom vyhnanstve, sympatie i antipatie dáva bez okolkov najavo, no osud ani jeho neušetrí, a to drastickým spôsobom. Prekvapujúce slzy v očiach tohto sebavedomého muža vystrieda zdesenie, ako sa život môže v okamihu zvrtnúť..

Hoci je film Labrador nezvyčajne krátky (72 minút), prináša mnoho inšpiratívnych myšlienok o vzťahoch v rodine, medzi partnermi, o spolužití mladých ľudí a ich zodpovednosti za skutky, ktoré sa v dnešnej uvoľnenej morálnej atmosfére nezdajú dôležité či nezvratné. Mnohé síce zostalo nedopovedané či nevyjasnené, no možno práve preto bude film pôsobiť na diváka provokačne, prinúti ho premýšľať, hľadať v príbehu nové súvislosti. A možno ho nedostatok informácií odradí, posúdi to ako nedostatok a pripíše na vrub neskúsenej režisérky. Prosím, vyberte si.

Labrador, Dánsko 2011
Scenár: Daniel Dencik
Réžia: Frederikke Aspöck
Kamera: Magnus Nordenhof Jønck
Strih: Martin Schade
Hudba: Rasmus Bille Bähncke
Hrajú: Carsten Bjørnlund, Stephanie Léon, Jakob Eklund
Premiéra v SR: 29. augusta 2013
Foto: Film Europe