Svadbu a peripetie okolo nej sme v našej i svetovej kinematografii videli už nespočetne krát. Raz ako komédiu (najviac), tragikomédiu a tiež drámu. Režisér Jan Hřebejk však použil tento vďačný námet po Kawasakiho ruži a Nevinnosti, možno na voľné uzavretie témy o vine, zodpovednosti a vyrovnaní sa s minulosťou, vo filme Líbánky.

Snímka napriek tomu, že získala na tohtoročnom Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch Cenu za réžiu, je prijatá s rozpakmi. Po odstupe od festivalu som aj ja skorigovala svoj postoj k filmu a kládla si (dosť často) podobnú otázku: Akú úroveň mala tohtoročná karlovarská súťaž? Odpoveď je: Priemernú. Po formálnej stránke sú však Líbánky takmer dokonalé dielo, ale obsah pokrivkáva, a to dosť výrazne. Rozpaky však iste vznikajú aj preto, že Jan Hřebejk (1967) patrí k najúspešnejším českým režisérom a od každého nového filmu sa veľa očakáva. Filmový, televízny i divadelný režisér má na svojom konte veľa úspechov. Tri razy ocenili jeho filmy Českým levom. Boli to Horem pádem, Šakalí léta a Musíme si pomáhať – ten bol dokonca nominovaný na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film. Divákov si však získal aj snímkami Pelíšky (tými predovšetkým), Pupendo, Kráska v nesnázích, Medvídek, U mě dobrý, Kawasakiho růže a Nestyda. Žiaľ, musím konštatovať, že tretí z voľnej trilógie Kawasakiho růže, Nevinnosť,  je tretí, Líbánky, najslabší.

Videli sme už, ako nevesty utečú spred oltára, ženích sa opije a netrafí na svadbu, mladomanžela zastrelia vychádzajúc z kostola, aby sa potom vdova mohla rafinovane pomstiť, prosto svadbu už na všetky spôsoby. V Líbánkach však nikto utiecť nechce, dvaja životom skúsení ľudia vedia čo robia a zdá sa, že ich šťastiu už nič nestojí v ceste. A predsa visí nad nimi hrozba. Tereza (Anna Geislerová) sa už raz popálila, Radim (Stanislav Majer) má tiež svoju skúsenosť a dospievajúceho syna, ale veria, že sa tentoraz rozhodli správne. Svadba prebieha v kruhu rodiny v romantickej krajine, na oblohe ani mráčika, len zrazu sa objaví nepozvaný hosť Jan Benda (Jiří Černý). Nikto ho nepozná, on však tvrdí, že sa Radimom poznajú od detstva, a tak si ho nikto nevšíma. Dokonca zo začiatku si ani mladoženích nevie spomenúť odkiaľ tohto človeka pozná. Len Terezu jeho prítomnosť znepokojuje a radšej ho odvezie preč. Lenže Benda sa vráti, má s Radimom nevyrovnané účty. Do akej miery sú závažné nie je ani dôležité, podstatné je, že on to považuje za nutné.

Všetko by bolo v poriadku keby príbeh nebol tak priamočiaro jednoduchý a predvídateľný. Na začiatku kým je všetko zahmlené je to moment, ktorý udrží divákovu pozornosť, ale vo chvíli, keď je už všetko jasné sa dej zbytočne naťahuje a okrem krásne snímanej prírodnej scenérie kameramanom Martinom Štrbom už niet o čo stáť. Forma jednoznačne dominuje nad obsahom, priam ho úplne pohltila a v pamäti ostanú len pekné snímane obrazy. Zrejme formálna dokonalosť snímky Líbánky priniesla tvorcovi cenu na spomínanom festivale, hoci by si ju zaslúžil kameraman.

Škoda, že téma tajomstva a vyrovnania sa s minulosťou, vsadená do radostnej udalosti v živote človeka, sa tak minula cieľom. Mohla to byť plnokrvná dráma so všetkým čo k tomu patrí, keby si scenárista filmu Petr Jarchovský trochu viac pohral s témou. Tajomnosť dokáže síce do istej miery nahradiť kamera a atmosféra ňou vyvolaná, ale aby sme príbehu aj uverili treba rozhodne viac. Postavy sú ploché, dialógy strnulé, často plytké, hrdinovia sa správajú čudne, prosto neveríme im. V prvej časti filmu ešte ako - tak, ale v druhej už vonkoncom nie. Našťastie, Anna Geislerová, je tak skúsená herečka, že z textu vyťažila maximum a je zároveň jediná, ktorej aspoň z časti uveríme jej obavy a pochybnosti. Ostatní sú len akousi ilustráciou deja, zmietajú sa v ňou, objavia sa odídu a pochybujú. Ťažko čitateľný je najmä  mladoženích Stanislav Majer v úlohe Radima i keď musím pripustiť, že chabý text ho ďalej nepustil. O niečo viac šťastia už mal Jiří Černý ako votrelec Jan Benda – tým, že zo začiatku nevieme o čo mu ide má možnosť trochu aj rozohrať svoju nie najlepšie načrtnutú postavu a ku cti mu slúži, že sa snažil zo všetkých síl. Že mu to vždy nevyšlo nie je jeho vina. Líbánky sú teda ukážkou aj toho, že aj skúsení herci, keď nemajú čo hrať si veľmi so svojou rolou neporadia.

Jan Hřebejk v jednom rozhovore povedal, že v Líbánkach kladie otázky a neodpovedá na ne.To by bolo v poriadku, veď väčšina filmov kladie len otázky a je na divákovi, aby si na ne odpovedal. V tomto prípade sa však poradne potrápi, aby sa z toho vymotal. Jedno mu bude jasné, že minulosť človeka vždy dohoní a bude musieť zaujať nejaký postoj. Aký postoj však zaujať k problému, ktorý bol riešiteľný už pred rokmi, možno hneď vtedy keď sa stal ? Udalosť sa mi zdá byť vykonštruovaná, nezmyselná a spochybniteľná. Nebyť náhody a svadby, nikdy by nič nevyšlo na povrch a neznámy votrelec sa do konca života mohol zožierať. Prečo ten človek tak dlho čakal ? To je kardinálna otázka celého príbehu. Natíska sa odpoveď, aby narušil svadbu nádejným novomanželom. Lepšiu odpoveď nemám. A že sa potom všetci tvária a správajú čudne, sa nemožeme čudovať.

Hovorí sa, že nemožno vstupovať dva razy do tej iste rieky a Hřebejk sa do pustil tej chyby, že do nej „vstúpi“ už po tretí raz. Prvý raz úspešne, druhý pokus do podobnej mu tiež vyšiel, no po tretí raz to bola už celkom iná rieka – kľukatá, s nezvládnuteľnými kaskádami a inými prekážkami. Prebrodil sa cez ňu bez väčších škrabancov, ale nie ako víťaz.

Líbánky,ČR,SR,2013
Réžia: Jan Hřebejk
Scenár: Petr Jarchovský
Kamera: Martin Štrba
Hudba: Aleš Březina
Hrajú: Anna Geislerová, Stanislav Majer, Jiří Černý, Kristýna Fultová, David Máj, Jiří Šesták, Jan Radojčičová
Premiéra v SR: 29. augusta 2013
Foto: Forum Film