Najlepší európsky fantastický film roku 2012 - toto označenie získal film Miznúce vlny, ktorý do našich kín toto leto priniesla Asociácia slovenských filmových klubov. Vznikol v koprodukcii Litvy, Francúzska a Belgicka a je dielom rodáčky z Litvy Kristiny Buožyté (1982). Absolventka Litovskej hudobnej a dramatickej akadémie zaujala už  krátkymi filmami, ale najmä svojím absolventským celovečerným titulom Zberateľka (2008). 

Mimoriadnu pozornosť kritiky i publika však vzbudila, a  niekoľko medzinárodných ocenení získala, až opusom Miznúce vlny (2012). V niektorých krajinách ho uvádzajú pod titulom Aurora –  čo je meno hlavnej hrdinky. V súčasnosti pripravuje filmovú adaptáciu románu Glamour. Protagonista Miznúcich vĺn -  mladý informatik Lukas (Marius Jampolskis) sa v rámci kontroverzného medzinárodného vedeckého experimentu – pokúša vstúpiť do mysle Aurory (Jurga Jutaité), ktorá je v kóme. Má byť akýmsi pozorovateľom a po každom „spojení“ podrobne referovať, čo videl, pretože vedci zaznamenávajú iba elektromagnetické vlny mozgu, ale netušia, čo sa za nimi skrýva. Lenže Lukas im zatajuje, že v Aurorinej mysli sa  stal jej milencom a zaplietol sa do osídiel vášne. Neuvedomuje si, že sa Aurora stala jeho drogou, poznačila jeho psychiku a narušila jeho reálne jestvovanie a vzťahy. Chce tajne zomierajúcej žene vrátiť vedomie i život a len-len, že nepríde o vlastný...

Je to pôsobivo vyrozprávaný príbeh  o rozpade vzťahov a možno aj osobnosti. Režisérka  a scenáristka Kristina Buožyté v spolupráci so scenáristom Brunom Samperom vytvorili  scenár, v ktorom síce neskrývajú svoju inšpiráciu svetovými majstrami tohto žánru (hoci aj S.Kubrickom), ale pokúšajú sa o vlastný pohľad na vec. Navyše ponechávajú dostatočný priestor  pre náznak tajomstva i toho, aby si divák niektoré dejové  línie domýšľal. Napríklad v úvode  pri tmavom obraze nevidíme, iba počujeme akoby úryvok z tlačovej konferencie, kde sa vedúci projektu vyhne odpovedi na otázku etiky a rizika  experimentu. Následne sledujeme vizuálny záznam aktivity mozgu. A potom si zrazu uvedomujeme isté napätie medzi samotnými experimentátormi v laboratóriu( cítia zodpovednosť, alebo iba túžia po úspechu za každú cenu?), ale i v súkromí Lukasa a jeho dlhoročnej partnerky Liny (Martina Jablonskyte), ktorá možno žiarli na jeho prácu a je zaskočená tým, že sa s ňou pomaly prestáva rozprávať.

Vedľajšie postavy sú len akoby nahodené  skice: či je to Lukasov priateľ –vysokoškolský pedagóg  s rozpadnutou rodinou, lekár pochybujúci o správnosti projektu,  členovia výskumného teamu. Psychologicky najprepracovanejšia je zákonite postava Lukasa (Marius Jampolskis), nárast jeho agesivity (sprvu k partnerke Linde, neskôr náhodnej prostitútke, až k vražednému útoku na  muža v Aurorinom dome), ale aj tajnostkárstva, narkomanskej posadnutosti, porušovanie pravidiel  výskumníka a neschopnosti rozlíšiť fikciu a realitu. Niektoré čiastočky do skladačky príbehu Aurory i Lukasa sa dozvedáme vlastne až  v závere  filmu, v zaujímavo ladenom dialógu spomienok oboch protagonistov.

Zaujímavá je vizuálna stránka filmu, pod ktorú sa podpísali  kameraman Feliksas Abrukauskas a strihačka Suzanne Fenn. Na jednej strane bielo-čierny svet výskumného pracoviska  s modravými  obrazovkami počítačov a obrazcami nervových dráh a elektromagnetických vĺn a na druhej  strane paleta farieb pri zobrazovaní fikcie – scén, ktoré sa odohrávajú v mysli hrdinov. Sprvu ich vnímame akoby z dna mora až na hladinu, akoby rozmazané  a zahmlené  kontúry  a siluety, neskôr ostro zreteľné.  Sivá farba prechádza do modrastej, medovo hnedej až rozžiareno slnečnej v dome, kde sa kormidla ujme erotické spoznávanie muža a ženy. Ale potom, podobne ako Lukas,  sa divák musí sám rozhodovať, čo je  predstava, čo spomienka, čo realita.

A to všetko dopĺňa hudba Petra von Poehla, v ktorej  počujeme šum prístrojov i ľudský dych a tep srdca. O filme Miznúce vlny sa píše ako o  erotickej sci-fi romanci. Erotických vízií, včítane niečoho ako „gruppensex“ je vo filme dosť. Ale viac ho možno vnímať ako akúsi metaforu o láske a túžbe po spojení,  navyše v dobe, keď si namýšľame, že  dokážeme  našou technológiou odpovedať na otázky záhad ľudského tela i duše. Možno v hĺbavejších povahách aj pazúrikom uviazne otázka, či má človek vôbec právo  takto experimentovať  s ľudskými bytosťami a či niekedy pochopíme záhadu mozgu, myslenia, fantázie a vôbec duševného života. V každom prípade sú Miznúce vlny zaujímavý film, ktorý azda osloví nielen priaznivcov sci-fi.

Miznúce vlny (Vanishing Waves)
Litva, Francúzsko, Belgicko -2012
Dĺžka predstavenia: 124 min.
Réžia: Kristina Buožyté
Scenár: Kristina Buožyté a Bruno Samper
Kamera: Feliksas Abrukauskas
Strih: Suzanne Fenn
Hudba: Peter von Poehl
Hrajú: Marius Jampolskis, Jurga Jutaité, Brice Fournier, Sharunas Bartas, Fréderic Andrau, Rasmante Burzaite, Martina Jablonskyte, Arnoldas Eisimantas a ďalší
Premiéra v SR: 11.júla 2013
Foto:ASFK