Máme pápeža! (Habemus papam!)
Sú filmy, ktoré sa vám páčili, ale po čase si neviete spomenúť o čom vlastne hovorili. No to nie je prípad snímky talianskeho režiséra Nanniho Morettiho Máme pápeža! (Habemus papam!). Film so videla vlani na jeho uvedení v hlavnej súťaži v Cannes a dodnes sa na všetko presne viem rozpamätať. Hovorí to v jeho prospech – na priemerný film si nespomeniem.
Habemus papam! mal na festivale mimoriadny úspech, veľa sa o ňom diskutovalo, ale odišiel bez ceny. Stáva sa! (Zavádzajúco sa píše, že bol nominovaný na Zlatú palmu. Nebol. Bol zaradený, ako všetky filmy, do hlavnej súťaže a ašpiroval aj na Zlatú palmu, aj na niektorú z cien, napríklad za réžiu alebo herecký výkon. Filmy sa nominujú na Oscara, ale slovo „nominovať“ je pre súťažný festival nevhodné a mätúce.) Toto sklamanie režisérovi však vynahradil Zlatý glóbus. Nanni Moretti (1953) popredný taliansky režisér, herec a producent však už jednu Zlatú palmu má, a to za snímku Synova izba (2001). Zakladateľ produkčnej a distribučnej spoločnosti Nuova Sacher sa zapísal do povedomia verejnosti v 70. rokoch minulého storočia snímkami Som sebestačný a Ajhľa Bombo. Čoskoro bol nielen v Taliansku, ale na celom svete známy a uznávaný a azda najväčšiu slávu mu priniesol film Drahý denníček, za ktorý dostal v Cannes Cenu za réžiu. Známe sú aj jeho snímky Sladké sny, Bianca, Omša sa skončila, Apríl a spomínaný Zlatou palmou ocenený film Synova izba. Moretti je jedným z obľúbencov Canneského festivalu a jeho snímky sa očakávajú vždy s veľkým záujmom a aj mňa prekvapilo, že vlani odišiel bez ceny. Mimochodom bol by si ju zaslúžil aspoň hlavný predstaviteľ 86 - ročný Michel Picolli, nie z úcty pre vek, ale pre vynikajúci herecký výkon.
Neboli by to bulvárni novinári keby okamžite neboli rozpútali v tlači kampaň, čo na to Vatikán, bude protestovať voči filmu? Nebolo proti čomu. Nikoho neuráža, nie je kritikou pápeža, ale úvahou o slobodnej voľbe človeka pri neľahkom rozhodovaní, konkrétne rozlúsknutia dilemy, či je práve on vhodný stať sa pápežom. Komorná dráma adepta na pápeža je však okorenená humorom tak príznačným pre režiséra, ktorý je aj jedným zo spoluautorov scenára. Príbeh sa začína voľbou nového pápeža, ktorého v Sixtínskej kaplnke volí konkláve 120 kardinálov za zatvorenými dverami. Nikto nemôže opustiť miestnosť kým sa nový pápež nezvolí. Výsledok označuje biely dym stúpajúci z komína. Mysleli by ste si, že dostať sa na pápežský stolec je veľká pocta. S počudovaním však zistíte, že sa kardináli modlia: "Panebože, nech to nie som ja!" Nikto nechce vziať na seba takú zodpovednosť. Voľba je humorná, milá a ľudsky pochopiteľná. Sledovať, ako mnohým vyvolencom na tento post odľahne, že ich nezvolia, patrí k najpôsobivejším scénam filmu. Hlavou Vatikánu sa však musí niekto stať a na veľké prekvapenie zvolia človeka, ktorého nikto nepozná. Melville sa zobudí z rozjímania, sediaci niekde zabudnutý vzadu a sám je z toho šokovaný. Čoskoro sa však v nemom úžase ocitnú aj spolupracovníci nového pontifika, ktorý odmietne prijať takú veľkú zodpovednosť. Jednoducho nechce byť pápežom – má pochybnosti. Našťastie, meno sa ešte nerozkríklo, lebo novozvolený pápež sa stratí, túla sa Ríme, ide do divadla, prosto túži viac po svetskom živote. Hrozí, že prepukne škandál a Vatikán sa tomu chce vyhnúť za každú cenu. Najväčší hlavobôľ má pápežov tajomník (vynikajúco stvárnený poľským hercom Jerzym Stuhrom) a narýchlo povolaný renomovaný psychiater, či psychoanalytik (Nanni Moretti), ktorý musí Svätého otca priviesť na iné myšlienky a vsugerovať mu, že stať sa pápežom je jeho životné poslanie. Či sa mu to podarí zistíte, keď si pozriete film.
Snímka Máme pápeža! nie je príbeh o voľbe váhajúceho pápeža v pravom slova zmysle, podfarbená aj istým politickým podtextom. Sám Moretti povedal, že nechcel vpašovať do filmu politiku, jeho cieľom bolo poukázať len na to, že Vatikán nutne potrebuje obnovu a modernizáciu. Film je predovšetkým osobnou drámou človeka, ktorý sa zmieta medzi pocitmi prekvapenia, možno i radosti zo zvolenia a obáv z úlohy, na ktorú nebol pripravený. Hovorí o osobnosti, ktorý pozná svoje hranice, má pochybnosti a nechce konať proti svojmu presvedčeniu. Aby takúto zložitú postavu niekto zahral do najjemnejších nuáns bolo treba siahnuť po veľkom hráčovi, a tým bol Michel Piccoli. Ak by bol dostal úlohu herec len o niečo menšieho kalibru, neuverili by sme dileme tohto človeka. Piccoliho pápež je zo začiatku postava skôr pasívna a utiahnutá. Prekvapenie a zároveň hrôza, že ho zvolili je úprimné. O to úprimnejšie a ľudskejšie vyznievajú aj jeho pochybnosti a bezradnosť. A zrazu sa z tohto vyľakaného starého človeka, s nepopierateľnou ešte nevyhasnutou iskrou v očiach, vykľuje takmer sveták, ktorý miluje divadlo, nič ľudské mu nie je cudzie, ale v hĺbke duše ostáva človekom hlboko veriacim. Neskĺzne ani do sentimentality, ani do naivity, ani do možno očakávaného rúhania. Veď ide aj o to, či je ochotný dať sa zavrieť do vatikánskej klietky. On len pochybuje a podľa toho aj koná. Uznáte, že na to bolo treba skutočne hráča prvej ligy a Piccoli ním je. Aj v jeho bohatej filmografii (Veľká žranica, Denník komornej, Nenápadný pôvab buržoázie, Žalobca, Atlantic City, Zlá krv) bude tento výkon na najvyššej priečke. Mal dvoch protihráčov – prvým bol hovorca Vatikánu, manipulátor udalostí, človek neštítiaci sa ničoho na dosiahnutie svojho cieľa a druhým uhovorený, do všetkého sa miešajúci psychiater. Prvého hral s bravúrou poľský herec Jerzy Stuhr a druhého sám režisér Nanni Moretti. Ten seba zaprieť nedokázal, trochu sa predvádzal (ako takmer vždy), ale v celkovej koncepcii pôsobila jeho postava vierohodne a odľahčila najmä tie sekvencie, ktoré balansovali už na hrane únosnosti. Príbeh voľby pápeža mal totiž vzbudiť sympatie a nie kritiku.
Vraj si postavu pápeža Moretti celkom nevymyslel. V 13. storočí údajne mal problémy prijať túto úlohu mních Pietro Angeleri. Či ste veriaci alebo ateisti nepristupujte k tomuto príbehu s predsudkami - z jednej i druhej strany. Za známou vetou, ktorá odznie z balkóna Baziliky Svätého Petra: Habemus papam! (Máme pápeža!) sa skrýva viac, ako by ste očakávali. Po profesionálnej stránke je to navyše perfektne zvládnuté dielo, nad myšlienkami, ktoré nastoľuje sa dá aj hlbšie zamyslieť, aj dobre zabaviť. A čo viac chcete od dobrého filmu.
Máme pápeža (Habemus papam!), Taliansko, Francúzsko, 2011
Réžia: Nanni Moretti
Scenár: Nanni Moretti, Francesko Piccolo, Federica Pontremoli
Kamera: Alessandro Pesci
Strih: Esmeralda Calabria
Zvuk: Alessandro Zanon
Hrajú: Michel Piccoli, Nanni Moretti, Jerzy Stuhr, Renato Scarpa, Franco Graziosi, Camillo Milli, Roberto Nobile, Margherita Buy, Teco Celio a ďalší
Premiéra: 23.11. 2012
Foto: ASKF