Osamelosť prvočísel (La solitudine dei numeri primi)
Poetický a zároveň metaforický titul Osamelosť provočísel pútal už čitateľov románu pred niekoľkými rokmi. Debutoval ním v roku 2008 mladý taliansky fyzik Paolo Giordano a vzápätí sa dočkal množstva literárnych ocenení a prekladov. V roku 2009 vyšiel napríklad v češtine. O rok neskôr vznikol rovnomenný film, ktorý sa v týchto dňoch dostáva vďaka Asociácii slovenských filmových klubov aj k našim divákom. Nakrútil ho ako svoj tretí hraný film taliansky režisér a scenárista Saverio Costanzo (1975).
Štúdium sociológie a teórie komunikácie na rímskej univerzite La Sapienza absolvoval v roku 1998 prácou o amerických Talianoch v Brooklyne. Predtým strávil dva roky v New Yorku, kde medziiným pracoval aj ako kameraman a nakrútil tam na túto tému dokument. V roku 2004 debutoval celovečerným hraným filmom Private, za ktorý získal Zlatého leoparda na festivale v Locarne a na domácej pôde cenu pre najlepšieho nového režiséra v Taliansku - Donatellovho Davida. S úspechom sa stretol aj jeho druhý film Na moju pamiatku (2007) - voľná adaptácia románu Furia Monicelliho. Pri svojom treťom opuse opäť siahol po adaptácii románovej predlohy od Paola Giordana.
Film Osamelosť prvočísel (2010) ocenili pri jeho uvedení na festivale v Benátkach Pasinettiho cenou. Premisou celého príbehu je myšlienka: Rozhodnutie urobíme za niekoľko sekúnd, jeho následky nesiem neraz po celý život. Nesprávne rozhodnutie v detstve poznačilo život protagonistov Alice a Mattia. Z Alice chcel mať jej panovačný otec lyžiarsku šampiónku, po čom malé dievčatko ani veľmi netúžilo. Keď sa v hmle na zjazdovke ťažko zranilo, následok bol krívanie a pocit, že sklamalo sa rokmi
prehlboval, menil v nočnú moru a neskôr anorexiu. Výborný žiak, osemročný Mattia zas trpí tým, že rodičia od neho vyžadujú, aby sa staral a preberal zodpovednosť za svoju mentálne postihnutú sestru - dvojča Michele. Nechce s ňou ísť na spolužiakovu narodeninovú párty, tak ju nechá v parku na lavičke, ale keď sa po ňu vráti - už ju nenájde, navždy sa stratila. Pocit viny sa odráža v jeho opakovanom sebapoškodzovaní ostrými predmetmi a absolútnom ponorení sa do štúdia. O tom všetkom sa však divák dozvedá postupne, v akýchsi spomienkových návratoch. Zároveň sleduje, ako sa osudy Alice a Mattia prepletajú. Od prvého stretnutia na strednej škole, kde
obaja trpia krutosťou a výsmechom spolužiakov, ktorí sú neľútostní k tým, čo sa nejako odlišujú, i neskôr v dospelosti absolutným nepochopením okolia. Obaja majú v sebe niečo, čo by sa dalo označiť ako „osamelosť prvočísiel“. Matematický pojem „prvočíslo“ označuje totiž čísla deliteľné iba sebou samými a jednotkou a nehodiace sa k žiadnemu inému prvočíslu. Alice a Mattia nedokážu nadväzovať kontakty s okolím. Navyše ich rodinné zázemie je nedostatočné. V jednom prípade absolutistický otec a chorľavá matka, v druhom rozhádaný manželský pár, ktorý prejavuje viac záujmu o ich obchod s kožušinami ako o vlastné deti, trpiace psychickými problémami.
Geniálny, ale takmer nehovoriaci Mattia žije ponorený do vlastného tragického tajomstva, o ktorom sa s nikým nemôže a ani nechce porozprávať. Osamelá krívajúca Alice, ponižovaná spolužiačkami pre svoj vzhľad, by sa im chcela vyrovnať. Na chvíľu sa upne k zdanlivému priateľstvu ku krásnej spolužiačke Viole a jej vzburu voči otcovi predstavuje malé tetovanie. Keď ju Viola sklame, chcela by sa kerky zbaviť, ale je poznačená už aj na duši.
Rozprávanie dodržuje istú postupnosť datovanú rokmi (ak si odmyslíme vysvetľujúce návraty do detstva a mladosti), ktorá sa prakticky delí do štyroch častí. V prvej majú Alice a Mattia osem rokov. V druhej ich sledujeme na strednej škole ,kde sa prvý raz stretli. V tretej sú už obaja priateľmi a Alice už zamestnaná v otcovej firme ako fotografka na svadbách, kým Mattia študuje na vysokej škole fyziku a dostáva ponuku na stáž v Nemecku. Štvrtá časť sa odohráva po siedmich rokoch :Alice je po rozvode s lekárom Fabiom a na hranici normálnosti, ale ich cesty sa opäť pretnú. Majú ešte nádej na záchranu a možno spoločné šťastie?
Je to pozoruhodná skladačka psychologicky prekreslených scén s minimom slov i otrasných situácií, ktoré si vyžadujú herecké i divácke sústredenie Mnohé sa odohráva akoby pod povrchom, útržok slov, náznakov, pohľadu.
Na rozdiel od knihy sú vo filme ostatné postavy a ich motívy zredukované, ale výsledok je pôsobivý. Aj zásluhou hereckého obsadenia. Napríklad v postave Mattiovej matky spoznávame stále pôvabnú a herecky výbornú Isabellu Rossellini. Najväčšiu pozornosť však na seba sústreďuje ústredná dvojica problematická Alice a málovravný Mattia, ktorých v dospelom veku predstavujú Alba Rohrwacherová a debutujúci Luca Marinelli. Vytvárajú charaktery psychicky postihnutých ľudí, ktorí sa pohybujú na hranici normálnosti. Lenže aj ich okolie má v sebe psychopatické prvky.
Nečudo, že režisér Costanzo charakterizuje svoj film ako „romantický horor, ktorý sa sústreďuje na pocity, rodinu a nemožnosť emancipácie ústredného páru.“ A možno povedať, že je to naozaj kruté rozprávanie o neschopnosti nájsť priateľstvo, lásku, porozumenie. Výborná kamera Fabia Cianchettiho sleduje všetko akoby z istého odstupu. Chladne, nezúčastnene. Divák je pozorovateľ a to, čo vidí ho zaujme, otrasie ním, lebo niektoré okamihy sú naozaj morbídne, priam vyžarujú negatívnu energiu a beznádej, ale videné emócie ho sotva dojmú. I keď proti gustu žiadny dišputát.
V každom prípade, na rozdiel od záplavy mnohých iných filmov, nás niektoré scény z diela Osamelosť prvočísel sprevádzajú aj po opustení kinosály a nevdojak inšpirujú k zamysleniu sa nad vlastným životom, rozhodnutiami a ich následkami.
Osamelosť prvočísel (La solitudine dei numeri primi), Francúzsko-Nemecko-Taliansko, 2010, 118 minút
Premiéra v SR: 16.2.2012
Réžia: Saverio Costanzo
Scenár: Saverio Costanzo, Paolo Giordano
Kamera: Fabio Cianchetti
Strih: Francesca Calvelli
Hudba: Mike Patton
Hrajú: Alba Rohrwacher, Luca Marinelli, Isabella Rossellini, Martina Albano, Arianna Nastro, Tomaso Neri, Vittorio Lomartire, Aurora Ruffino, Giorgia Pizzio a ďalší
Premiéra v SR: 16.2.2012
Foto: ASFK