Vraví sa, že dvakrát nevstúpiš  do tej istej rieky. Zdá sa, že slovenským filmárom Matejovi Mináčovi (1961) a Patrikovi Paššovi (1948) sa to, istým spôsobom, podarilo. Po hodinovom dokumentárnom filme Nicholas Winton – Sila ľudskosti, za ktorý získali v roku 2002 prestížnu televíznu cenu International Emmy Award a rad ďalších ocenení, uvádzajú v týchto dňoch do našich kín celovečerný dokumentárny film s hranými rekonštrukciami Nickyho rodina.

Na príbeh anglického bankového úradníka – dnes už 102 ročného Sira Nicholasa Wintona - ktorý tesne  pred vypuknutím druhej svetovej vojny zachránil 669 českých a slovenských  detí – natrafil Matej Mináč, keď pripravoval koncom deväťdesiatych rokov svoj prvý  hraný film Všetci moji blízki. (Podrobnejšie o tom hovorí v rozhovore pre Filmpress.sk Nielen o Nickyho rodine – pozn.red.) Motív hneď použil v scenári a neskôr spolu s Patrikom Paššom nakrútili o Wintonovi dokument Sila ľudskosti.  Tvorcovia tvrdia, že ich zaskočila reakcia najmä mladých divákov, ktorých film Sila ľudskosti a následné vzdelávacie programy inšpirovali  ku „konaniu dobra“ . Fascinovalo ich aj to, že sa postupne objavovali po celom svete ďalšie „Wintonove deti“ so zaujímavými  životnými príbehmi. Oni i ich rodiny sa hlásia k Wintonovi nielen ako k záchrancovi, ale i akoby otcovi a starému otcovi. Takže Nickyho rodina je asi najväčšia rodina na svete a zaslúžila si ďalší  film. Nakrúcať ho začali v roku 2006  a dokončili začiatkom tohto roku.

Výsledok je viac ako pôsobivý. Známu tému sa podarilo spracovať novým uhlom pohľadu. Skombinovať archívne zábery s dokumentárnymi  i hranými, vytvoriť zaujímavú skladačku faktov, komentárov, emócií. Postupne sa zoznamujeme s Wintonom, anglickým  mladíkom, ktorý sa chcel vybrať v roku 1938 na lyžovačku s priateľom  do Švajčiarska a zrazu sa namiesto toho ocitol v Československu, vidí tábory utečencov a uvedomuje si blížiacu sa vojnovú katastrofu.  Ba čo viac, cíti,  že nemôže zostať stáť  bokom, ale musí pomôcť zachrániť deti, ktorým hrozí smrť. Rozhodne sa, že východiskom by mohlo byť nájdenie náhradných rodín v zahraničí. Všetci ho odhovárajú , ale on  neúnavne organizuje záchrannú akciu a húževnato  rieši  problémy, ktoré sa vynárajú na každom kroku.. Prvý transport sa mu podarí  letecky do Švédska, ďalšie vlakom do Veľkej Británie. Posledný vlak však už neodíde – vypukla vojna. Winton sa vracia domov , aby sa prihlásil do armády. Knihu záznamov, do ktorej si zapisoval mená detí i ich náhradných rodín, lepil korešpondenciu, novinové výstrižky  a podobné odkladá do kufra na povale . Na pol storočia  na túto kapitolu svojho života akoby zabudol.  Keď jeho manželka  kufor nájde, prehovára ju, aby obsah zahodila. Ona ho však ponúka rôznym inštitúciám. Nemajú záujem. Až v BBC  si uvedomia, čo vlastne majú v rukách a v roku 1988 pozvú Wintona  do talkshow. Netuší, že dáma, ktorá sedí vedľa neho  patrí medzi deti, ktoré zachránil. Keď sa to dozvie, je dojatý. Potom sa však moderátorka spýta,  či je v štúdiu ešte niekto, kto sa mu chce poďakovať za záchranu života a vstane polovica  sály...

Tento šot použil Mináč aj v Sile ľudskosti, ale to neumenšuje silu výpovede. Patrí k najsilnejším momentom filmu. A kľúčovým, pretože vlastne ona ho viedla k tomu, aby Wintona vyhľadal  a vlastne objavil svetu, keďže jeho krajania mu viac už pozornosť v médiách nevenovali. Silné sú však aj iné momenty. Napríklad v hranej rekonštrukcii vidíme,  ako  sa matka nedokáže rozlúčiť s dvoma dcérkami. Cez okno vlaku vytiahne tú mladšiu. Objímajú sa a plačú. Vlak sa už pohýna, ona beží s dieťaťom v náručí po peróne a v poslednom okamihu ho cez okno vráti  sestre. Tento príbeh zažila Alica Masters, ktorá žije vo Washingtone a vraj pochádza z Oravy.  Postavu matky vytvorila bez slov, iba mimikou, vynikajúco  Klára Issová. Je to vlastne jediná známa herecká tvár, ktorá sa na plátne ukáže a vidíme ju aj na plagáte filmu.

Medzi archívnymi ukážkami  nechýbajú zábery detí v českej internátnej škole vo Veľkej Británii z dokumentu J.Weissa Deti v exile.  Súčasnosť reprezentujú stretnutia so zachránenými deťmi, ich rozprávanie, ale aj  riport o pamätnom vlaku, ktorý vypravili z Prahy do Londýna 1.septembra v roku 2009 a rozprávanie súčasných mladých ľudí, ktorí sa rozhodli pod vplyvom Wintonovho príkladu meniť svet okolo seba.

Dôležitou súčasťou je hudba, ktorá dokresľuje atmosféru. Napríklad zaznie i uspávanka, ktorú zložila detská spisovateľka Ilza Weberová. Jej syn Hanuš, ktorý sa zachránil v prvom transporte do Švédska sa až po vojne dozvedel, ako zahynula aj s jeho mladším bratom a ďalšími deťmi v plynovej komore. Známy, ktorého predtým stretla, jej vraj odporúčal, aby sa s deťmi posadili do kúta a spievali, tak sa totiž rýchlejšie nadýchajú plynu a budú kratšie trpieť.

Vo filme vyvolávajúcom veľa emócií je v istom okamihu možno dôležitejšie vnímať posolstvo, ako spôsob jeho podania. Slovami. Nicholasa Wintona:: „Iba zapamätanie si historických udalostí nestačí. Mali by sme sa viac sústrediť na pozitívne stránky histórie a učiť sa z nej láskavosti, láske, poctivosti, mravnosti a vzájomnej pomoci a súcitu.“ Matej Mináč v jednom rozhovore povedal: „Chceli sme ukázať, ako z tragických udalostí, päťdesiat rokov kompletne zabudnutých, môže vzniknúť príbeh pre súčasnosť, ktorý bude ľuďom pomáhať tvoriť budúcnosť.“ Podarilo sa. Po  zhliadnutí filmu Nickyho rodina pretrváva v človeku pocit: Pošli to ďalej. Urob aj ty niečo dobré, pomôž iným, buď lepší...

Nickyho rodina, SR, ČR 2011
Réžia: Matej Mináč
Námet a scenár: Matej Mináč, Patrik Pašš 
Umelecký strih: Patrik Pašš
Kamera: Dodo Šimončič, Antonín Daňhel, Martin Kubala, Peter Zubař, Peter Kelíšek
Hudba: Janusz Stoklasa, Ľubica Čekovská, Ivan Čermák

Foto: Trigon Production