„Bola to moja najnáročnejšia rola,“ povedal Javier Bardem o postave Uxbala vo filme slávneho mexického režiséra Alejandra Gonzálesa Iňarritua Biutiful (Mexiko – Španielsko, 2010). Štyridsaťjedenročný španielsky herec za ňu získal Cenu za najlepší mužský herecký výkon v Cannes a nomináciu na Oscara za najlepší mužský herecký výkon, celý film bol nominovaný na Zlatý glóbus i Oscara ako najlepší cudzojazyčný film.

Biutiful je Iňarrituov štvrtý celovečerný hraný film. Tri predošlé (Amores perros – Láska je kurva, 2000, 21 gramov, 2003 a Babel, 2006) nakrútil v úzkej spolupráci so scenáristom Guillermom Arriagom. Boli to originálne skladačky, v ktorých sa nezávisle od seba odvíjalo niekoľko samostatných, zdanlivo nesúvisiacich príbehov. Tie sa potom preťali v jednom osudovom okamihu, ktorý spätne osvetlil predchádzajúce dianie. Tento spôsob filmového rozprávania vyžadoval sústredeného diváka, ale za ochotu skladať filmový „puzzle“ sa mu bohato odmenil myšlienkovým bohatstvom, napätím i nečakanou pointou.

Keďže pri poslednej spoločnej práci – filme Babel došlo medzi scenáristom a režisérom k roztržke, ktorá sa skončila ich rozchodom (Arriaga potom v roku 2008 nakrútil neveľmi úspešnú Planinu v ohni), ako nových spolupracovníkov pri snímke Biutiful oslovil Iňarritu (nar. 1963) scenáristov – nováčikov Armanda Boa a Nicolása Giacoboneho, pri ktorých si zrejme udržal vedúcu pozíciu nielen ako autor námetu a režisér. Súčasne radikálne zmenil svoj, dovtedy ľahko identifikovateľný spôsob rozprávania. Už nejde o niekoľko paralelných príbehov, ale o lineárny dej, ktorý sa odohráva na jednom mieste a prevažne v jednom (španielskom) jazyku. V jeho centre je jedna hlavná postava, ktorá je spojivom všetkých odbočení z hlavnej línie. Touto postavou je bývalý narkoman, teraz priekupník s falošným „značkovým“ tovarom, rozvedený štyridsiatnik Uxbal. Žije na odvrátenej strane turisticky príťažlivej Barcelony ( ako si ju pamätáme napríklad z filmu Woodyho Allena Vicky Cristina Barcelona, 2008, v ktorej zhodou okolností tiež hral Bardem), v sociálne biednej štvrti, kde väčšinu obyvateľov tvoria prisťahovalci z Číny a Afriky. Obchodným kontaktom s oboma skupinami sa snaží uživiť svoje dve deti, ktoré mu zveril súd do opatery po rozvode s psychicky chorou alkoholičkou. Do ťažkého Uxbalovho života navyše zasiahne choroba – rakovina v neliečiteľnom štádiu. Dozvie sa, že má pred sebou už len pár mesiacov života, a hoci sa nevie zmieriť s myšlienkou na smrť, rozhodne sa urobiť všetko pre zabezpečenie rodiny a splatenie morálnych dlhov.

Bardemov Uxbal je osamelý, vnútorne nepokojný človek, ktorý si nerozumie ani s bratom – podvodníkom, ani s nespoľahlivou bývalou manželkou. Všetku svoju starostlivosť upriami na deti, o ktoré sa v rámci možností vzorne stará, hoci občas to preženie s prísnosťou. Exmanželku má stále rád, jej úlety si vysvetľuje manicko-depresívnou psychózou, do značnej miery ich toleruje, no žiť s ňou v jednom byte nedokáže. Priživuje sa na biede čínskych imigrantov, ktorí v studenom, tmavom podzemnom sklade dvanásť hodín denne šijú falošné „značkové“ kabelky, ale zároveň s nimi súcíti a v čase predsmrtného „vyrovnávania účtov“ sa snaží uľahčiť ich biedny údel aspoň lacnými ohrievačmi. Pravidelne sa stretáva s prisťahovalcami zo Senegalu, ktorých využíva ako pokútnych pouličných predavačov podradného čínskeho tovaru, a rovnako pravidelne podpláca policajtov, aby ich nechali na pokoji. Uxbal sa však nenarodil pod šťastnou hviezdou. Každý jeho pokus o dobrý čin sa zvrtne na náhode a vypáli oveľa horšie, ako predpokladal. Číňania sa v spánku udusia, Senegalčanov pochytajú a vyhostia, nešťastná exmanželka opätovne skončí na psychiatrii. Veľmi to pripomína nesprávne napísané anglické slovo „krásny“, ktoré je aj titulom filmu. Vyslovuje sa síce biutiful, ale píše sa odlišne. Stačí jedno písmenko a vznikne chyba. A taký je celý Uxbalov život. Nasmerovaný možno rovno, ale v skutočnosti pokrivený. Nesprávny variant správnej cesty.

Iňarrituove filmy sa vyznačujú tým, že popri ľudských vášniach a nešťastiach si vždy všímajú aj globálne problémy, tentoraz už spomínané prisťahovalectvo, ekonomické zneužívanie zväčša nelegálnych imigrantov a ich živorenie na samej hrane ľudskej dôstojnosti. (O aktuálnosti tejto témy, ktorá sa stala najmä pre západnú Európu mimoriadne naliehavou v súvislosti s nepokojmi v severnej Afrike, nemožno pochybovať.) Súbežne s ňou autori kreslia presvedčivý portrét umierajúceho človeka, pričom zachádzajú až do mystických polôh. Je to spojené jednak s Uxbalovými spomienkami na otca, ktorý zomrel pred jeho narodením a po ktorom sa zachovalo len pár fotografií, jednak s hrdinovou schopnosťou nadväzovať údajne kontakt s mŕtvymi. Nevedno, či Uxbal túto schopnosť len nepredstiera kvôli peniazom od vďačných pozostalých, no úvodná a s ňou prepojená záverečná scéna filmu  naznačujú, že existujú veci medzi nebom a zemou, ktoré si nemožno vysvetliť len racionálnymi úvahami.

Prostredie, v ktorom sa film odohráva, špinavá štvrť s pochybnými obyvateľmi, úzkymi tmavými uličkami a haraburdím zapratanými neveľkými bytmi, živorenie ľudí mierne nad či dokonca pod hranicou chudoby, drastické prejavy nevyliečiteľnej choroby, osamelosť a bezmocnosť človeka – to všetko sú komponenty, ktoré môžu vyvolať v divákovi depresiu. Šťastných či aspoň radostných okamihov je málo, ak sa vyskytnú, tak len v rodinnom prostredí, akoby tvorcovia chceli zdôrazniť veľký význam tejto zložky spoločnosti. „Film upozorňuje na to, že všetci žijeme vo svete, v ktorom ľudia robia to isté – snažia sa prežiť a pritom viesť dôstojný život,“ povedal o snímke Javier Bardem. Práve snaha o dôstojnosť aj v najťažších situáciách je to, čo vyvoláva – pri celej pochmúrnosti – svetielko nádeje. Biutiful je film smutný, ale nie depresívny. Zrejme nie je náhoda, že Bardem má vo chvíľach najväčšieho utrpenia črty a výraz  Ježiša Krista, že film je rámcovaný jeho stretnutím s nepoznaným otcom a že miestom schôdzky je čistý zasnežený les, kde sa Uxbal možno konečne dočká vytúženého pokoja. Záverečná otázka – Čo je ďalej? – nie je len mystickým presahom realistického príbehu, ale aj podnetom na zamyslenie o posledných veciach človeka.

Myšlienkové bohatstvo Iňarrituovho filmu nie je vyjadrené literárne, ale výsostne filmovo. Z množstva životného materiálu, ktorý  prináša, by možno iní tvorcovia vyrobili niekoľko diel. Veď takmer každá z epizódnych postáv má svoj vlastný, v podstate tragický príbeh, z ktorého vidíme len zlomok. V ich priesečníku stojí  takmer celých 147 minút Uxbal v stvárnení Javiera Bardema, bez ktorého si tento film ťažko predstaviť. Charizmatický herec vytvoril dokonalú štúdiu umierajúceho muža, ktorý tají pred okolím svoju tragédiu a dovolí jej prejaviť sa iba v očiach, krivke úst, mimike, chôdzi a gestách poznačených veľkým utrpením, len výnimočne aj slovne. Výbornou partnerkou mu bola Maricel Álvarez ako bývalá manželka Marambra, psychicky vyšinutá a aj v zdravších obdobiach nevyrovnaná, exaltovaná až agresívna žena. Presvedčivý portrét brata Tita, malého podvodníka a sukničkára vytvoril Eduard Fernández, ale kladné ocenenie si zaslúžia všetci herci – dobre vybrané typy, stelesňujúce predstaviteľov nižších spoločenských vrstiev, vrátane prirodzene pôsobiacich detí. Na autentickom obraze života na barcelonskom zdevastovanom predmestí má obrovskú zásluhu kamera režisérovho stáleho spolupracovníka Rodriga Prieta, ktorá s rovnakou presvedčivosťou zachytila detaily tváre trpiaceho Bardema, divokú dramatickú scénu policajného zásahu či hrubou erotikou presýtené zábery z lacného nočného klubu. Zvuková stopa, ktorá účinne využíva nielen hudbu Gustava Santaolallu, ale aj hyperbolizované reálne ozveny ľudského srdca, hlasy vetra, mora, dažďa a iných živlov, ako aj účinné ticho, dotvára premyslený komplexný tvar tohto mimoriadneho diela, ktoré napriek dĺžke a pomalšiemu tempu sledujete so zatajeným dychom.

Biutiful, Mexiko-Španielsko, 2010
Scenár: Alejandro Gonzáles Iňarritu, Armando Bo, Nicolás Giacobone
Réžia: Alejandro Gonzáles Iňarritu
Kamera: Rodrigo Prieto
Hudba: Gustavo Santaolalla
Hrajú: Javier Bardem, Maricel Álvarez, Eduard Fernández, Blanca Portillo, Rubén Ochandiano, Raul Moya Juarez, Hanaa Buchaibo, Guillermo Estrella a ďalší
Foto: Continental film