Nový film amerického mága Tima Burtona Alica v krajine zázrakov nesie všetky poznávacie znaky burtonovskej poetiky. No práve tá je v rozpore so surreálnosťou, bizarnosťou a poetickým nonsensom, príznačným pre literárnu predlohu Lewisa Carrolla. Burton ku Carrollovej predlohe pristúpil pomerne novátorsky. Vlastne adaptoval Carrolla tak, že ho negoval.

V roku 1862 ctihodní reverendi Robinson Duckworth a Charles Lutwidge Dodgson podnikli výlet loďkou po Temži v sprievode sestier Lidellových – trinásťročnej Loriny Charlotte, osemročnej Edith Mary a desaťročnej Alice Pleasance. Dievčatá boli dcéry vicekancelára Oxfordskej univerzity, kde obaja ctení páni pôsobili – Dodgson ako matematik, logik a dekan anglikánskej cirkvi. Bol však i zručným fotografom a jeho obrázky poloobnažených dievčat, najmä Alice, by dnes vyvolali prinajmenšom tieň podozrenia o autorovej sexualite.

Pre nás je podstatné, že tri roky po pamätnom výlete vydal Dodgson knižku, do ktorej pretavil mnohé z toho, čo na lodi dievčatám rozprával: Alicine dobrodružstvá v krajine zázrakov, neskôr skrátené na Alica v krajine zázrakov. Autor sa podpísal ako Lewis Carroll.

Malá Alica sa dostala do čudesnej krajiny, zaplnenej bizarnými postavičkami a prežila zvláštne dobrodružstvá. Neuchopiteľné dielo, dodnes nazývané „prototyp literatúry nonsens“ provokuje už druhé storočie. Jedni tvrdia, že je výplodom vidín v hašišovom opojení, iní hľadajú stopy práce geniálneho matematika, ktorý zaklial čísla do symbolov a obrazov, ďalší nachádzajú prapôvod v dobových a miestnych oxfordských reáliách. Tak či onak, Alica je dielo výsostne intímne, ku ktorému si musí nájsť každý cestu sám – a je úplne jedno, či sa len nechá opájať autorovou predstavivosťou, alebo bude jej výtvory aplikovať na svoj svet.

Práve pre svoju provokatívnosť, snovosť, nejasnosť a neuchopiteľnosť Alica provokuje a inšpiruje, patrí medzi najčastejšie filmované námety. Zákonite prevládajú doslovné, často priam otrocké a zároveň povrchné prerozprávania, jestvujú však i citlivé autorské aplikácie, medzi ktorými bezkonkurenčne vyniká Něco z Alenky Jana Švankmajera z roku 1988. Švankmajer pochopil, že kúzlo a jedinečnosť Carrollovej Alice vznikajú v mysli divákov, preto predložil našej imaginácii riadnu porciu námetov, ale zároveň jej nechal i dostatok slobody na ich individuálne rozvinutie. Tak, ako Alicu číta každý inak, aj Něco z Alenky môže každý vidieť po svojom.

Tim Burton sa vo svojom novom diele vydal opačnou cestou. Nekladie na publikum nijaké vyššie nároky. Vypovedáva a zobrazuje všetko – a vo všetkých dimenziách. Má našťastie dosť vkusu, nuž neznásilňuje pôvodný Carrollov príbeh, ale (tak trochu na spôsob Spielbergovho Hooka) necháva dospelú hrdinku vrátiť sa do sveta jej detstva. Celý film tak môže byť psychoanalytickou freskou podvedomia hrdinky, týranej potrebou rázneho osudového rozhodnutia.

Ak vo svojich raných filmoch (Beetlejuice, Predvianočná nočná mora, Strihoruký Edward, Mars útočí), ktoré vznikli podľa pôvodných scenárov, dokázal hravo zladiť osobitú obraznosť s pútavými príbehmi a zaujímavými charaktermi, jeho adaptácie známych predlôh sú spravidla najmä ilustratívne, obrazové, no myšlienkovo vyprázdnené hody. V Krajine zázrakov tiež nenecháva na nás nič, zobrazuje, vypovedá a dopovedá všetko do najposlednejšieho detailu. Neslúži Carrollovi. Vybral si Carrolla, aby sa mohol exhibovať so svojou vlastnou povestnou obrazotvornosťou, poznačenou sklonom k deformáciám a morbídnosti. Jeho Alica v krajine zázrakov je film pre fanúšikov Burtona, nie Carrolla. Burtonove variácie na Carrollovu tému. Skutoční priaznivci literárnej Alice totiž nepotrebujú ani doslovnosť, ani barličky v podobe tradične postaveného, neveľmi originálneho dobrodružného príbehu v štýle fantasy!

Burtonove obrázky majú svoje nesporné kvality, jeho fantaskný pošmúrny svet je veľmi sugestívny, horšie to však je s oživením mnohoznačného Carrollovho sveta, s jeho vlastnou poéziou a sugestívnosťou. Z toho sa do Burtonovho filmu dostalo len zopár povrchných znakov. Najlepšie dopadol Deppov Klobučník, hoci rozčuľuje smiechom, ktorý ukradol Formanovmu Amadeovi. Helena Bonham Carter ako Červená kráľovná a Anne Hathaway ako Biela kráľovná sú tak extrémne štylizované na burtonovský spôsob, že ich zovňajšok je zaujímavejší ako ony samé, ako ich charaktery. Aj ďalšie postavičky, hocako vizuálne dokonalé, zostávajú prázdne a studené, neschopné vyvolať hlbší záujem či emócie. To, čo si Carroll môže dovoliť vďaka priznanému nonsensu, sa v Burtonovom pokuse o nastolenie zjavnej príčinnej súvislosti, o kauzalitu a logiku, stáva umelým až rušivým. A možno by nebolo márne, keby režisér skúsil aj iného skladateľa, ako donekonečna sa opakujúceho Dannyho Elfmana.

Alica v krajine zázrakov je Burtonov film, no (možno práve preto) divák sa s ním, jeho svetom a hrdinami len sotva stotožní tak ako so strihorukým Edwardom alebo Jackom Skellingtonom. Necelé dve hodinky strávené v kine sa stávajú návštevou zaujímavého, atraktívneho panoptika, určeného pre potechu očí a oddych mysle.

Nie je to málo, ibaže je to menej, ako sme u Burtona zvyknutí. A je to vlastne pravý opak Alice Lewisa Carrolla.

Alica v krajine zázrakov (USA 2010)

Alice in Wonderland

108 minút

Námet:Lewis Carroll. Scenár: Linda Woolverton. Réžia: Tim Burton. Kamera: Dariusz Wolski. Strih: Chris Lebenzon. Hudba: Danny Elfman. Účinkujú: Mia Wasikowska, Johnny Depp, Geraldine James, Michael Sheen, Helena Bonham Carter, Anne Hathaway, Crispin Glover, Christopher Lee, Alan Rickman, Stephen Fry, Timothy Spall, Noah Taylor a ďalší.

Premiéra 11. marca 2010

Foto: Saturn Entertainment