Marta Králiková-Labajová (15.11.1936 - 20.2.2021), dlhoročná dramaturgička Slovenskej televízie a šéfredaktorka detskej redakcie, zomela vo veku 84 rokov. Bola autorkou populárneho cyklu Filmárik a Filmuška, zaviedla slovenský dabing programov pre deti. Cez umenie a rozprávky zasvätila celý svoj život deťom, mládeži, neúnavnej tvrdej práci, svojej rodine a dcére Martine. 32 rokov pracovala v Slovenskej Televízii a takmer 10 rokov v Bibiane, Medzinárodnom dome umenia pre deti a mládež.

Listárnička: „Milí Filmárik a Filmuška, vaši kamaráti Janko a Slávka vás mnohokrát pozdravujú. Už sa nevieme dočkať, kedy príde nedeľa a s ňou aj vy.... Ste našimi najlepšími kamarátmi“. Takto podobne sa začínalo veľa listov, ktoré prichádzali denne do redakcie. Pravidelná relácia si získala u malých divákov veľkú obľubu a sledovanosť. Kto by ich nepoznal, v šatách z filmových okienok, ktorí uvádzali pásmo rozprávok a rolovali koberec, pardón film a prihovárali sa detskému divákovi. Otvárali deťom bránu do obľúbenej ríše rozprávok. Súčasne však formovali ich charakter a dopĺňali ich vedomosti.

Marta Králiková-Labajová v televízii pôsobila ako dlhoročná dramaturgička, autorsky dala Televízii Filmárika a Filmušku, zaviedla detský slovenský dabing, zostavila redakčnú skupinu, bola jej vedúcou redaktorkou, šéfredaktorkou. Zaslúžila sa o rozvoj televízneho vysielania. Komu z nás neutkveli v pamäti No, počkaj ! Lolek a Bolek, Kremienok a Chocholúšik, Zbojník Rimpeľ, O Krtkovi a mnoho iných, ktoré priniesla zo zahraničých tzv. „výberoviek“ na festivaloch vo Francúzku, Nemecku a podobne. Na druhej strane večerníčkové seriály, rozprávky a animované diela vyrobené v „detskej“ redakcii STV tešili zas detí v celej Európe, USA, Kanade, Austrálii, v Japonsku, v Kórei, v mnohých štátoch Afriky.

Po skončení Filozofickej fakulty UK, odbor dejiny umenia a etnografia v roku 1959 nastúpila do Československej televízie do Programového oddelenia, ako redaktorka, neskôr režisérka dňa. Je spoluorganizátorkou plesov Československej televízie v Carltone. V 60-tych rokoch prešla do Hlavnej redakcie vysielania pre deti a mládež, do dramaturgie. Založila skupinu detských a mládežníckych programov zo zahraničia. Chodila na tzv.“výberovky“ detských filmov do zahraničia, ako napr.na festival v Cannes či Baden-Baden. Vybrala a nakúpila umeĺecké programy pre deti a mládež a následne ich v STV pretlmočili do slovenčiny. V skupine sa realizoval cyklus dokumentárnych filmov o živote detí a mládeže v iných krajinách sveta. Autorsky zakladá program Filmárik a Filmuška, ktorý sa neskôr rozšíril o pôvodné dramatické bábkové scénky. Za obľúbený detský cyklus Filmárik a Filmuška dostáva ocenenie riaditeľa televízie. V roku 1975 celá skupina prechádza do Hlavnej redakcie programov zo zahraničia. Po celý čas zastáva funkciu vedúcej pracovníčky, šéfredaktorky. Má nastarosti, okrem iného, výber, redakčné spracovanie a vysielanie, ako aj zodpovednosť za skoro 80 relácií. V septembri 1971 stála pri zrode a prvom ročníku festivalu Cena Dunaja – Prix Danube - Medzinárodný televízny festival pre deti a mládež, ktorý sa konal každé dva roky.

V roku 1986 odchádza z Československej televízie do inštitúcie Správa kultúrnych zariadení, aby tam postavila na nohy dramaturgiu a v neposlednom rade sa pričinila ku komplet novému názvu inštitúcie - BIBIANA, Medzinárodný dom umenia pre deti a mládež. Pracuje tam na programoch pre deti, ale aj s deťmi 9 rokov. Bibiane dala autorsky množstvo programov o histórii a krásach slovenských hradov, Literárno-hudobné programy, Výtvarno-dramatické hry na motívy rozprávok, Tvorivé dielne, v rozprávkovom svete, v neposlednom rade Detské hudobné slávnosti (pod záštitou Petra Dvorského a s ilustráciami od Alana Lesyka), Zahraj mi a ja ti nakreslím – deti sa učia maľovať hudbu, Súťažno-zábavné pásmo hier a poučení o zvieratách a so zvieratami.; cyklus/projekt Loď nádeje - Výstava obrázkov ilustrácií z knižnej tvorby pre deti + následný „Rozprávkový dar deťom do nemocníc“ - Dar ilustrácií do konkrétnej nemocnoce, pretože rozprávka, farba, ilustrácie, hudba liečia telo i dušu a zároveň rozširujú deťom kultúrne obzory. Rozrpávka zahreje, utíši bolesť, pohladí, porozpráva sa s vami svojou hĺbkou, keď je vám otupno či ste chorí, či máte zlú náladu alebo sa potrebujete s niekým len poradiť či mu vynadať.

Pripravila cyklus o slovenských hradoch a zámkoch. Orientovala sa na pôvodné programy, ktoré sprístupňovali deťom autorov či už z literatúry, alebo iných druhov umenia. Napr. o Lewisov Carrollovi, Jánovi Ámosovi Komenskom, Pavlovi Dobšinskom, Ľudovítovi Fullovi a atď. Je autorkou myšlienky výstav a odovzdania obrázkov-ilustrácií našich výtvarníkov – ilustrátorov detských kníh, do detských oddelení nemocníc na Slovensku. Cieľom bolo otepliť biele čisté, ale chladné steny nemocničných izieb, kde ležia detskí pacienti. Projekt, pomenovaný Loď nádeje, sa stretol s veľkým záujmom u zdravotníckeho personálu nemocníc, ale rovnako aj u výtvarníkov – ilustrátorov. Z nich realizovala Róberta Bruna a Mariána Čapku v Žiline, Františka Blašku v Bratislave, Vladimíra Machaja v Martine, Vieru Gergeľovú v Skalici, Lubu Končekovú-Veselú v Bratislave, Albína Brunovského v Bojniciach. Zrelizovala Humanitnú výstavu originálov detských ilustrácií v Osake.

Práca s deťmi v Bibiane jen poskytla nový rozmer vnímania a videnia detského sveta. Pôvodné skúsenosti z Televízie si mohla rozšíriť o bezprostredné reakcie dieťaťa. Na konci svojej pracovnej púte sa vrátila na niekoľko rokov ešte do Slovenskej televízie. Prijala ponuku do funkcie šéfredaktorky Detskej a mládežníckej redakcie. Jednoducho, na takú publicitu, akú dala detskej tvorbe, rozprávkam, kultúrnosti, sa zabudnúť nedá. Pretože, ako povedal Válek, nedopláca sa na kultúru, dopláca sa na nekultúrnosť.