Kroky, vedúce k formovaniu jasného a čitateľného postoja voči zložitým stránkam našej spoločnej minulosti, sú vo filme opatrné a váhavé. Akoby sa  v mladom tržnom prostredí nikomu nechcelo  riskovať premýšľaním  o tom, kto sa ako zachoval, prečo ľudia udávali kamarátov, čoho sme sa tak báli, aký bol priebeh a okolnosti morálneho zlyhania, či cena za hrdinstvo.

Nepoznám odpoveď na otázku, prečo sa k temným otázkam minulosti vraciame až teraz, po dvadsiatich rokoch. Keď sa v jednom z rozhovorov spýtali režiséra poľského filmu  Ryha Michala Rosu, prečo sa pre  tému  spojenú s tajnou políciou  rozhodol až teraz odpovedal, že scenár bol hotový už v roku 1998, ponúkal ho, ale nikde nebol o film tohto druhu záujem.  Situácia u nás nebola iná. Na mieste je otázka, prečo? Prečo nikoho nezaujímal problém, ktorý sa mnohých  bezprostredne dotýkal a k týmto témam sme dozreli až v posledných rokoch?

Generácii 60. rokov stačila chvíľka, aby sa do nášho najúspešnejšieho filmového desaťročia zapísali filmy, vyrovnávajúce sa nielen s  druhou svetovou vojnou, dedičstvom 50. rokov, ale  reflektovali i povahu totalitného systému. Za všetky treba pripomenúť film Ucho (1970) Jana Procházku a Karla Kachyňu. Naozaj je pohľad spoza mreží jednoduchší, ako zo širokého, slobodného priestoru? Alebo je to len prirodzený skrat v generačnej výmene, ku ktorej došlo po revolučnom období a k slovu sa teda dostali mladí ľudia, tí potrebovali dozrieť a zmúdrieť, aby dokázali „hovoriť umením“?

Po oskarovom úspechu  nemeckého filmu Životy tých druhých (2006)  sa začali o tému tajných služieb a ich represívnej funkcie v totalitných spoločnostiach zaujímať aj na východ od Berlína. V Poľsku vznikla v roku 2008 už spomínaná Ryha ( réžia: Michal Rosa), popisujúca osudy manželov po zistení, že on si ju zobral z poverenia tajných služieb, aby získaval informácie o jej otcovi, významnom vedcovi. Tohto roku sme na karlovarskom festivale videli  dva maďarské filmy Skúška Jánosa Bergendyho a Drahí zradení priatelia Sary Cserhalmi (viď článok Na východ od západu: správa o stave). České a slovenské zemepisné šírky prispeli zaujímavou trilógiou Kawaskaiho růže (2009), Pouta (2010) a eŠteBák (2011). Ak by sme mali toto poradie zostaviť podľa historickej nadväznosti, bolo by obrátené : Eštebák, Pouta a Kawasakiho růže. Napriek tomu, že ide o zaujímavú trojku filmov treba poznamenať, že z originálnych a triumfujúcich novátorov zo 60. rokov, sme sa stali disciplinovanými pozorovateľmi „momentálnych trendov“, tak ako sa na dobrých  poslucháčov  „kurzu kapitalizmu“ patrí.
    
Obete obetí
    
Všetky tri   filmy vykresľujú atmosféru a realitu doby, konfrontujú  rozdielne osudy hrdinov na oboch stranách barikády, v snahe poskladať zložité modely krízových situácií, pri ktorých došlo k morálnemu zlyhaniu. Vedú nás k pochopeniu a ľudskej účasti v hre o vine a nevine obetí systému, s ktorým sa nedalo vyjednávať. Žiadal bezvýhradnú poslušnosť a za tú sa dokázal patrične odmeniť. Čo nedokázal umlčať bolo svedomie. Emocionálne precitnutie účinne nahlodalo dokonca i  eštebáka Antonína (Pouta), pre ktorého je jediným východiskom dobrovoľná smrť. Psychiater Joska (Kawasakiho růže) si svoje zlyhanie vykupuje aktívnou činnosťou v disente a talentovanému rádiotechnikovi  Adamovi (eŠteBák)  sa podarí vyvliecť sa zo sťahujúcej sa siete svojho nechceného zamestnania rafinovaným útekom za hranice.

To, čo týchto hrdinov spája je antiheroizmus , defilujú pred nami ľudia, ponorení do svojich slabostí. Ženatého disidenta Tomáša Sýkoru vydiera ŠtB jeho vzťahom k milenke, do ktorej sa zamiluje i Antonín, Joska donáša na svojho soka v láske a Adam podľahne výmenou za byt a vysokú školu pre svoju priateľku.

Ani v jednom z týchto filmov niet jednoznačne pozitívnych hrdinov. Je zaujímavé, že kladnými hlavnými postavami sa nikdy nestali  disidenti, a to ani počas eufórie zo začiatku 90. rokov.  Namiesto skúmania okolností, za ktorých sa rodia hrdinovia, ľudia, ktorí dokázali vyjsť z pekla eštebáckych technológií s ničím nenarušeným morálnym kreditom, nás zaujíma viac  relativizácia viny účastníkov perzekúcie. O skutočných hrdinov totalitného systému sa dnes zaujíma výlučne televízna publicistika a dokument. Iste, dá sa namietať dlho a možno účinne, ale fakt, že takí ľudia existovali a dnes nie sú predmetom záujmu filmových tvorcov je evidentný.
    
Dobový vizuál

Filmy Pouta a eŠteBák majú pre dnešného diváka hodnotu retro-návratu do reality, ktorú si väčšina z nás ešte pamätá, žila v nej a spája s ňou značnú časť osobných spomienok detstva, dospievania i zrelosti.  Pouta ju predstavujú v ponurých tónoch, uzavretej a nedýchateľnej atmosféry, hrozivej bezmocnosti a ťaživej bezvýchodnosti. Pohybujeme sa v zanedbaných uliciach, skromných bytoch i robotníckych ubytovniach, vo fabrike, kde ako žeriavnička pracuje Klára Kadlecová, múza disidenta Tomáša i eštebáka Antonína a, samozrejme, v tmavých zákutiach kancelárií ŠtB.  Jediným miestom, kde sa ako tak udržal závan intelektuálnej kultivovanosti je byt Luboša Veselého, spisovateľa a udavača. Tam sa schádza milenecká dvojica a je pre nich jediným paradoxným útočiskom. Táto zasmušilá topografia reálneho socializmu bez krásy je obrazom nehybnosti, stojatých vôd, z ktorých sa stratil život, akýkoľvek pohyb a nastúpila ťažká psychická depresia. Presne takýto je dôsledok  kontrolovanej izolácie represívneho režimu. Pôsobil na všetkých. Keď opitý príslušník Martin Husár  vyspevuje pred súdruhmi v akejsi zafajčenej zasadačke svoje obľúbené hity Olympicu, je táto irónia  viac než zrejmá. Psychická kondícia hrdinov zodpovedá všetkému v čom žijú a je jedno, na ktorej sú strane. Pouta esencializujú stav rozkladu komunistickej spoločnosti. Jedinou postavou, ktorá nejaví príznaky pochybností a vykazuje tvrdú istotu svojej identity je príznačne veliteľ oddelenia ŠTB Janeček (Oldřich Kaiser). Ako uvedomelý sluha režimu vie presne kde je jeho miesto a aká je jeho úloha. Vizuálna podoba rozkladu má charakter odcudzenia, straty ľudského rozmeru, nad ktorým  zavládla   odpudzujúca škaredosť anonymného a zanedbaného prostredia, ovládaného arogantnou policajnou  mocou.

V úplne iných súradniciach predstavuje takmer identickú realitu film eŠteBák. V úvode sa odohráva tesne pred sovietskou okupáciou, doznieva v nej ešte závan akejsi bezstarostnej nádeje. Smeruje viac k zachyteniu absurdity so všetkými komickými prejavmi prostredia eštebáckych vyšetrovateľov. Rozohráva dobové reálie vo viacerých úrovniach a smeruje k rozsiahlejšej  sociologickej vrstevnatosti. Na rozdiel od esenciálneho a subjektívneho pohľadu predchádzajúceho filmu, ponúka dynamiku procesu postupného sťahovania siete. Adamova dráma je drámou voľby. Stále má možnosť pohodlne prijať ponúkané výhody, uveriť  a rezignovať na všetky odvážne kroky, žiť pokrytecký život presne tak ako jeho sused, slúžiť režimu, popíjať drahú whisky a sledovať rakúsku televíziu na valutovom farebnom televízore.  Film eŠteBák tak demonštruje podobu a možnosti  normalizačného „ukľudnenia“, fasádu života, kde cenou za mlčanie bol pokoj a občasné bonusy.

Realita 70. rokov je realitou panelákovej kultúry, bakelitových bytov, kde všetko počuť a kde niet súkromia, niet trávnikov a chodníkov a v trvalom stave spotrebného nedostatku triumfuje génius improvizácie. Do istej miery je predstaviteľom takéhoto typu aj Adam, ktorý si dokáže vyrobiť všetko potrebné nato, aby porazil a zosmiešnil všemocný systém.
        
Filozofia viny    

Jednou z otázok, ktoré si môžme klásť nad touto filmovou trilógiou, je spôsob, akým formulujú jej tvorcovia mieru viny svojich hrdinov, kam, na ktorú stranu umiestňujú imaginárneho pozorovateľa a eventuálneho sudcu. Vo všetkých troch prípadoch je perspektíva určená z pohľadu tých, čo „spolupracovali“ a nesú istý podiel viny na fungovaní režimu prenasledovania a udávania.  Tvorcov oprávnene zaujíma, ako to vyzeralo z tej druhej strany, akí ľudia v akých podmienkach prijali sledovanie „vnútroštátneho nepriateľa“ ako svoju každodennú prácu. Počítajú so značnou mierou zvedavosti divákov a otvárajú tak nový tematický priestor s novými hrdinami, ktorým sa doteraz nevenovala takmer žiadna pozornosť.

Hrdinovia týchto filmov nie sú rovnakí. Predstavitelia najvyšších pozícií ŠTB  v podaní Ladislava Chudíka, Oldřicha Kaisera a Ondřeja Vetchého, sú  neochvejní vykonávatelia dozoru, nemajú zľutovanie a ani nedemonštrujú zbytočné úvahy nad svojim konaním. Je náhoda, že sú obsadení trojkou super sympatických hercov? Prečo bolo dôležité dať im príjemné tváre obľúbených hrdinov?

Ďalšou skupinou sú eštebáci – obete, tí ktorí „nechceli ale urobili“ alebo, ako to bolo v prípade Pout, sledujeme človeka, ktorého jeho profesia doviedla k psychickej diagnóze. Vskutku, bolo by zaujímavé dozvedieť sa, koľko z týchto ľudí skončili (či začali?) ako sadisti, alebo voyeri, poznamenaní vejárom  syndrómov a fóbií.

Na druhej strane sú objekty ich profesionálneho záujmu, ľudia, ktorí neuhli a skončili vo vyšetrovacích celách alebo v emigrácii. V Poutach je postava Tomáša rozdelená paradoxom: pri vyšetrovaní neuhne, háji svoju morálku tvárou v tvár fatálnym následkom. Bez problémov  však podvádza svoju ženu a na záver kvôli rodine opúšťa milenku. V Kawasakiho růži postava človeka, odporujúceho režimu bez zakolísania vlastne chýba, Joska je najprv udavač a odklon do disentu je  tu formulovaný ako  snaha o nápravu  viny. eŠteBák takúto postavu vidí v mladom kňazovi. Cez neho sa na západ dostávajú zakázané texty, odmieta vyspovedať Adama a nakoniec ho udá vlastný brat.

Šance na odpor boli mizivé, presviedčajú nás filmy, vždy vás nejako dokázali spracovať, presvedčiť, alebo ak to nešlo, donútiť bitkou. Jedinou šancou, ako sa dostať z dosahu tajnej polície bol útek, čo síce tiež nebolo ľahké, ako to vidíme v úvode filmu eŠteBák, kedy dá kapitán Dravec chladnokrvne zastreliť muža na hranici,  ktorý sa práve vzdal. K odchodu za hranice pod tlakom perzekúcie a hrozbami sú donútení aj hrdinovia Pout a Kawasakiho růže. Konečné nastolenie „poriadku“ je plne v réžii represívnych zložiek, situácia ako si zachovať morálnu integritu a odolať je mimo záujmu filmovej trilógie.

Ak pominieme fakt, že impulz  k záujmu o túto tému prišiel zvonku, s úspechom filmu Životy tých druhých, môžeme rozmýšľať o jeho nedostatočnej rovnováhe. Ťažisko hraného filmu je na strane „tých druhých“. Zaujímajú nás viac okolnosti viny než okolnosti, za ktorých bolo možné nerobiť kompromisy. Z istého hľadiska je to hľadanie argumentov, hájenie morálnych postojov „malého človeka“ pod tlakom moci. Nie sme národmi hrdinov, presviedčajú nás filmy, dokážeme improvizovať a taktizovať, uhnúť a potom sa opatrne narovnať. Nakoniec sa aj tak všetko nejako „utrasie“. Naša vina je tak vis á vis brutalite relatívna. Aby sme za príkladmi nechodili ďaleko, popri filme Životy tých druhých vznikol v Nemecku napríklad i film Christiana Petzolda Barbara, ktorý sa premietal na tohtoročnom festivale v Karlových Varoch. Aj takto môže vyzerať spomínaná rovnováha.

Okolo česko-slovenskej eštebáckej triády – Pouta, Kawasakiho růže a eŠteBák sa ešte iste bude všelijako meditovať a ja dúfam, že nám to všetkým prospeje. Všetky tri filmy stoja za úvahy , je dobre, že vznikli a bude ešte lepšie, ak kapitola o svedomí  a morálke pod tlakom nimi neskončí. Je veľa  ešte veľa otázok, ktoré si musíme položiť a spolu s práve takýmito filmami si budeme klásť neustále.