Za odmenu Everest

U nás akoby pre mnohých neexistovali zákony a ani rozdiel medzi štátnym či súkromným majetkom. Aj v rezorte kultúry postupne vychádza na povrch rad závažných skutočností o porušovaní zákonov či o finančných machináciách. Na základe uznesenie Výboru pre životné prostredie NR SR z podnetu poslankyne Evy Rusnákovej (DÚ) vykonal Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) kontrolu hospodárenia s finančnými prostriedkami štátneho rozpočtu SR v Národnom centre pre audiovizuálne umenie (NCAVU, od januára 1997, predtým SFÚ-NKC) za rok 1996.

Poslankyňa Rusnáková v správe zdôraznila, že zistená úhrnná škoda za rok 1996 sa dá vyčísliť na 7 888 297 Sk. Treba pripomenúť, že v roku 1996 vykonával funkciu riaditeľa SFÚ-NKC) napríklad Eduard Klenovský (1. 8. – 31. 12. 1996), ktorý navrhol ministrovi kultúry Ivanovi Hudecovi vyplatiť odmenu pre bývalého riaditeľa SFÚ-NKC Vladimíra Ondruša (1. 4. – 31. 7. 1996) vo výške 40-tisíc korún, čo minister odsúhlasil. Vyplatenie odmeny bolo v rozpore s § 1 a 2 zákona 143/92 Zb., pretože odmeny možno vyplácať iba zamestnancom v pracovnom pomere, čo v tom čase Vladimír Ondruš nebol. V porovnaní s ďalším šafárením však neoprávnene vyplácané odmeny či náhrady za nečerpané dovolenky viacerým pracovníkom ústavu sú naozaj len maličkosťami.

Najvážnejšie nezákonné konanie sa týka jedného z hlavných predmetov činnosti organizácie – filmového archívu a využívania práv copyrightu k slovenským filmom, ktoré vznikli do roku 1990. To súvisí s kauzou sťahovania filmového archívu rozpočtovej organizácie MK SR – SFÚ do priestorov súkromnej spoločnosti Štúdio Koliba, a.s. (prevzala filmové štúdiá na Kolibe privatizáciou v roku 1996, akcionármi sa stali aj deti Vladimíra Mečiara so spoločnosťou MMM). Spoločnosť získala vďaka ministrovi kultúry ako jediná výhradné práva na odborné uskladnenie, ošetrovanie filmových materiálov a spravovanie copyrightu slovenských filmov.

Odborná verejnosť márne upozorňovala, že prevedenie tejto činnosti na súkromný podnikateľský subjekt je neopodstatnené. Súčasné vedenie NCAVU sa slovami hovorkyne Jarmily Karasovej vyjadrilo, že centrum má v priestoroch Štúdia Koliba, a.s., iba prenajaté priestory a v zmysle autorského zákona a zákona o archívnictve práva copyrightu vykonáva ono. K ostatným informáciám Evy Rusnákovej zaujalo vedenie stanovisko mŕtveho chrobáka s tým, že „operatívne odstraňuje nedostatky zapríčinené predchádzajúcimi vedeniami ústavu“.

Ak sú prešustrované milióny z peňazí daňových poplatníkov iba „nedostatkami“, pánboh pomáhaj Slovensku.

Vráťme sa však k predmetnej kauze presunu filmového archívu. Dňa 3. mája 1996 bola uzavretá zmluva č. 13/1996 o poskytnutí finančných prostriedkov vo výške 2 milióny Sk na „presun filmového archívu z SFÚ-NKC do Slovenskej filmovej tvorby Bratislava – Koliba a na odborné uskladnenie a ošetrovanie filmových materiálov“. Najzaujímavejšie však je, že 7. Júla 1996 SFÚ-NKC uzavrel zmluvu o prevzatí tohto záväzku so spoločnosťou Štúdio Koliba, a.s. Zmluvu podpísal za SFÚ-NKC Eduard Klenovský, ktorý však v tom čase riaditeľom ešte nebol a nebol ani v pracovnom pomere s organizáciou (naopak, bol členom vedenia Štúdio Koliba, a.s.).

A s kým teda mal podpísať Vladimír Ondruš za Štúdio Koliba, a.s., zmluvu? Sám so sebou, pretože v júli 1996 bol ešte on sám riaditeľom SFÚ-NKC. Pevne veríme, že Vladimír Ondruš po návrate z Himalájí, kde výprava slovenských horolezcov vztýčila na najvyšší vrchol sveta vlajku HZDS, sa k daným skutočnostiam vyjadrí.

Podľa NKÚ poskytnuté financie vo výške 2 milióny Sk neboli predmetom zúčtovania finančných vzťahov SFÚ-NKC so štátnym rozpočtom za rok 1996, čím sa porušilo viacero ustanovení zákona č. 3031995 Z.z. o rozpočtových pravidlách.

P. S. Autorka článku si spomína, že jedinou reakciou Vladimíra Ondruša bol výhražný list zaslaný na jej adresu do denníka Pravda, kde ju obviňoval z osočovania, nactiutŕhania a klamstiev. Nič však z článku nevyvrátil, hrozba súdnym procesom vyšumela, rovnako ako sa nedoriešili žiadne kauzy, hoci vinníci boli známi. Bohužiaľ, tak to na Slovensku chodí.

Článok Aleny Gašparovičovej uverejnený v denníku Pravda 25.05.1998 – krátený