Ukazuje sa, že všetko dosiaľ povedané dokonale popisuje časový priebeh udalostí a hlavne postoje jednotlivých zúčastnených. Ale to rozhodujúce sa odohralo za zatiahnutým závesom, o ktorom veľa nevieme. A nevieme ani dnes objektívne zhodnotiť dôsledky toho čo sa stalo.

Z vonkajšieho pohľadu sa javí, že skoro všetky veľké privatizácie tej doby mali spoločné znaky, ktoré charakterizovali vtedajšiu dobu. Rozdiel v privatizácií Nafty Gbely a Koliby bol len v tom, že osud Nafty Gbely na dlhý čas vzrušoval médiá, politikov a verejnosť. Osud Koliby nezaujímal nikoho. Ani tých, ktorí boli súčasťou Koliby. A to platí dodnes.

Pre väčšinu zúčastnených sa problém Koliby skončil „sprisahaneckým brejkom“. Ale zlá história Koliby sa týmto obdobím iba začína. Bolo by správne (je na to vrchovatý čas) aby boli objektívne zhodnotené situácie a postoje hlavných zúčastnených, ktorí trasovali túto smutnú časť zlej histórie Koliby.

Ale nie takým spôsobom, že doteraz nič nebolo, ale teraz nastúpia polopravdy, často veľmi subjektívne.

Film Zuzany Piussi nepovažujem za dobrý. Jeho najväčší význam je asi v tom, že vyvolal diskusiu, ktorá tu predtým nebola a mohla by prispieť k objektívnemu posúdeniu vecí , ktoré sa stali. Moja jediná poznámka k filmu smeruje k téme rozkrádania Koliby. Všeobecne prevláda názor, že Koliba bola rozkradnutá. Vzhľadom k zovšeobecneniu tohto názoru, sa tento názor stáva kontraproduktívny. Vo filme sa tento problém veľmi povrchne ventiluje na probléme krádeže kamery MOVIECAM. Myslím si, že to nie je typický príklad. Táto otázka by sa mala seriózne preskúmať.

Teraz skúsim povedať niekoľko poznámok k reakcii Dušana Trančíka na článok Eduarda Grečnera.

Za socialistickým „odeským“ schodišťom boli filmové laboratóriá, ktoré spracovávali filmovú surovinu štandardným európskym spôsobom. Strojové vybavenie a kvalita technológie odpovedali vtedajším štandardom. Kontrolu spracovania filmovej suroviny Kodak pravidelne vykonávala materská firma Kodak. Za dosiahnutie tohto stupňa kvality spracovania za zaslúžil Jozef Bugár,
zakladateľ FL na Kolibe.

„Pri nakrúcaní v roku 1990 (nakrúcal som koprodukčný film Keď hviezdy boli červené), bolo treba vláčiť „lodný kufor plný harabúrd“. Paradoxne uštedril úder aj vývoj nových technológií. Keď sa za socializmu kúpila nová kamera, bol to sviatok na kamerovom oddelení, zhrčili sa kameramani a tešili sa ako malé deti...pričom tá kamera mala už v tej chvíli vývojové dve mladšie sestry, ktoré si však vedenie s celým príslušenstvom nemohlo dovoliť“.

V roku 1984 sa na trhu objavila progresívna kamera MOVIECAM SUPER. V tom istom roku ju Koliba kúpila. Aj s kompletným príslušenstvom. A hneď na to ďalšiu. Ale čo bolo najdôležitejšie, kúpu zaplatila prostredníctvom DNU (devízovo návratného úveru- to znamená z devíz, ktoré boli vyprodukované službami pre zahraničie). Ďalej veľmi skoro na to bol zakúpený kamerový systém STEADICAM. Formou DNU boli zakúpené vyvolávací stroj ARRI do FL, obnova osvetľovacej techniky a celé zariadenie zvukového štúdia.

V tej dobe už obnova techniky nebola odkázaná na devízy od štátu, čo považujem za veľmi dôležité.

Formou koprodukčných vkladov bola zabezpečená prevažná časť filmovej negatívnej suroviny, čím sa znížila devízová závislosť od štátu v oblasti spotreby.

Celú túto činnosť, v nie veľmi prajných podmienkach bývalého režimu, rozbehol Ladislav Komora, napriek tomu, že predtým nemal žiadnu skúsenosť s filmom.

„Nezávislá tvorba s ktorou som sa na začiatku deväťdesiatych rokov v Mníchove ... ľahké digitálne kamery.“

V tom čase sa v nemeckých ateliéroch veľmi intenzívne skúšali obrovité televízne komplety HDTV pri výrobe hraných filmov. Limitujúcim problémom obidvoch popísaných technológií v tom čase bol prepis z mg záznamu na film a vtedajší stav technológie záznamu. Po vyriešení týchto problémov sa cesta výroby filmov ubrala cestou používania ľahkých digitálnych kamier. Ale to vtedy nebol problém Slovenského filmu.

Slušný stav filmovej techniky a technológie nebol náhodný. V tom čase už bola na Kolibe sformovaná silná skupina filmových technikov, ktorí sa grupovali okolo absolventov pražskej FAMU, z ktorých väčšina boli žiaci prof. Boučka. Celé to zastrešoval Robert Hardonyi, ktorý bol uznávaný nielen na Slovensku a v Čechách ale aj profesionálnej cudzine.

Poloha Bratislavy a Koliby, neokukané exteriéry na Slovensku, profesionalita filmových profesií, moderný veľký ateliér, bohaté sklady fundusu, slušný stav filmovej techniky a technológie spracovania filmu , nízke mzdy a v neposlednom rade určité skúsenosti z tejto činnosti z predchádzajúceho obdobia, spôsobili záujem niektorých zahraničných produkcií presunúť nakrúcanie svojich filmov (zo Španielska) na Slovensko. Do sprisahaneckého brejku tieto veci fungovali. Potom akosi prestali fungovať (v Prahe naopak úspešne pokračovali). Čím to asi bolo? Tiež by to bolo potrebné zhodnotiť.

Aj táto skutočnosť ukazuje, že zlá história Koliby nekončí „sprisahaneckým brejkom“. Preto by bolo poctivé zhodnotiť postoje a činnosti jednotlivých aktérov pred aj po tomto období.

Kedysi som mal naivnú predstavu. Keby sa zracionalizovala činnosť Koliby (nezmyselný aparát a jeho organizácia), majetok by sa rozdelil (nie podľa záujmov ale podľa funkčnosti) a okolo veľkého ateliéru by sa vytvorilo kompaktné centrum pre zákazky (nenáročné na energie a réžiu) a zákazky by viedli ostrieľaní harcovníci, ktorí by ovládali cudzie jazyky, nebol by problém obnovy techniky a zabezpečenie nových technológií a určite by niečo navyše zostalo. Najhoršie na tejto mojej predstave je, že si to myslím aj teraz po toľkých rokoch.

Uverejnené: Informácie 6/2010, mesačník Klubu filmových novinárov SSN