MittelCinemaFest 2021 – od nestora po debutantov

MittelCinemaFest resizeJesenné mesiace október a november bývajú už tradične najbohatšie na filmové podujatia a – napodiv i našťastie – nebolo to inak ani tento podivný covidový rok. Len v novembri sme si mohli pozrieť filmovú časť Festivalu slobody, dokumentárne filmy Jedného sveta (v hybridnej verzii), izraelský festival KolNoa, ktorého organizátori tentoraz spojili niekdajšie samostatné prehliadky hraných filmov a dokumentov, a v neposlednom rade stredoeurópsky festival talianskych filmov MittelCinemaFest, ktorý sa konal už devätnásty raz. Tentoraz ponúkol divákom počas štyroch dní (19. – 22. 11.) sedem hraných a jeden dokumentárny film. Tak ako zvyčajne organizátori z Talianskeho kultúrneho inštitútu v spolupráci so štátnou kinematografickou inštitúciou Cinecittà festival dramaturgicky koncipovali ako kombináciu diel renomovaných tvorcov a sľubné filmy mladších, začínajúcich autorov. Zároveň si väčšina uvedených filmov prešla ohňom renomovaných festivalov v Cannes a Benátkach, čiže určitým sitom kvality.

Stávka na zvučné mená

Medzi najzvučnejšie určite patrí meno režiséra Nanniho Morettiho, ktorý vo filme Tri poschodia pokračuje v mapovaní životov a etických postojov našich súčasníkov. Postavami jeho príbehu sú obyvatelia jedného menšieho bytového domu. Na prízemí býva mladá rodina, Triposchodia resizemanželský pár Lucio a Sandra so sedemročnou dcérkou Francescou. Keď sú rodičia občas obaja zaneprázdnení, o Francescu sa postarajú Giovanna a Renato, starší manželia, ktorí bývajú oproti nim. Lenže Renato začína strácať pamäť... Na prvom poschodí bývajú mladí manželia: Monica čaká ich prvé dieťa a často býva doma sama, lebo jej muž Giorgio je pracovne často v zahraničí. Navyše sa u nej začínajú plazivo prejavovať príznaky dedičnej duševnej choroby. Na najvyššom poschodí býva manželský pár Dora a Vittorio – obaja sú sudcovia a majú dvadsaťročného syna Andreu, ktorý je mladícky nezodpovedný, ľahkovážny, vzdorovitý, občas až násilnícky. Relatívne pokojný život tohto spoločenstva narušia dve dramatické udalosti. Opitý Andrea zrazí autom priamo pred domom chodkyňu, ktorá neskôr zomrie – svedkyňou tohto činu je Monica, ktorá sa práve sama odobrala do pôrodnice. Andrea akosi automaticky predpokladá, že ako dieťa zo sudcovskej rodiny dostane pri potrestaní nejaké úľavy. Renato, ktorý má dohliadnuť na susedovu Francescu, s ňou vyjde von a stratí sa. Nájdu ich až po niekoľkých hodinách v neďalekom parku, a hoci dievčatko tvrdí, že tam len pokojne čakali, jej otec je presvedčený – a čoraz posadnutejší svojou „pravdou“ –, že starec dievčatko zneužil... A potom sú tu deje, ktoré prebiehajú úplne pod povrchom: vnučka Giovanny a Renata nadbieha otcovi rodiny Luciovi, a keď sa jej ho napokon podarí zviesť, zatají mu, že ešte nie je plnoletá. Dôsledky na seba nedajú dlho čakať... Moretti, ktorý ako spoluautor scenára vychádzal z rovnomenného románu izraelského spisovateľa Eškola Neva, umne spriada osudy svojich postáv, ktoré vykresľuje v časových skokoch – po piatich a ďalších piatich rokoch –, a vytvára tak mozaiku zloženú z drobných čriepkov ľudských činov, vlastností, pováh a tráum, ktoré ľudí od seba vzďaľujú, aby sa potom rôznymi spôsobmi mohli znova zblížiť. Mikropríbehy desiatky postáv sa tak stávajú metaforou života so všetkými radosťami a starosťami... Film sa vyznačuje aj výborným hereckým obsadením – popri samotnom Morettim si v ňom zahrali Margherita Buy, Riccardo Scamarcio či Alba Rohrwacher.

(Ne)vstúpiš dvakrát do tej istej rieky

Slovenskí diváci dobre poznajú aj meno Paola Genoveseho, spoluscenáristu a režiséra populárneho filmu Úplní cudzinci. Tentoraz si Genovese ako spoluscenárista vymenil rolu s kolegom Paolom Costellom, ktorý režíroval komédiu Kým nás Boh nerozdelil. Zápletka KymnasBoh resizevychádza z bizarnej situácie, keď sa ukáže, že v istej farnosti pôsobil falošný kňaz, a teda všetky manželstvá, ktorým požehnal, súd vyhlási za neplatné. Cirkev to však (ne)manželom uľahčí: o štyri týždne budú môcť uzavrieť riadny sobáš. Lenže čo sa za ten čas môže stať? Budú manželia zvažovať svoje rozhodnutie spred šiestich rokov? Bude sa im zdať nové uzavretie manželstva zbytočné? A vôbec – vedia o sebe navzájom všetko, čo by mali vedieť? Nová situácia vyplaví na povrch dovtedy zatĺkané tajomstvá. Jedna z manželiek starostlivo tají, že na rozdiel od svojho manžela vôbec netúži po dieťati, a robí všetko pre to, aby neotehotnela. Medzi ďalšími dvoma pármi dochádza ku „krížovej“ nevere; páry mali kedysi svadbu spoločne, jedna zo žien podviedla svojho manžela s jeho kamarátom ešte v deň sobáša a tento utajovaný vzťah trvá dodnes. A možno najťažšie to má štvrtý pár, ktorý sa medzičasom už aj rozviedol. Brali sa kedysi z lásky? Prečo sa vlastne rozviedli? A chceli to naozaj? Film Kým nás Boh nerozdelil sa pri bratislavskom uvedení stretol s pozitívnym diváckym ohlasom, ale treba povedať, že autori filmu v tomto prípade „vykrádajú“ sami seba a len rozmieňajú na drobné témy a motívy svojho predošlého úspešného filmu. Oproti Úplným cudzincom, kde vyriešili rozuzlenie zápletky akousi „fikciou vo fikcii“ (čo by bolo, keby...), ukončili svoju novšiu komédiu pomerne nemotivovaným happyendom. Ale nič to, možno sa tohto neoriginálneho scenára ujme niektorá slovenská producentka a natočí jeho úplne originálnu kópiu. Mohla by sa volať Nezobratí Zobratí.

Temné tóny života

Pravdupovediac, nemám veľmi rád filmy z väzenského prostredia, z rôznych dôvodov. Ale dráma Čas nehybnosti režiséra Leonarda Di Costanza ma naozaj dostala. Odohráva sa vo fiktívnej väznici v Montane, ktorá sa má rušiť; väčšinu väzňov už odsťahovali, ale presun Casnehybnosti resizeposlednej desiatky väzňov sa z nejakého dôvodu zasekne. Riaditeľka väznice, ktorá už musí odísť šéfovať do iného zariadenia, nariadi, aby sa väzni presťahovali do ciel situovaných v rotunde – inak sa ich stráženie už nedá zvládnuť –, a poverí vedením staršieho dozorcu Gaetana (Toni Servillo). Ten tomu spočiatku velí pevnou rukou, ale keď väzni protestujú proti nekvalitnej strave (kuchyňa už nefunguje, a tak sem väzňom privážajú „prefabrikovanú“ balenú stravu, ktorá sa vraj nedá jesť), rozhodne, že si väzni môžu variť sami – ujme sa toho jeden z odsúdencov Carmine (Silvio Orlando). Jeho pomocníkom v kuchyni sa stane nový „prírastok“, zadržaný Fantaccini (Pietro Giuliano), ktorý má na krku lúpežné prepadnutie, ale je úprimne vydesený, keď sa dozvie, že jeho obeť zomrela... Di Costanzov film balansuje medzi realistickým príbehom a podobenstvom o esencii života, o ľudských charakteroch, ktoré môžu v rôznych situáciách nadobúdať rôzne odtiene. Dojem istého neskutočna sa buduje aj vizuálne: fiktívna väznica je zriadená v budove z 19. storočia, stojacej uprostred pustatiny; pri pohľade z diaľky to pripomína dielo dobového majstra krajinomaľby. A v interiéri zanedbanej, spustnutej väznice je zasa väčšina deja situovaná do rotundy, ktorá pripomína arénu či divadelné javisko. Vďaka kruhovému pôdorysu sa tam akoby stiera rozdiel medzi „my“ a „oni“, medzi personálom väznice a väzňami. Koniec koncov, jedni i druhí sú „iba“ ľudské bytosti so svojimi silnými i slabými stránkami. Pocit spolupatričnosti – čo ako iluzórny a prchavý – najlepšie vynikne v majstrovsky zinscenovanej scéne, keď pri poruche dodávky elektrického prúdu väzni so súhlasom dozorcov zorganizujú spoločnú večeru pri svetle lampášov v strede rotundy. Lenže potom sa svetlo opäť zažne a všetko sa vracia do starých koľají...

Z celkom iného súdka bol žánrový film bratov Damiana a Fabia DʼInnocenzovcov, psychologický triler America Latina. Jeho protagonistom je AmericaLatina resizezubár v strednom veku, ktorý žije v luxusnej modernej vile s manželkou s dvoma dcérkami. Jeho život, úspešný z profesionálneho hľadiska a vydarený, pokiaľ ide o osobné šťastie, odrazu naruší nečakaná udalosť. Keď Massimo jedného dňa zájde do pivnice svojho domu, nájde tam spútané neznáme dievča so zaviazanými ústami, pripútané k nosnému stĺpu. Keď mu uvoľní ústa, dievča začne vydávať priam zvierací krik, a tak mu Massimo ústa zasa zaviaže. Začne sa správať iracionálne. Dievča napokon neoslobodí. Nezavolá políciu. Nikomu nič nepovie. Nosí dievčaťu vodu v plastovej fľaši. A začína o sebe pochybovať. Zadáva do Googlu heslá „strata pamäti“ a „halucinácie“, ale z výsledkov sa nijako nepoučí. Ba jedného dňa v pivnici rozbije vodovodné potrubie a nechá vodu, aby pivnicu zaplavovala. Voda stúpa a je otázkou času, kedy dosiahne k nosu a ústam onoho dievčaťa... Záver filmu prináša racionálne vysvetlenie všetkého, čo sme doposiaľ sledovali, a je veru dosť prekvapujúci. Viac neprezradíme...

Tínedžerky v hlavných úlohách

V talianskych filmoch je vždy potešením sledovať herecké výkony – a to platí aj o dvoch filmoch s mladučkými ústrednými ženskými či skôr Chiara resizedievčenskými postavami. Swamy Rotolo exceluje v titulnej úlohe filmu Chiara, ktorý nakrútil americko-taliansky režisér Jonas Carpignano. Situoval ho do Kalábrie, ktorá je „oblasťou plnou protirečení, absolútnej lásky, temných pohľadov a vlastných pravidiel“. Mladá (ne)herečka tu presvedčivo stvárnila pätnásťročné dievča, prostrednú z troch sestier, ktorá sa dozvedá, že jej milovaný otec je mafián a výrobca drog. On sám označenie „mafián“ odmieta a to, čo robí, robí s najlepším úmyslom – zabezpečiť svojej rodine dobrý život. Lenže jeho dcéra sa s niečím takým nestotožňuje... A skvelý výkon podala aj Khadija Jaafari ako marocké dievča Jamila vo filme Californie režisérskej dvojice Alessandro Cassigoli a Casey Kauffman. Svoju hrdinku, ktorá žije v talianskom meste Torre Annunziata, ale túži sa dostať do Maroka, stvárnila počas piatich rokov, pričom film bol nakrúcaný v reálnom časovom rozpätí.

Súčasťou programu MittelCinemaFestu bol aj taliansko-francúzsko-argentínsky film Legenda o krabom kráľovi (r. Alessio Rigo de Righi a Matteo Zoppis), v ktorom si skupina poľovníkov v súčasnom Taliansku takpovediac boccaciovským spôsobom pripomína romanticko-dobrodružný príbeh z 19. storočia.

To najlepšie nakoniec

Absolútnym vrcholom tohtoročného MittelCinemaFestu bol film klasika talianskej kinemtografie Marca Bellocchia Marx môže počkať. Priznám Marxmoze resizesa, nevedel som, že tento dnes 82-ročný tvorca nakrúca(l) aj dokumenty (pred Marxom to bolo naposledy pred dvomi desaťročiami), ale najväčším prekvapením bolo, aký osobný film vytvoril. V roku 2016 zhromaždil vo svojom rodnom meste Piacenza svojich súrodencov aj s rodinami s úmyslom nakrútiť film o svojej rodine. No zrejme už vtedy vedel, že výsledný film bude venovaný jeho bratovi-dvojčaťu: Camillo spáchal samovraždu ako 29-ročný deň po Vianociach roku 1968. Bellocchio na základe svojich spomienok, spomienok svojich príbuzných i sestry už nebohej niekdajšej Camillovej priateľky vytvára plastický portrét mladého muža, ktorý pravdepodobne trpel tým, že sa nevedel nájsť v živote z profesijného hľadiska, mal pocit, že ho jeho rodina dostatočne neprijíma a neuznáva, a dokonca sa nevedel vyrovnať s tým, že žije akoby v tieni svojho brata, ktorý sa v roku 1965 preslávil filmom Päste vo vreckách. Bellocchio podáva tento autentický príbeh, samozrejme, bez akéhokoľvek nádychu bulvárnosti, citlivo, úprimne aj sebakriticky, keď po piatich desaťročiach priznáva, že svojho brata asi dostatočne nemiloval a nemal dosť pochopenia pre jeho problémy. Na margo svojho jedinečného diela hovorí: „Existujú prinajmenšom dva dôvody, prečo sa výsostne autobiografický príbeh stáva univerzálnym posolstvom (aký by to malo inak zmysel?): ponúka úvahu o bolesti tých, ktorí prežili (boli sme my súrodenci dostatočne citliví, aby sme cítili bolesť?), a o našej snahe ukryť pravdu pred matkou v obave, že tragédiu neunesie. Vznikla z toho fraška. Druhý dôvod bol, že sa Camillova smrť udiala v ,revolučnomʻ roku 1968. V roku protestov, sexuálnej slobody, francúzskeho mája, invázie do Československa, míľnikov, ktoré sa po Camillovi iba skĺzli, nedotkli sa ho. ,Marx môže počkať,ʻ povedal mi pri našom poslednom stretnutí...“

Po vlaňajšej online verzii sa tohtoročný MittelCinemaFest konal tak, ako sme zvyknutí, v bratislavskom kine Lumière. Pandemická situácia sa, žiaľ, odrazila na jeho nižšej návštevnosti, ktorá však tak či onak ukázala, že diváci majú radi známe mená a zábavné žánre. Aj tohtoročnému MittelCinemaFestu sa podarilo umne ich skĺbiť.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.