Politicko a historické, no zároveń dobové rámcovanie postkomunistického teritória, zahŕňajúceho aj krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, vrátane stredoazijských republík, sa stalo po tridsiatich dvoch rokoch už minulosťou a funguje na akejsi nostalgickej zotrvačnosti. Do tejto „entity“ vstupujú stále noví členovia, lebo východ je značne široký termín. Tento výber sa riadi čiastočne individuálnym vkusom dramaturgov, alebo náhodami najrôznejšieho druhu. Do karlovarského programu Na východ od Západu (dnes prišla správa, že sa ruší a nahradí ho súťaž Proxima, poznámka red.) sa tak dostali filmy grécke, i turecké a ďalšie koprodukčné variácie z Blízkeho východu. V Cottbuse sa predstavil tohto roku aj výber turecký. Je to neomylný znak postupujúcej globalizácie, stierajúcej hranice a transformujúcej kultúrnu jednotu prienikmi najrôznejšieho druhu. Určuje ich zvýšená mobilita tvorcov, ale aj tém a nových hrdinov.

Víťazi a zúčastnení
Dôležitou správou, ktorá sa akosi do filmového spravodajstva výrazne neprebojovala, je udelenie hlavnej ceny, sošky Lubiny, slovenskému filmu Cenzorka. Priletel si pre ňu a pre šek na 25 tisíc euro, režisér Peter Kerekeš. Slovenská stopa bola na tomto festivale teda zreteľná, nielen v podobe reprezentačnej vzorky filmov k 100. výročiu našej kinematografie. Prehliadka, ktorú uvádzal a úvodmi k filmom sprevádzal riaditeľ Národného kinematografického centra Rastislav Steranka, začínala filmom Varúj! z roku 1946 a uzatváral ju nový film Správa (2021) režiséra Petra Bebjaka. V porote Medzikultúrnej komunikácie bola režisérka Vera Lacková a premietal sa aj jej film Ako som sa stala partizánkou (2021). Čiastočne a minoritne sa k slovenskej účasti dá priradiť aj film Atlas vtákov v Čechách domestikovaného Slovinca Olma Omerzu, ktorý bol členom hlavnej poroty.

Porota FIPRESCI, kde Slovensko zastupovala autorka článku, udelila cenu filmu Brighton číslo 4 (Brighton 4th), gruzínskeho režiséra Levana Koguashvilliho. Odohráva sa v americkom meste, kam prichádza ťahať syna z dlhov otec z Tbilisi. Bol kedysi slávnym zápasníkom a jeho zápas s mafiánom, ktorému syn, neúspešný gambler dlhoval peniaze, je síce víťazným, ale aj posledným. Príbeh je situovaný do prostredia emigrantov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Zdieľajú neradostné osudy, plné bojov o úspech a aspoň nejaké zdanie domova. Film odráža ďalšiu fázu post komunistického vývoja, naplneného útekmi a odchodmi z reality, ktorá na mnohých miestach, kam sa nedostavil ani kapitalizmus, ani sloboda, zlyhala a spustila opatrný exodus do miest, kde sa nič nerozdáva zdarma. Režisér sa úspešne, zásluhou irónie a humoru, vyhýba tradičnému neduhu post komunistických filmov, temným tónom tragickej viktimizácie a hľadaniu vinníkov. Levan Tediashvilli si za rolu otca odniesol cenu za najlepší herecký výkon.

Po tichej dohode sa z víťazného portfolia vymkol fínsky film Kupé číslo 6 (Compartment No.6) ocenený v Cannes. Cesta Fínky Laury za petroglyfmi, na ktorej zažije v ruskom vlaku z Moskvy do Murmanska asi všetko, čo táto dramatická túra obnáša, je jednoducho skvelý a všetci, čo niečo podobné zažili, musia oceniť nielen drsnú autenticitu východnej reality, ale i obdivuhodnú štúdiu ruského charakteru. Ten reprezentuje predovšetkým Laurin spolucestujúci Vadim, zosobnený súčasnou hviezdou ruského filmu Jurijom Borisovom. Od hrdinského Kalašnikova delí pijana s dobrým srdcom značná vzdialenosť, ale tento portrét, ozvučujúci a vizualizujúci alarmujúcu hĺbku tragizmu ruskej duše je nezabudnuteľný. Odniesol si aspoň cenu publika. S Juhom Kuosmanenom sme sa na našich plátnach už stretli, videli sme jeho film z roku 2016 Najšťastnejší deň Olli Makiho.

Plne sa do komunistickej minulosti ponoril poľský režisér Jan P. Matuszyński filmom Nezanechať stopy (2021), ocenený za najlepšiu réžiu. Odohráva sa v roku 1983, poznamenanom vzopätím gdańských robotníkov, ktorých vzbura zachvátila celé Poľsko. Grzegorz Premyk spolu s kamarátom Jurkom sa odmietnu bezdôvodne legitimovať policajnej stráži. Odvlečú oboch na stanicu a Grzegorza zmlátia tak, že na následky zranení zomrie. Film sleduje všetko, čo sa tesne pred smrťou i po nej odohráva, v kabinetoch vedenia i v domácnostiach obetí. Po Jurkovi, jedinom svedkovi pátra zúrivo tajná služba a okrem iných sa skrýva aj u kňaza Popieluszka, rovnako obete brutálnych metód komunistickej moci. Okrem pripomenutia reálnych udalostí je to predovšetkým svedectvo o charaktere systému, jeho neobmedzenej moci, schopnej ponižovať a likvidovať vlastných občanov. V čase povstávajúceho revizionizmu, ktorý sa snaží vyťahovať z nedokonalej pamäte údajné pozitíva totalitného režimu, je aj tento film užitočným mementom.

České farby zastupoval nový film Václava Kadrnku Správa o záchrane mŕtveho so slovenskou herečkou Zuzanou Maréry v roli matky, ktorá spolu so synom (Vojtech Dyk) takmer neopúšťajú otca v kóme a pokúšajú sa s ním komunikovať. Fanúšikov minimalistickej Kadrnkovej poetiky celkom určite osloví, pre ostatných je blúdenie po nemocničných chodbách a synkopické dialógy s odemocionalizovaným statickým defilé, celkom iste vecou unaveného nezáujmu.

Oživenie priniesol do hlavnej súťaže slovinský film Orchester režiséra Matevža Luzara o veselej ceste slovinského dychového orchestra po rakúskych destináciách, hojne kropených pivom a domácimi pochutinami. Režisér priznal na diskusii inšpiráciu Formanovým filmom Hoří má panenko a slovinská verzia humoru všetkých divákov presvedčila, že táto tradícia má aj po rokoch stále ten správny šmrnc.

Nové talenty ženského rodu
Medzi početnými filmami sa ich iste našlo hojne, ale meno kosovskej rodáčky, režisérky filmu Hľadanie Venery (Looking for Venera) Noriky Sefy je v tejto kategórii výnimočné. Viac než príbehom je zaujímavý spracovaním, estetizovanou autenticitou tesného dedinského priestoru, kde sú všetci obyvatelia domu spútaní nielen rodinnou príslušnosťou, ale aj akýmsi fyzickým, biologickým putom, ktoré pre nejaké individuálne pohyby nenecháva veľa priestoru. Je navyše výsostne patriarchálny a hierarchický. Dcéra Dorina vidí možnosť úniku v kamarátke Venere a jej nespútanom sexuálnom vyvádzaní. Prilepí sa naňu zbožne a s nádejou, ale Venera je nakoniec rodinným diktátom dovedená k oltáru a nádeje dospievajúceho dievčaťa pohasnú.

Neprehliadnuteľným bol i maďarsko-rumunský film Špirála (Spiral) rumunskej režisérky Cecilie Felméri. Originálny príbeh manželskej dvojice Benceho a Janky, bývalých učiteľov, rezignujúcich z frustrujúcej profesie, ktorí sa rozhodnú žiť na brehu malého súkromného rybníka a venovať sa chovu rýb, je štúdiou nastupujúceho šialenstva. Bence (herca Bogdana Dumitrache si pamätáme z rumunského filmu Pozícia dieťaťa) sa odmieta zmieriť s jej tragickou smrťou a snaží sa túto skutočnosť bizarne vytesniť. Hra s neprítomnou prítomnosťou uprostred prírody a jej zákonov rozkladu je akýmsi makabristickým odkazom enviromentálnemu optimizmu. Rolu alternatívnej partnerky si zahrala Alexandra Borbély.

Rusky neruská etuda
Nový film Alexandra Chanta In limbo kombinuje dva zdanlivo nekompatibilné svety, odkazuje na západné vzory v štýle Thelma a Louisa a Bonny a Clyde, osudy vzbúrencov, úspešne unikajúcich regulovanému svetu poriadku a pravidiel a prenáša ich do ruskej reality. Dvojica tinedžerov sa vydá na dramatickú cestu za slobodou a neštíti sa nikoho a ničoho. Nemôže to skončiť inak ako tragicky, v tomto príbehu sa tak stane v drevenom domčeku, ako vystrihnutom z rozprávky o babe Jage. Chant sa po oslnivom debute Ako Viťa Česnok viezol Ľošu Vrtáka do doma dôchodcov (2017), s ktorým vyhral súťaž na MFF Karlove Vary v sekcii Na východ od Západu, dopustil rovnako výbušného diela, nápaditého a strhujúceho. Asi to inak ani nevie.