Týždeň slovenského filmu v našich obývačkách

TSFlogo resizeCovidová pandémia a s ňou súvisiace opatrenia vedia poriadne zatočiť s kalendárom filmových podujatí. Pokiaľ ide o Týždeň slovenského filmu (TSF), „rozhádzali“ ho už vlani, a tak boli organizátori tohto roku pripravení takpovediac na všetko. Keďže zvyčajný jarný termín TSF padol do lockdownu súvisiaceho s druhou vlnou, presunuli jeho konanie na prelom novembra a decembra. Trafili to – presne do lockdownu, ktorý si vyžiadala tretia vlna. Preto sa – s istými obmedzeniami – uskutočnil v týždni od 29. novembra do 5. decembra online.

Šťastná (?) sedmička Týždňa slovenského filmu
Týždeň slovenského filmu, ktorý sa tohto roku konal po siedmy raz, je potrebným podujatím, bezpochyby. A od svojich počiatkov aj trochu problémovým podujatím, bezpochyby. Prečo? Slovenské filmy – až na výnimky – nepatria v našich kinách k tým, ktoré by trhali rekordy návštevnosti, to je holý fakt. Keď sa v rámci TSF bilančne uvádzajú všetky slovenské filmy, ktoré mali premiéru v uplynulom roku – vrátane paritných a minoritných koprodukcií –, majú veľmi nízku návštevnosť, na ktorej vyjadrenie nám neraz stačia prsty dvoch rúk. Je to istým spôsobom logické, pretože všetci, ktorí ich chceli vidieť, ich jednoducho už videli v čase premiéry alebo dokonca medzičasom v televízii. Preto sa organizátori TSF snažili a snažia pritiahnuť divákov rôznymi lákadlami. Takým lákadlom môže byť účasť tvorcov na predstavení a možnosť diskutovať s nimi po projekcii – lenže ono je pomerne trápne pozvať ich na predstavenie, kde bude na začiatku deväť divákov a na besedu zostanú štyria. O niečo väčší úspech mali širšie koncipované diskusie na témy nie priamo filmové, ale s tým-ktorým filmom úzko súvisiace. Oveľa úspešnejší než vo vzťahu k verejnosti bol TSF vo vzťahu k filmárskej komunite, keď zaviedol výročné bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby, ako aj filmovej vedy a kritiky v podobe referátu, koreferátu a panelovej diskusie (prístupné aj pre záujemcov z radov verejnosti).

TSF bez SFTA
Hlavným organizátorom tohtoročného Týždňa slovenského filmu bol Slovenský filmový ústav a miestom konania malo byť tak ako každý rok bratislavské kino Lumière. Nedalo sa nevšimnúť si, že spomedzi organizátorov vypadla Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA) – tá sa totiž z objektívnych dôvodov rozhodla udeľovať ceny Slnko v sieti spoločne za roky 2020 a 2021 (čo je zrejme správne rozhodnutie), čiže reálne až na jar budúceho roka, takže sa stratilo spojenie TSF so Slnkom v sieti. Na druhej strane sa treba spýtať, či to je „dostatočný“ dôvod na odstúpenie SFTA od spoluorganizovania TSF, ktorý je tak či onak reprezentatívnym podujatím slovenskej kinematografie. SFTA navyše odskočila aj od spoluúčasti na udeľovaní Ceny Petra Mihálika, ktoré býva súčasťou TSF. Dá sa to chápať tak, že akadémiu zasa slovenská kinematografia až tak veľmi nezaujíma?

Pôvodný program obsahoval až 40 filmov: polovicu mali tvoriť slovenské snímky odpremiérované v minulom roku (vrátane paritných a minoritných koprodukcií) a polovicu filmy súvisiace so sprievodnými podujatiami a s držiteľmi udeľovaných cien. Konečnou verziou bolo uvedenie 10 filmov, ktoré sú čisto slovenskej produkcie alebo sú slovenské z hľadiska majority či parity, online v rámci platformy Kino Doma. MILANSLADEK resizeIšlo o dva hrané filmy – Služobníkov Ivana Ostrochovského a Sviňu Mariany Čengel Solčanskej a Rudolfa Biermanna – a 8 dokumentov: Raj na zemi (r. Jaro Vojtek), Králi videa (r. Lukáš Bulava), Milan Sládek (r. Martin Šulík), Zlatá zem (r. Dominik Jursa), Salto je kráľ (r. Pavol Barabáš), Tempos (r. Nazarij Kľujev, Roman Kelemen, Maxim Kľujev), Meky (r. Šimon Šafránek), Hokejový sen (r. Marek Vaňous). S výnimkou filmu Tempos (symbolické vstupné 1 euro) sa všetky filmy uvádzali zdarma. Po prvý raz vyhlásili organizátori Divácku cenu TSF formou online hlasovania: spomedzi 23 titulov ju získal film Králi videa režiséra Lukáša Bulavu.

Pokiaľ ide o sprievodné podujatia, neuskutočnil sa plánovaný interdisciplinárny seminár o tvorbe Petra Pišťanka ani krsty či prezentácie niektorých publikácií a DVD, no prebehli všetky plánované panelové diskusie, pri ktorých boli moderátorka a referujúci reálne prítomní v kinosále K2 kina Lumière, kým ostatní účastníci mohli sledovať diskusiu online (Kino Doma, Facebook) s možnosťou zapájať sa do nej formou četu.

Dva hrané filmy – dve línie
Referáty o slovenskom hranom filme roku 2020 mali modifikovanú podobu, lebo – povedané s nadsádzkou – takmer „nebolo o čom“: vlani mali premiéru len dva slovenské hrané filmy – Sviňa a Služobníci. Preto sa Miro Ulman vo svojom referáte venoval štatistickým údajom týkajúcim Sluzobnici resizesa slovenských hraných filmov, a to v dlhšom časovom rozpätí rokov 2015 – 2020. Odzneli zaujímavé údaje o rozpočtoch, koprodukciách, distribúcii, návštevnosti, počte predstavení, uvádzaní slovenských filmov na festivaloch a v zahraničnej distribúcii a ohlasoch na ne v zahraničnej tlači. Aspoň na ilustráciu: Slovenské hrané filmy vyprodukovalo za ten čas až 34 produkčných spoločností, no iba 7 z nich vyrobilo viac ako jeden majoritne slovenský hraný film (spoločnosti D.N.A. a Punkchart films po 3 filmy). Najúspešnejším slovenským filmom v zahraničnej distribúcii bola Učiteľka, ktorú uviedli až v 33 krajinách. Druhá referujúca Viera Langerová sa venovala už konkrétne spomenutým dvom filmom, ktoré hodnotila v širších kontextoch. Podľa nej predstavujú dve tematické línie prítomné v slovenskom filme: Služobníci líniu vyrovnávania sa s komunistickou minulosťou, ktorú predstavujú aj snímky ako Eštebák či Učiteľka, Sviňa zasa líniu príbehov odrážajúcich turbulentné spoločensko-politické udalosti, kam patria aj filmy ako Kandidát, Únos či Ostrým nožom. V Langerovej hyperkritickom postoji k obom filmom zazneli v súvislosti so Služobníkmi charakteristiky ako „myšlienková vyprázdnenosť“ či opakovanie „starých právd“, pri Svini zasa spomenula „optiku divokých 90. rokov“ a „čierno-biele postavy“. Zároveň upozornila na to, že filmy, v ktorých je Slovensko minoritným koproducentom, bývajú v zahraničí často prezentované ako čisto české, a skonštatovala, že slovenská účasť na koprodukciách by nemala byť iba „donáškovou finančnou službou“. Otázka „Aký význam má pre slovenskú kinematografiu film Bourák?“ – to je klinec trafený po hlavičke. Dramaturgička a moderátorka panelových diskusií Jelena Paštéková prizvala do diskusie formou živých vstupov aj filmovú publicistku Evu Vžentekovú, ktorá sa vyjadrovala najmä k Ostrochovského Služobníkom.

Ako je to s dokumentom
Panelovú diskusiu o dokumentárnom filme otvorila Barbara Nemčeková, a to (prekvapujúco) genderovým pohľadom na slovenský dokumentárny film, keď skonštatovala, že z 11 hodnotených filmov nakrútili väčšinu muži a tí sú zväčša aj ich protagonistami. Ďalej charakterizovala jednotlivé línie a fenomény slovenského dokumentárneho filmu (angažovaná línia, profily osobností, fenomén Pavla Barabáša ako žánrovej stálice), kriticky zhodnotila jednotlivé filmy, ale položila aj provokatívnu otázku, či je nutné, aby sa v kinách (často s minimálnou návštevnosťou) uvádzali filmy, ktoré sú svojím charakterom určené na televízne uvedenie. Koreferujúci Tomáš Hudák skonštatoval, že slovenský dokumentárny film si vo všeobecnosti polepšil, ale neodrazilo sa to v rozmanitosti tvorby. Upozornil na to, že dokumentárne filmy hrajú v programe našich filmových festivalov často druhé husle a zároveň že na Slovensku nemáme festival bez tematického zamerania, ktorý by sa zameriaval výlučne na dokumentárne filmy. Ocenil druhý dych distribučnej spoločnosti Filmtopia a úspešný rozbeh občianskeho združenia Film Expanded – obe sa venujú výlučne alebo prevažne distribúcii slovenských i zahraničných dokumentárnych filmov, a to aj netradičnými formami (Dokument na kolesách a pod.). Hudák nastolil mnoho zaujímavých otázok. Je v kinách dosť zahraničných dokumentárnych filmov? Nie je v nich, naopak, priveľa slovenských (bez ohľadu na ich kvalitu)? Netlačí systém financovania producentov a tvorcov nasilu do výroby dokumentárnych filmov pre kiná? Nebrzdia nás silné a hojne využívané väzby na Českú republiku v rozvoji vlastných filmových podujatí?

Životaschopná animácia
Panelovej diskusii o slovenskom animovanom filme roku 2020 predchádzalo uvedenie výberovej kolekcie animovaných filmov z rokov 2018 – 2020. Išlo o tituly Sh_it Happens (r. Michaela Mihályi, Dávid Štumpf), Cez palubu! (r. Filip Pošivač, Barbora Valecká), Poetika Anima (r. Kriss ShitHappnes resizeSagan), Kata Strofová a tajomstvo snehových vločiek (r. Veronika Kocourková) a Problémy s problémami (videoklip k piesni Petra Lipu, r. Andrea Pátková, Veronika Valentová). Prvá referujúca Vanda Raýmanová skonštatovala, že aj táto kolekcia dobre zrkadlila smerovanie a trendy slovenského animovaného filmu vrátane nárastu počtu koprodukcií. Vyzdvihla prínos festivalov ako Fest Anča a Bienále animácie Bratislava pre slovenský animovaný film, ale nevyhla sa ani kritickým poznámkam – napríklad o problematickom prijímaní filmu Poetika Anima, spôsobenom iba tým, že tento film rezignuje na klasickú príbehovú štruktúru a viac pracuje s asociatívnosťou, čo je skôr jeho prednosťou, či o „precenení“ Problémov s problémami, ktoré získali ocenenie Igric napriek evidentným remeselným nedostatkom (ide o prácu stredoškoláčok). Lea Pagáčová potom predstavila showreel s prehľadom slovenského animovaného filmu rokov 2019 – 2021 vrátane pripravovaných projektov – krátkych filmov, televíznych seriálov a špeciálov i dlhometrážnych projektov – a upozornila na aktuálne trendy, ku ktorým patrí príklon k novátorským postupom a experimentovaniu pri krátkych filmoch či prelínanie animovaného a dokumentárneho filmu (Bolo raz jedno more..., Milý tati). Neradostným konštatovaním je, že pri viacerých projektoch nie sú problémom ani financie, ani pandemická situácia, ale nedostatok skúsených animátorov. Ako odznelo v diskusii, negatívnym javom je aj takmer úplná absencia odbornej reflexie slovenského animovaného filmu.

Kino-Ikon oslavuje a ide ďalej
Súčasťou panelových diskusií o slovenskom filme býva aj diskusia o filmovej vede a kritike, ktorá je však neraz problémová. Nie každý rok prinesie toľko vedeckých a odborných publikácií o filme, aby bolo čo zmysluplne hodnotiť. A čo sa týka publikovaných kritík a recenzií (o ďalších žánroch, ako sú glosy, rozhovory, reportáže, ani nehovoriac), asi nie je pri množstve vychádzajúcich periodík a prevádzkovaných webových kinoikon resizeportálov v silách jednotlivca všetky priebežne sledovať (a už vôbec nie súhrnne bilančne hodnotiť). Diskusia o stave slovenskej filmovej kritiky (a publicistiky) sa tak neraz zvrhla na nikam nevedúci nárek nad úrovňou povrchných novinárskych recenzií, ktoré neraz pripomínajú PR články, v lepšom prípade majú skôr informačný než fundovane kritický charakter. Azda aj z týchto dôvodov organizátori TSF rezignovali na klasické výročné hodnotenie vedy a kritiky a zvolili monotematický model – diskusiu venovali Kino-Ikonu, časopisu pre vedu o filme a pohyblivom obraze, ktorý tohto roku oslávil 25 rokov existencie. Zúčastnil sa na nej šéfredaktor Martin Kaňuch, členovia redakčnej rady Jana Dudková, Mária Ferenčuhová, Michal Michalovič (online) a za prispievateľov Petra Hanáková. Kino-Ikon vznikol na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v roku 1996, teda v čase, keď na Slovensku neexistovalo žiadne periodikum na odbornú reflexiu filmu. V roku 1998 prevzal šéfredaktorskú stoličku Martin Kaňuch, ktorý vedie redakciu dodnes. V prvých rokoch časopis hľadal svoju periodicitu, obsah i formu, v rokoch 2000 – 2001 sa stabilizoval. Od začiatku sa nevyhýbal prelínaniu filmu s príbuznými vednými odbormi a smermi – estetikou, semiotikou, štrukturalizmom. Mária Ferenčuhová výstižne charakterizovala niektoré javy typické pre Kino-Ikon: príležitostné pôsobenie hosťujúcich editorov, „migráciu“ tém cez viacero čísel, určitú fluidnosť obsahu, podiel študentov teoretických, ale aj iných filmových odborov medzi prispievateľmi. Kino-Ikon prináša aj prekladové texty podnetné pre naše filmovoteoretické prostredie, na ktorých výbere sa podieľa(la) práve Mária Ferenčuhová a novšie aj Michal Michalovič. Ten bol aj iniciátorom vzniku Cinestézie, knižnej edície Kino-Ikonu, v ktorej vychádza každý rok jeden titul. Petra Hanáková sa trochu expresívne vyjadrila, že odbornej reflexii slovenského filmu, ktorá by mala byť aj v Kino-Ikone prvoradá, sa venuje „päť a pol autora“, a upozornila na potrebu budovať si autorskú základňu. Mária Ferenčuhová poukázala aj na význam práce s archívnymi materiálmi (na ktorú napríklad poslucháči a absolventi audiovizuálnych štúdií nie sú vždy adekvátne pripravení a nie vždy sa im do nej chce). Martin Kaňuch pripomenul, že súčasťou Kino-Ikonu bol aj študentský časopis Frame, no ten sa napriek očakávaniu nestal „farmou“ budúcich prispievateľov samotného Kino-Ikonu. Zároveň konštatoval, že Kino-Ikon nikdy nebol ani nie je striktne akademickým časopisom (i keď dnes je recenzovaným titulom), čo vidí ako jeho výhodu. Napriek jubilejnému spomínaniu nemala táto diskusia nostalgický charakter, jej mottom bolo: „Ide sa ďalej.“

Audiovízia v čase pandémie
Špecifikom tohtoročného TSF bola diskusia nazvaná Audiovizuálna tvorba, distribúcia a ich podpora v čase pandémie, ktorej cieľom bolo analyzovať, ako pandemická situácia ovplyvnila celý reťazec „života“ audiovizuálneho diela od jeho vzniku až po cestu k divákom v kinách. Účastníkmi diskusie boli za Českú republiku Aleš Danielis a Petr Vítek (obaja online), za Úniu filmových distribútorov Tomáš Janísek, za Audiovizuálny fond Martin Šmatlák (riaditeľ) a Richard Kováčik (predseda rady AVF), za kinárov Zita Hosszúová (kino Lumière Bratislava) a

Lukáš Berberich (kino Úsmev Košice) a za producentov Ivan Ostrochovský a Zuzana Mistríková, ktorá celú diskusiu moderovala.
Aleš Danielis poskytol celý rad štatistických údajov o globálnej situácii i situácii v Česku a na Slovensku, pokiaľ ide o návštevnosť a tržby kín, predaj nosičov a využívanie VOD platforiem v pandemických rokoch 2020 a 2021. Miro Ulman upozornil na zaujímavý jav – zvýšenie podielu slovenských filmov na celkovej návštevnosti kín, čo bolo spôsobené zrušením premiér amerických blokbasterov (ale aj mimoriadnym diváckym úspechom filmu Sviňa v prvých dvoch mesiacoch roku 2020, čo boli zároveň posledné mesiace pred vypuknutím pandémie). Zita Hosszúová poskytla zaujímavé štatistické údaje o bratislavskom kine Lumière (4 sály), ktoré je špecifické tým, že ho prevádzkuje štátna príspevková organizácia a funguje na nekomerčnom princípe so zameraním na slovenský, európsky a artový film. Kým v roku 2019 dosiahlo kino rekordnú návštevnosť 120-tisíc divákov, v roku 2020 to bolo len 60-tisíc divákov (z toho ťažiskový podiel v už spomínaných prvých dvoch mesiacoch roka) a predpokladaná návštevnosť v tomto roku bude len cca 40-tisíc divákov. Za najhoršie označila to, že zatvorenie kín zo strany štátnych orgánov prichádzalo zo dna na deň, bez možnosti pripraviť sa naň. Lukáš Berberich upozornil na to, že pomoc pre kinárov zo strany štátu bola pomalá a nedostatočná. Miro Ulman pokladá za pozitívne, že počas dvoch pandemických rokov napriek všetkému nezaniklo žiadne kino, ba naopak, situácia podnietila vznik niekoľkých letných kín. Petr Vítek si všimol, že napriek pesimistickým predpovediam sa diváci do kín po skončení lockdownu vždy vracali (hoci si mohli zvyknúť na sledovanie filmov online), aj keď to sú už zrejme trochu iní diváci s inými návykmi, ktorí si aj vyberajú trochu iné filmy. V tejto súvislosti sa mení dramaturgia kín a skracuje sa programovací cyklus, keď sa prešlo z mesačného na 14-dňový a potom dokonca na 7-dňový cyklus, ktorý je v súčasnej situácii optimálny. Tomáš Janísek upozornil, že filmová distribúcia nefunguje „na tlačidlo“, nedá sa po uvoľnení opatrení spustiť zo dňa na deň. Zároveň poukázal na paradox, keď štát zatvoril prevádzky vrátane kín, no distribučné firmy formálne zatvorené neboli, hoci ich činnosť je bez kín prakticky úplne ochromená. Martin Šmatlák sa pripojil k názoru, že prevádzku kín najviac ohrozuje ich nepredvídateľné „vypínanie“, a varoval, že netreba skúšať, koľko audiovizuálny priestor unesie, lebo kolaps môže prísť náhle a nečakane. Zároveň konštatoval, že Audiovizuálny fond nemôže nahrádzať finančné straty, iba podporovať konkrétne projekty. Účastníci diskusie sa zhodli na potrebe vytvoriť systém, aby sa sledovanie filmov formou imitujúcou skutočné filmové predstavenie (ako to robí napríklad Kino Doma) mohlo nejakou formou zaratúvať do celkovej návštevnosti filmu, hoci nie je klasickým verejným predstavením (ale rovnako prináša divákov i tržby). Celá diskusia prebiehala akosi „odzadu“ – od kinárov cez distribútorov k producentom, čo bolo istým spôsobom logické, pretože prevádzku kín poznačila pandemická situácia zrejme najviac. Keďže produkcia filmov od vyhľadania námetu cez vývoj scenára, samotné nakrúcanie a postprodukčné práce až po marketing a premiéru v kinách je viacročná práca, neboli producenti situáciou dotknutí až v takej miere (hoci výpadok tržieb za filmy uvedené v kinách sa ich, samozrejme, týka). Produkcia filmov sa z dlhodobého hľadiska neprerušila a kontinuálne do nej plynula podpora z AVF.

PASTEKOVA resizeJe zrejmé, že online podoba Týždňa slovenského filmu je prekážkou osobných vzájomných stretnutí filmárov medzi sebou i filmárov s divákmi, prekážkou neformálnych diskusií po filmoch aj inšpiratívnych posedení pri káve. No na druhej strane táto podoba „zachránila“ tohtoročný TSF a dá sa povedať, že ho i zdemokratizovala, lebo filmy uvádzané online si môže pozrieť aj mimobratislavský divák kdekoľvek na Slovensku. Mal som dokonca dojem, že panelové diskusie boli paradoxne živšie než za bežných okolností, bezpochyby aj vďaka moderátorke Jelene Paštékovej, no zrejme aj vďaka väčšiemu počtu účastníkov a tomu, že ľudia sú pri vyjadrovaní sa prostredníctvom četu zvyčajne smelší než pri živom vstupe. (Záznamy diskusií sú stále dostupné na facebookovej stránke podujatia.) Tak či onak, dúfajme, že pri Týždni slovenského filmu 2022 sa stretneme naživo (čo nevylučuje možnosť využiť hybridnú formu) a že „bude o čom“. Slovenský film si to rozhodne zaslúži.

Foto: Punkchart films, ASFK, BFILM, Miro Nôta

 

 

 

 

 

 

 

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.