K 25. výročiu nadviazania diplomatických stykov medzi Tureckom a Slovenskom bude v bratislavskom  kine Mladosť prebiehať od 15. – 18. mája prehliadka tureckých filmov pod názvom Dni tureckého filmu 2018. Výber štyroch titulov je okrem filmu Vtedy v Anatólii (Once Upon a Time in Anatolia, 2011), najvýraznejšej postavy tureckej filmovej scény Nuri Bilge Ceylana, ukážkou populárnych žánrov, ktoré sa na festivalových fórach vyskytujú zriedka. Prehovoria asi viac k milovníkom tureckých televíznych seriálov. Vo filme Matkina rana (Mother´s Wound, 2016) sa z hviezd seriálu Sultán (Magnificent Century, 2011-2014) objaví predstaviteľka Hurrem Meryem Uzerli a Okan Yalabik, jedna z ústredných postáv, vezír sultána Sulejmana, Ibrahim Paša.

Turecké publikum je v otázke filmového vkusu rozdelené do radikálnych táborov. Jeden z kolegov mi na známej istanbulskej ulici Istiklal ukazoval počas filmového festivalu s opovrhnutím kino, kde sa hrajú filmy, kam si nikto zo cineastov nedovolí vkročiť, pretože by sa úplne znemožnil. Moje začudovanie sledoval s podozrením. Argument, že filmový kritik by mal poznať všetko a divácke preferencie a vkus musí dokázať čítať a interpretovať, ho prekvapili. Pestovanie elitnej kvality s patričným spoločenským akcentom je, zdá sa v Turecku, alebo prinajmenšom v Istanbule, ešte stále pri sile.

To, čo domáce publikum baví sú výrazne emocionálne exponované melodrámy. V knihe Vrah z mesta marhúľ poľského reportéra Witolda Szablowského (Absynt, 2017) popisuje jedna z najznámejších seriálových scenáristiek Deniz Akçay zaujímavú situáciu. Vždy, keď chceli hrdinkám seriálu Malé ženy pomôcť a ich ťažké osudy sa začali vyvíjať priaznivejšie, sledovanosť začala prudko klesať. Je to jav, ktorý má bližšie k blízkovýchodným melancholickým príbehovým amplitúdam a pravda má rozmery smútku, nie radosti. Tá na publikum pôsobí nevierohodne. Melanchólia je kategória, kompatibilná s melodrámou a v Turecku sa jej i v seriálovej podobe darí. Pokojne môžeme hovoriť o triumfe šírenom na všetky svetové strany.

Matkina rana (Mother´s Wound, 2016) režiséra Ozana Aciktana je príbehom ako vystrihnutým z portfólia tradičných melodramatických modelov. Osemnásťročný Salih opúšťa detský domov. Od učiteľa dostáva meno a adresu matky. Chlapec prichádza do domu, kde žije s manželom, dieťaťom a svojou matkou. Tá hneď pochopí, kto Salih je a rýchlo ho donúti odísť. V retrospektívnej časti pochopíme, čo sa v mestečku odohralo počas bosnianskej vojny. Jeden zo srbských vojakov jej dcéru znásilnil a Salih je dôsledkom tragických okolností. Jeho matka sa nikdy nevystrábila z ťaživej traumy. Vzápätí nájde i otca, ale nôž, ktorý si na toto stretnutie pripraví, nikdy neotvorí. Spád udalostí je riadený trestajúcou prozreteľnosťou.

Kyslé jablká (Sour Apples, 2016) režiséra Yilmaza Erdogana, ktorý je zároveň predstaviteľom hlavnej mužskej roly, má okrem melodramatického príbehu i komediálny nádych a bez zaváhania si spomenieme na film francúzskej režisérky tureckého pôvodu Deniz Gamze Ergüven (2015), nominovaný na Oscara. Štyri dcéry prísneho otca, miestneho starostu, to nemajú ľahké. Žiadny zo ženíchov nie je preň dosť dobrý a tak ich výber podlieha prísnym kritériám. Najstaršia sa vydáva bez odporu, ale manželstvo smeruje k rozvodu, stredná túži žiť pri mori a, po sľube, že sa tam presťahujú, príde i láska. Najmladšia sa zamiluje do krásneho revolucionára s voňavými vlasmi, keď kradne na ich záhrade jablká. Daruje jej fľaštičku šampónu a tá je zdrojom milého humoru na pokračovanie. Film zachytáva v hrubých obrysoch i spoločenskú realitu 60. rokov, plnú študentských protestov a turbulentnej politickej atmosféry.

Do retro žánru patrí i film Pošepkaj mi, ak zabudnem (Whisper If I Forgett, 2014) od réžiséra Çagana Irmaka. Stredoškoláčka Hattice (Farah Zeynep Abdullah, jedna z najpopulárnejších tureckých herečiek) má problémy s prísnou otcovskou autoritou, na rozdiel od poslušnej a krotkej sestry. Najradšej hrá s chlapcami futbal a zamiluje sa do syna miestneho starostu Tarika. Ten ju privedie na spevácku dráhu a stáva sa z nej hviezda. Útekom do Istanbulu preruší všetky kontakty s rodinou a domov k sestre sa vracia postihnutá začínajúcou Alzheimerovou chorobou. Na tomto filme sú najviac zreteľné stopy, ktoré zanecháva na diváckom filme silná seriálová tradícia. Sledovanosť diktuje využívanie osvedčených a obľúbených stereotypov a drží túto úroveň filmovej tvorby v konzervatívnej polohe. Film pripomína sovietske romantické drámy zo 70. rokov a to hlavne prepiatou a často lacnou emocionalitou a rovnako i motívmi stratenej lásky a nešťastného osudu.

Cineastov poteší film Vtedy v Anatólii od Nuri Bilge Ceylana, ktorý prešiel českými i slovenskými filmovými festivalmi. Do distribúcie sa dostal jeho film Zimný spánok (Winter Sleep, 2014) a tohtoročný MFF v Cannes otvorilo jeho najnovšie dielo Divoká hruška (Wild Pear Tree, 2018).

Dráha príbehu filmu Vtedy v Anatólii tvorí polomystické krúženie smerujúce k jadru, pravde o živote a jeho konci. Všetko je formulované v konkrétnostiach a predsa, vďaka talentovanému tvorcovi, dokáže film generovať celú myriadu ďalších významov. Opiera sa o popis hľadania mŕtvoly kdesi v rozľahlých stepiach Anatólie. Policajt, sudca a lekár so sebou vláčia dvoch bratov, podozrivých z vraždy. Majú im ukázať, kde je zakopaná mŕtvola. Starší skúša trpezlivosť zúčastnených, ale možno si miesto naozaj nepamätá, a možno kryje svojho dementného brata. Ten je zrejme pravdepodobným páchateľom činu bez akéhokoľvek motívu. Skupina vyšetrujúcich je konfrontovaná s podrobnosťami vraždy, manželkou a synom zavraždeného a zároveň s vlastnými životmi. Všetko, čo sa stalo, sa v nich odráža s bolestnou, vnútornou intenzitou. Ceylan, bývalý profesionálny fotograf ovláda silu obrazu a znásobuje pôsobenie nielen dokonale typovo obsadených hercov, ale i krajiny. Jeho medzinárodný úspech výrazne pomohol tureckému filmu, naznačil cestu a smer, ktorým sa vydali mnohí jeho súpútnici. Táto kapitola vývoja radikálne vytýčila hranice kvality a štýlu. Kým divácke kino ostalo na Blízkom východe, filmári na čele s Celanom prispeli k tomu, že ich tvorbu môže zdieľať i Európa.

Momentálna kondícia tureckého filmu sa nachádza vo fáze „prepriahania“, nástupu nových talentovaných tvorcov, ktorí postupne nahradzujú „prvú ligu“. Tá vykazuje známky vyčerpania, ponára sa do komplikovaných metafyzických konštrukcií, vzďaľujúcich sa realite. Asi najvýraznejším príkladom je najnovší film Semiha Kaplanoglu s názvom Zrno (Grain, 2017), ktorý sa premietal i na MFF Febiofest. Je situovaný do post-apokalyptickej doby, ktorá stratila schopnosť produkovať dostatočné množstvo potravy. Profesor Erol Erin (Jean Marc Barr) zistí, že cestu k záchrane a obnove by mohol poznať vedec Cemil Akman. Ten sa však stratil kdesi v zamorenom území a tak sa ho vyberie hľadať. Kým pred siedmymi rokmi Kaplanoglu natočil očarujúci film Med (Honey,) za ktorý si odniesol z Berlinale Zlatého medveďa, jeho najnovší film je sklamaním.

Víťazkou tohtoročného MFF v Istanbule bol film Dlh (Debt, 2018), začínajúcej režisérky Vuslat Saraçoglu. Ide o komorný príbeh muža, ktorý sa rozhodne pomôcť chorej susede a presťahuje ju do svojho domu. Zvláštne uznanie poroty si odniesol film Motýle (Butterflies, 2018) od mladého režiséra Tolga Karaçelika, príbeh o troch súrodencoch, ktorí sa zídu na pohrebe otca. Cenu za réžiu udelila porota domácej súťaže filmu Vedľajšia cesta (Sideway, 2017) režiséra Tayfuna Pirselimoglu, reprezentanta staršej generácie. Sugestívne natočená alegória je situovaná do malého mestečka. Jeho obyvatelia začínajú vykazovať znaky šialenstva a chodia sa pozerať na tajomnú obrovskú loď, kotviacu na obzore.

Je to len veľmi stručné intro do kinematografie, ktorej výrazné diela poznáme iba v zlomkoch z festivalových projekcií. Dni tureckého filmu predstavujú príležitosť aspoň zbežne nahliadnuť do produkcie jednej z blízkovýchodných filmových mocností.