Trojročná pauza v návšteve festivalu je dosť dlhé obdobie na to, aby ste dokázali aspoň opticky zhodnotiť, kam sa toto najväčšie iránske podujatie posunulo, čo sa zlepšilo, zmenilo, alebo ostalo pri starom. S  postupným zánikom  blízkovýchodných filmovo-festivalových destinácií (po MFF Abu Dhabí v Spojených arabských emirátoch sa skončil i MFF v Dubaji) sa šance FAJR-u v Teheráne centralizovať svoju reprezentačnú pozíciu zvyšujú a pri troche obratnej diplomacie sa jeho organizátori dokážu vyhnúť aj jestvujúcim politickým animozitám s okolitými  arabskými a prevažne sunnitskými susedmi.

Počínajúc minulým rokom sa festival rozdelil na domácu (koná sa vo februári) a zahraničnú časť. Tá štartuje v polovici apríla. Tohto roku bolo všetko iné, lepšie, dokonalejšie a príjemnejšie. Do kresla riaditeľa si v roku 2015 sadol režisér Réza Mirkarimi s prísľubom väčších právomocí a nezávislosti festivalu. Z interiérov v okolí televíznej veže Milad sa  presťahoval do centra mesta, najvyšších pochodí obchodného komplexu Charsou s piatimi kinosálami a priestorom pre každoročný filmový trh. Program obsahoval súťaž hraných filmov, ceny udeľovali i  poroty sekcie Asian Vista (súťaž ázijských filmov) a NETPAC. Svoje miesto mala i Súťaž prvých filmov. Medzi porotcami, rozhodujúcimi o víťazovi bola i autorka týchto riadkov.

Debutanti na štarte
Z jedenástich súťažných filmov tvorila viac než polovicu tvorba domácich režisérov. Z troch finalistov, medzi ktorými bol vietnamský film Otec a syn (Father and Son, 2017) a čílsky Malé biele lži (Little White Lies, 2017) a iránska Drezúra (Dressage, 2017), sme sa nakoniec zhodli na poslednom titule. Režisér Pooya Badkoobeh rozpráva príbeh šestnásťročnej Golsy (Negar Moghadam). Žije s rodičmi v mestečku, neďaleko Teheránu a spolu so skupinou kamarátov si kráti čas nebezpečnými dobrodružstvami. Pri jednom z nich, keď vyrabujú malý obchodík s potravinami, zrania afghánskeho predavača. Čo je však horšie, zabudnú v prehrávači video s nahrávkou, kde sú pri  podobnom útoku zachytení všetci členovia ich malého gangu. Obvinia Golsu, že je na vine a musí sa pre kazetu vrátiť. Riziko je vysoké, ale dievča kazetu i s prehrávačom dokáže z obchodu vyniesť. Všetkým sa uľaví, ale len do chvíle, kým nezistia, že Golsa si chce kazetu nechať pre seba. Nikto nevie, čo plánuje s dôkazom podniknúť. Zdvihne sa vlna tlaku a život dievčaťa, tvrdohlavo odmietajúceho vydať kazetu, sa komplikuje. Vyústi do fatálneho rozhodnutia, video umiestni na internet a príchod polície na seba nedá dlho čakať. Je to príbeh o morálnom radikalizme, odvahe vydať spravodlivosti a trestu všetkých vinníkov vrátane seba. Film získal v sekcii Generation na MFF Berlinale Uznanie poroty.

Čílska komédia Malé biele lži režiséra Tomása Alzamoru sa odohráva v redakcii krachujúcich novín v malom mestečku. Podnikaví novinári sa rozhodnú klesajúci záujem čitateľov vyburcovať vymyslenými kauzami. To sa síce podarí, ale do svojich lží sa čoraz viac zaplietajú a hrozí im kolosálny škandál. Aktuálna satira na „slobodnú“ manipuláciu s faktami mala svoju váhu i nápaditý humor.

Vietnamský film Otec a syn režiséra Dung Ding Lounga zvíťazil v ázijskej sekcii. Porotu upútal poetickým príbehom chudobného rybára, čeliaceho neľahkej existenčnej situácii. Jeho syn ochorie na leukémiu a otec sa ho snaží zúfalo zachrániť. Toto dielko v mnohom pripomenulo nenapodobiteľné kúzlo iránskych filmov konca 80. a 90. rokov. Dnes sa pohybujú plne v realistickom svete, kde smer stále udávajú úspešné a oceňované filmy Asghara Farhadiho. Napodobiť  dokonalú stavbu jeho príbehov so širokým presahom realistického rámca je pre väčšinu tvorcov nedostiahnuteľnou métou.

Snaží sa o to i ďalší debutant Abbas Nezam Doost vo filme Vačšia hra (A Bigger Game, 2018). Divadelné prostredie, skupinka hercov a herečiek, snažiacich sa rozlúštiť tajomstvo smrti kolegu, sú prvky, dôverne známe z Farhadiho Klienta. Chýba mu však jasnosť a čitateľnosť majstrovej konštrukcie príbehu.

V dokumentárnom filme O Klientovi (About Salesman, 2017) vidíme Farhadiho v pracovni, na stene visia tabule s farebnými lepkami a on rozpráva o tom, ako sa jeho príbehy rodia. Na začiatku je obraz, letmý dojem, z ktorého sa odvíja príbeh. Ako divadelného režiséra ho v tomto prípade zaujalo postupné nasvecovanie scény, jednotlivé časti scénografickej kompozície sa vynárajú z tmy  a stávajú sa z nich nositelia významov. So svojimi postavami sa potrebuje zoznámiť, chvíľu s nimi zdieľať ich neviditeľné osudy, aby ožili a konali. Nakoľko sú tieto popisy prenosné a použiteľné je však otázne. Celok je vždy záležitosťou alchýmie talentu, profesionálnej zručnosti a samozrejme osobnej zrelosti.

Ale späť k debutantom v súťaži. Zaujímavým filmom bola i litovsko-poľsko-bulharská koprodukcia Zázrak (Miracle, 2017) režisérky Egle Vertelyte. Chaotická situácia 90. rokov dovedie ku krachu farmu kdesi na litovskom vidieku. Jej vedúca sa síce zo všetkých síl snaží zachrániť živočíšnú výrobu prasiat, ale je to zrejme nad jej sily. Ako dar z nebies prichádza do dediny Američan litovského pôvodu a ochotne sa ponúkne, že farmu kúpi. Ukáže sa však, že len hľadá údajný poklad po rodičoch a skazu farmy dovŕšia buldozery. Zázrak sa však napriek všetkému dostaví. Tento film mal však smolu, určiť za víťaza príbeh o prasačej farme by bol na tomto mieste asi nemiestnou provokáciou.

Majstri na scéne
Medzi hviezdnych hosťov patril režisér Oliver Stone i Franco Nero, švédsko-fínsky režisér a producent Jorn Donner i ruský režisér Karen Šachnazarov.

Festival predstavil najnovší film  slávneho režiséra Majida Majidiho Pod oblakmi (Beyond the Clouds, 2017). Vznikol v iránsko-indickej koprodukcii a nakrúcal sa v Bombaji. Teenager Amir (Ishaan Khatter) sa živí službami podsvetiu,  roznáša balíčky s drogami a užíva si bezstarostný život s kamarátmi. Jeho sebavedomie vyprovokuje majiteľa nevestinca a upozorní naň policajtov. Zachráni ho sestra Tara, ktorej strčí balíček s drogami. Zachytí ho jej obdivovateľ (Irfan Khan) a žiada patričnú vďaku. Skončí v nemocnici a Tara putuje do väzenia. Pred Amirom stojí veľká skúška, plná dramatických zvratov. Film síce žiari Majidiho sugestívnou profesionalitou, ale snaha prispôsobiť ho odlišnému štýlu rozprávania s tradičnými komicko-tanečnými medzihrami, najmä v druhej polovici filmu, nabúrava jeho kontinuitu a celistvosť. Iránsko-indická spolupráca sa obnovuje po dlhých desaťročiach. Prvý iránsky zvukový film o Dievča z Lorestanu  Lor Girl, 1932) vznikol práve na tejto tradičnej osi.   

K u nás menej známym majstrom iránskej filmovej scény patrí aj Bahman Farmanara. Na festivale mal premiéru jeho nový film Koniec mora (Tail of the Sea, 2017), komorná, takmer bergmanovsky štylizovaná dráma starnúceho spisovateľa, dožívajúceho v odhaľovaní tajomstiev jeho zložitých partnerských vzťahov. Hlavnú rolu Taher vytvoril sám režisér a sekundovali mu hviezdy Fatemeh Motamed-Arya ako jeho manželka a Leila Hatami.

Festivalové publikum pozdravil cez skype ruský režisér Alexej German. Jeho Dovlatov (2018) sa premietal za prítomnosti predstaviteľa hlavnej role, srbského herca Milana Mariča. Bolo vcelku zaujímavé čítať recenzie na tento film vo festivalovom denníku. Jeden z článkov mal titulok O človeku, ktorý nevedel nič iné len písať. Skúsenosť s totalitným režimom je zdá sa neprenosná a faktom ostáva, že zachytenie mučivej prázdnoty a absurdnej triviality útlaku je v tomto filme výnimočné.

Návšteva filmového Teheránu v čase festivalových bakchanálií je vždy zážitkom, dovŕšeným návštevou Filmového múzea. Uchováva históriu kinematografie, ktorá cez filmy vysiela do sveta obrazy svojej dynamickej prítomnosti.