Dnes už v Ázii nie je veľa filmových destinácií, ktoré by zneli vzdialenejšie a exotickejšie ako krajina, ktorej geografickú polohu musíme loviť z pamäte a blúdiť  prstom na mape. Filmový festival v Dhake vznikol už v roku 1992  a  konal sa každé dva roky. Od minulého roku je už jeho frekvencia každoročná. V čele tohto zaujímavého maratónu stojí riaditeľ Ahmen Mustaba Zamal, človek známy z mnohých svetových festivalov od Toronta, cez Berlin ,Cannes, Benátky až po Teherán a Almaty. Navštevuje ich pravidelne a network jeho partnerov a priateľov je široký. Festival organizuje spoločnosť Raibow Film Society, ktorá má pobočky ako v USA, tak v Británii, kde sa rovnako konajú festivaly regionálneho, juhoázijského  filmu.

Termín regionálny je v tomto ohľade dôležitý a v tejto súvislosti treba pripomenúť fakt, že Bangladéš je východná časť Bengálska, západná (West Bengal) leží v Indii. Bangladéš bol  ako východný Pakistán až do roku 1971 súčasťou moslimského Pakistanu ako jeho exteritoriálna časť. Po rozpade Indie v roku 1947 sa (pre bližší obraz celého procesu pripomínam film Ghándí Richarda Attenborougha z roku 1982) sa oddelila moslimská časť od hinduistickej a vznikli dva štáty. Fungovanie Pakistanu nebolo jednoduché a poslednou kvapkou do nervózneho stavu vzájomných vzťahov bola snaha vlády v Islamabáde zaviesť urdštinu ako štátny jazyk. Bengálci sa vzbúrili a v lete roku 1971 nastúpila  pakistánska armáda. Nepočínala si vôbec opatrne, naopak. Systematickým vraždením, často označovaným za genocídu, zapríčinila traumu, trvajúcu dodnes. Návštevníci Dhaky si môžu pozrieť nové Múzeum nezávislosti, mapujúce všetky tragické momenty vzájomného zápasu. Pri pohľade na domáce filmy v Bangladéšskej panoráme sa niekedy zdalo, že táto téma doteraz filmárov hypnotizuje a neustále láka.

Bangladéšska panoráma
Dominujúci naratív bengálskeho filmu sa nelíši od určujúcich vektorov indickej tvorby. Je to všemocná love story a jej nespočetné variácie, do ktorých sa premietajú ako sociálne rozdiely, tak aj historické motívy i ekologické témy. Na jednej strane vytvára táto tradícia štrukturálnu a výrazovú oporu súčasnej tvorby, na druhej strane sa nezávislej tvorbe darí len zriedka prekročiť jej konštanty.

V centre pozornosti bola vzorka domácich hraných filmov, z ktorej porota FIPRESCI vyberala víťaza. Stal sa ním film mladej sociálnej a enviromentálnej aktivistky Laty Ahmed Shohagin ornament (Shohagi´s Ornament, 2016), príbeh chlapca z malej dediny na východe Bangladéša. Je to typická postava modernizačného diskurzu. Raja musí ťažko pracovať, ale chce sa učiť a študovať. Dostáva sa do konfliktov s otcom a po jednom z nich uteká zo strachu pred trestom z domu. V dedine ostáva jeho kamarátka Shohagi, ktorá dokáže z kvietkov vyrobiť krásne náhrdelníky. Raja sa v Dhake nestratí, pracuje a zo zarobených peňazí kúpi pre Shohagi náušnice. Ponáhľa sa s nimi domov, ale nenájde ani Shohagi ani svoj rodný dom. Spolu s jeho rodičmi  bez akejkoľvek správy zmizol. Nešťastný Raja hádže darček do vody a odchádza na člne späť do mesta. Tento jednoduchý poetický príbeh, nakrútený s dokumentárnou citlivosťou, so zmyslom pre vizuálne kvality a hlbokou znalosťou prostredia sa výrazne odkláňal od  filmov, zahrnutých do tohto programu.

Reliéf krajiny, určený širokou deltou rieky Gangy, prispieva výrazne k vizuálnej kvalite príbehov. Život chudobných rybárov a ich skromné životné podmienky sú prostredím, v ktorom sa odohráva i film Haldaa (2017) Tauquira Ahmeda. Keď jednému z nich riečni piráti ukradnú čln a rozstrieľajú posádku, nemá jej majiteľ na výber. Musí pristúpiť na ponuku bohatého právnika a vydať zaň svoju dcéru. Dievča nemá v novom bohatom dome šťastný život, navyše ju srdce ťahá inam, k chudobnému rybárovi, a tak sa dvojica odhodlá k úteku. Ich šťastná chvíľa netrvá, samozrejme, dlho. Tragický príbeh dopĺňa ekologická téma špinavej rieky Haldaa, kde postupne miznú ryby a úbohí rybári čelia stupňujúcej sa kritickej situácii.

Treba pripomenúť, že mnohé filmy akcentujúce sociálnu nespravodlivosť, zastúpenú postavami bezohľadných boháčov, v čomsi pripomínali obľúbené témy socialistického realizmu, kde sa alarmujúca minulosť vždy striedala s blahom nového režimu. Ten „oslobodil“ všetkých biednych a bezprávnych a ponúkol im komunistický raj. Ako to dopadlo, samozrejme, vieme, ale bolo nesmierne zaujímavé sledovať, kde bangladéšski filmárí hľadajú dôvody tohto stavu, kam smerujú svoje kritické postrehy a závery. V tomto zmysle treba konštatovať, že sa odohrávali bez akýchkoľvek ambícií  kamkoľvek namieriť hrot kritiky. Príbehy ostávali na úrovni sociálnej kritiky.

Film Kam sa dievčatá podejú (Meyeti Ekhon Kotahay Jabe, 2017) režiséra Nadera Chowdhuryho sa dotýka problémov, súvisiacich s „kultúrou cti“. Zdieľa ju ako hinduizmus, tak islam. Kým západné kresťanstvo rieši otázky hriechu a viny na úrovni spovede a odpustenia, na východe takéto „inštitúcie“ nepoznajú a vina jednotlivca je záležitosťou straty cti celej rodiny. Sprevádza ju celý rad trestov, nevynímajúc i tvz. „vraždy cti“. Hlavnou hrdinkou filmu je hinduistická dievčina Krishnakoli. Unesie a uväzní  ju moslimský mladík. Keď príde na návštevu jeho strýko a zistí, že v malom domčeku v záhrade je dievča pod zámkom, pustí ju. Krishnakoli prichádza k rodičom, ale tí ju odmietajú prijať a jej osud je spečatený. „Vinníčka“ obyčajne zaplatí životom, alebo sa z nej stane prostitútka.

Nedobrovoľná prostitútka je hrdinkou filmu Swatta (Eternal Entity,2017) Hashibura Rezu Kallola. Matka sľúbi rodine ženícha dcéry veno, ale keď nemá na zaplatenie, rodina  dievča vyženie a skončí na ulici. Jej jedinou nádejou je mladík, z bohatej rodiny. Ten však podľahol drogám a prichádza tak o svoj podiel na rodinnom majetku. Kvôli láske sa však dokáže zmobilizovať a dievča zachrániť pred nútenou interupciou. V hlavnej úlohe figurovala hviezda bangladéšskeho filmu číslo jeden Shakib Khan. Melodramatický model s nevinnou prostitútkou so zlatým srdcom je obľúbenou figúrou populárnych indických filmov. Takmer v každom sa objavuje ženská hrdinka, vzdorujúca osudovým skúškam a neblahému osudu.

Ďalšia skupina filmov sa, v rámci spomínaného melodramatického vzorca, venovala historickým súvislostiam. Film Klietka (Khancha,2017) Akrama Khana sleduje osud starej aristokratickej moslimskej rodiny v priebehu zmien od rozdelenia Indie v roku 1947. Staré rodinné väzby sa rozpadávajú spolu s ich rozľahlým palácom. Uväznení v spomienkach dožívajú až k tragickému finále. Dramatický rok 1971 oživili filmy Bhuban Majhi (2017) Fakhrula Arefina Khana a Rina Brown (2017) Shameem Akhtarovej. V týchto filmoch sa výraznejšie prejavili problémy  prepojenia melodramatickej línie s popisom historických udalostí.

Do kolekcie filmov sa nedostal film najznámejšieho bangladéšskeho režiséra Mostofu Sarwara Farookiho Posteľ bez ruží (No Bed of Roses,2017) príbeh režiséra Javeda Hasana (Irfan Khan), ktorý rieši svoje zložité emocionálne problémy medzi dvoma ženami a rozpracovaným filmom. Filmy Farookiho – Ant Story z roku 2013, alebo Jednoduché číslo tretej osoby (Third Person Singular Number, 2009) sa objavujú na festivaloch v Busane, Rotterdame, Moskve a ďalších, poväčšine ázijských filmových destináciách. Za pozornosť stojí v kontexte bangladéšskej tvorby i film Jalalov príbeh (Jalal´s Story, 2014) Abu Shaheda Emona, ktorý bol bangladéšskym nominantom na Oscara, alebo Bubeník (The Drummer, 2014) Tanvira Mokammela.

Cinefilom možno neušlo, že na MFF Jihlava bol ako najlepší krátky dokument ocenený bangladéšsky film Interiéry a exteriéry (Interiors and Exteriors, 2017) Ashiqua Mostafu. Ak sa v minulosti spomínal bangladéšsky film najmä v súvislosti s menom režiséra Tariqa Masuda (tragicky zahynul pred dvoma rokmi) a jeho filmom Hlinený vtáčik (Clay Bird, 2002) , dnes sa do popredia dostávajú nové mená, plné ambícií prekročiť  zväzujúcu tradíciu milostných melodrám a vytvoriť príbehy otvorené modernejším témam. Ich silnou stránkou je pôsobivá vizualita, ktorej krajina pretkaná množstvom riek  poskytuje širokú inšpiráciu.

Víťazi medzinárodných súťaží
Festival ponúkol  zaujímavý program, sústredený okrem Bangladéšskej panorámy, do programu súťaže Ázijského filmu, Spirituálneho a Detského filmu, sekcie Krátkeho a nezávislého filmu. Program sprevádzala konferencia venovaná problémom ženskej filmovej tvorby. Sekciu Ženské filmárky, rovnako ako všetky sekcie, hodnotila vybraná porota. Medzi  ocenené  patril i najlepší dokument Sahry Karimi, absoventky réžie na VŠMU Parlika (2016) a cenu za najlepší krátky hraný film dostala Anna (2017), film českej režisérky, žijúcej v New Yorku Petry Příborskej.

V hlavnej súťaži ázijských filmov bodovali najmä turecké filmy Ešte viac (Daha,2017) Onura Saylaka, ktorý sme videli na MFF v Karlových Varoch (cena za najlepšiu réžiu a scenár). Najlepším filmom bol Zer (2017) Kazima Oza. Cenu za najlepší herecký výkon si odniesol Filipínčan Allen Dizon za film Bomba režiséra Ralstona Gonzalesa Jovera.

Stretnutie ázijských filmových kritikov
Výnimočnú možnosť konfrontácie s kolegami zo vzdialených ázijských destinácií ponúkla konferencia, organizovaná FIPRESCI v rámci festivalu. Okrem všeobecného konštatovania, že písaním o filmoch sa nedá uživiť, a preto absolventi filmových štúdií pracujú pre festivaly, prednášajú, alebo sú redaktormi periodík, v lepšom prípade filmových, sa hovorilo aj o inom.

Mladá čínska filmová novinárka Liuying Cao účastníkov informovala o organizačných štruktúrach, združujúcich filmových kritikov. V roku 1991 bola založená Šanghajská spoločnosť filmových kritikov (Shanghai Film Critics Society), ktorá je jednou z najväčších celoštátnych centrál. Problémom sú i v Číne veľmi vágne predpoklady pre písanie o filmoch. I preto je dôležité diskutovať o tejto profesii, ktorá si žiada patričné filmové vzdelanie. Dáva kritikom sebavedomie, keďže musia vzdorovať obvineniam z neúspechu, ako sa to stalo v prípade filmu Čínsky múr Zhanga Yimoua. Čína má ešte stále kvóty na dovoz zahraničných filmov, v rokoch 1994 – 2000 to bolo 10 filmov, potom 20 a od roku 2012 je to 34 filmov.

V Turecku sa hlási k profesii viac než 100 kritikov. S ohľadom na možnosti publikácie je evidentné, že uplatniť sa nie je jednoduché. Vypočuli sme si i príspevok z Hongkongu. V HK Film Critic Society je registrovaných 87 kritikov a majú k dispozícii asi 10 periodík. Indický účastník stretnutia hovoril o strácajúcich sa hraniciach medzi bollywoodskou produkciou a art filmami, jav, ktorý je potrebný reflekovať a diskutovať o ňom. Čoraz viac smerujú k univerzálnemu modelu, ktorý vyhovuje obom pólom produkcie. Sú to populárne filmy a zároveň majú svoju umeleckú hodnotu.

Medzi kritikmi boli i dve účastníčky z post-sovietskej Strednej Ázie, Gulbara Tolomušova z Kirgistanu a Šarofat Arabova z Tadžikistanu.  Naznačili jedno z ázijských špecifík, problém s konfrontáciou, výmenou rozdielnych názorov.  V prísne hierarchizovaných spoločnostiach, kde aspoň relatívna a dočasná rovnosť naráža na vekové hranice, jednoducho nejde dospieť k pravde sporom. Mení sa na neprípustnú hádku, a tak sa nediskutuje, každý povie svoje a tým všetko končí. Bolo zaujímavé pozorovať, ako si najmä starší účastníci z Blízkeho východu rôznymi obštrukciami vynucovali pozornosť a zvláštne zaobchádzanie. Napríklad iránsky účastník odmietol prečítať svoj príspevok s poznámkou, že naň ešte neprišiel čas a keď bude mať čo povedať, tak sa prihlási.

Aj keď sa dnes ešte stále podceňuje záujem o iné než euroatlantické filmové destinácie, je už viac než jasné, že globalizujúci sa svet vyžaduje čoraz viac kultúrnu flexibilitu a schopnosť rozmieť široko diverzifikovanému svetu, podobám a javom, ktoré ho sprevádzajú. Je to trend , ktorý mení svet, filmy a určite dorazí i do izolovaných európskych akademických kabinetov.