Šesť palmičiek pre Leto a hviezny pár Bardemovci
Ešte pred začatím 71. medzinárodného filmového festivalu v Cannes (8.-19.5.) sa prezident Pierre Lescure a riaditeľ festivalu Thierry Frémaux „vyhrážali“, že tohto roku bude pomenej hviezd zo zahraničia a bude niekoľko zmien. Zdá sa, že svoj sľub splnili. Zakázané sú napríklad selfie fotografie, na telefónnom čísle, môže nežné pohlavie ohlásiť keby ich niekto, nedajbože, sexuálne obťažoval, sexuálnych hriešnikov nepozvali, kontroly a nekonečné rady sú len pred vstupom do budovy festivalu, keď sa prebojujete v paláci už máte pokoj. A filmy novinárom, ktorí vraj dopredu všetko popísali ešte pred premiérou filmu, nič nepremietajú v predstihu, No a prijali na milosť vyhodeného Larsa von Triera, ktorý dámam dá pokoj, len nevhodne sa onoho času vyjadroval.
Hviezdami festivalu boli Penélopé Cruz a Javier Bardem
Festival slávnostne otvorili Martin Scorsese s predsedníčkou hlavnej poroty Cate Blanchett , ktorí si spolu s obecenstvom vypočuli vtipne zaspievaný úvodný vstup francúzskeho herca a speváka Eduarda Baera. Celkom vydarený otvárací večer. No najviac pozorností upútal najkrajší manželský pár - španielski herci Penélope Cruz a Javier Bardem, ktorí prišli na otvorenie festivalu a uvedenie súťažného filmu Asghara Farhadiho Všetci to vedia (Todos lo saben). Na svadbu sestry pricestuje z Buenos Aires do rodnej španielskej dedinky Laura (Penélope Cruz) so svojimi deťmi dcérou Irene a synom.Veselú svadbu naruší zmiznutie jej dcéry a sms-ka so žiadosťou o výkupné. Podozrenie na rodinného príslušník a je veľké a všetko tomu nasvedčuje. Rodina je zdesená, nevedia čo robiť. Vo vypätej atmosfére vypláva na povrch vzťah šťastne ženatého Paca (Javier Bardem) a Laury, o ktorom si všetci mysleli, že je minulosťou. Keď napätie graduje pricestuje z Argentíny aj Laurin nezamestnaný manžel. Kríza vrcholí, keď Laura povie Pacovi, že Irene je jeho dcéra, ten neváha a predá svoju vinicu, aby zaplatil výkupné. Podozrenie, že to bol rodinný príslušník sa potvrdí, nikto sa to však nedozvie, zistí to len najstaršia sestra a chystá sa to prezradiť manželovi. Jedno je tiež isté, že táto udalosť rozvrátila celú rodinu. Farhadi otvorený koniec obhajoval nasledovne: „Tento príbeh sa uzatvára a začína sa nový.“ Že by si poistil na pokračovanie, je viac ako možné. Otázka, či môže iránsky režisér nakrútiť čisto španielsky film sa neustále opakovala: “Prečo by nemohol, Ľudia sú všade rovnakí – láska, nenávisť, nešťastie, prežívajú všade rovnako, tak v Iráne ako aj v Španielsku,“ vysvetľoval. Obaja herci navyše tvrdili, že v Španielsku nikto nezbadal, že to nakrúcal iránsky režisér. Musím však dodať, že opakovaná otázka bola opodstatnená, lebo aj ja som cítila rozdiel medzi jeho iránskymi filmami a tými čo sa odohrávajú v inom prostredí. Nie je to jeho špičkové dielo, i keď je však po režijnej stránke dobre zvládnuté, tajomstvo tohto psychologického thrilleru, žiaľ, predvídateľné, herecky však parádne zahraté.
Loznicov Dombass otvoril súťaž Certain regard (Istý pohľad)
Tomto ukrajinskému režisérovi skutočne nechýba odvaha. Čo všetko si dovolí povedať, je až obdivuhodné. A nedáva si servítku na ústa. V jeho Donbasse (neviem prečo sa aj v pôvodnej verzii píše s dvomi n?) vládnu ukrajinské gangy a ruské trupy, bezvládie a krutosť. Bezbrehá korupcia je súčasťou života a láska sa zmenila v nenávisť. Krajina cez politický systém potláča akékoľvek náznaky humanizmu, pravidlá neexistujú, možno už ani na papieri. Sergej Loznica používa viac prístupov a žánrov k téme. Raz je to myslené ako skutočná dráma, potom je to bez diskusie fraška a nakoniec to vyznie ako nastavené krivé zrkadlo pre celé ľudstvo. Snímka je teda viacvrstevná a žiada si pozorného diváka, ktorí dokáže čítať aj v inotajoch. Je to však svet, ktorému vládnu gangstri a blázni. Panoptikum vyšinutých ľudí to je súčasný Donbass.
Triumf ruskej rockovej hudby
Málokedy sa stáva, že je filmová kritika taká jednotná. Totiž počas fesrivalu novinári v časopisoch hodnotia súťažné filmy. Napríklad ruský film Leto v časopise Le film français dostal až 6 zlatých palmičiek, čo sa často nestáva. Tri až štyri sú normálne, ale šesť ? Zrejme snímka režiséra Kirrila Serebrennikova odohrávajúca sa v Leningrade na začiatku 80. rokov minulého storočia, zabrala. Zabrala perestrojkovou atmosférou, ale najmä výbornou rockovou muzikou. Známy hudobník Mike (Roman Bilyk) a jeho žena Nataša (Irina Starshenbaum) sa zoznámia s mladým Viktorom Tsoiom (Teo Yoo), predstaviteľom novej generácie muzikantov a pomáhajú mu v jeho kariére. Film má svižné tempo, úžasnú atmosféru, vynikajúceho herecké i muzikantské výkony. Mimochodom hovorí o živote skutočných hudobníkov, z ktorých už ani jeden nežije. Mike sa v 90. rokoch zabil pri autohavárii. Uvidíme, ako ho príjme porota.
Druhým filmom hlavnej súťaže bola snímka egyptského režiséra Abu Bakr Shawkyho Yomeddine o mužovi ktorý celý život prežil zabudnutý v leprosáriu v egyptskej púšti - vyliečený, ale na celý život kalika. Keď mu zomrie manželka, rozhodne sa vyhľadať svoju rodinu. Na túto púť sa pridá k nemu sirota z Núbie, Obama. Putujú krajinou a prežívajú tie najstrašnejšie príbehy opustených a poznačených ľudí. Kruté road movie je malým majstrovským dielkom a patrí k filmom, ktoré vyhrávajú festivaly. Celkovo prvé súťažné filmy naznačujú možno dobrú súťaž.