Protest na červenom koberci v Cannes

Cannes2018logo resizeNevšedný obraz sa naskytol včera večer na červenom koberci pred vstupom do hlavnej kinosály v Cannes, keď sa naň postavilo 82 ženských osobností z filmovej branže, na čele s predsedníčkou hlavnej poroty Cate Blachett, pred uvedením filmu Dievčatá slnka. Cate predniesla plamenný prejav za práva žien, ktorý do francúzštiny tlmočila slávna francúzska režisérka Agnes Varda. Dámy dúfajú, že hnutie 50/50 do roku 2020 sa stane realitou. Spresním, ženy by mali byť dovtedy zastúpené v takom pomere. Nádej zomiera posledná, bodaj by sa raz splnila.

Potom nastúpila prehliadka nádherných rób s dlhými vlečkami, z ktorých niektoré zabrali polovicu schodov, ale najviac BybaCate resizepozornosti sa ušlo anglickej herečke Helen Mirren. Helen rada pózuje a fotografi ju milujú. Je vďačný objekt. Potom už pochodovali herečky k súťažnému filmu Dievčatá slnka (Les filles du soleil), s režisérkou Evou Husson. Tá sa pustila do veľkej témy - vojny v irackom Kurdistane, kde veliteľka dievčenského bataliónu Bahar (Golshifteh Farahani), nazvanom Dievčatá slnka, dobije svoje rodné mesto v nádeji, že nájde svojho syna. Jej hrdinské činy zaznamenáva  francúzska fotografka (Emmanuelle Bercot). A stalo sa presne to čo zrejme nemala v úmysle, chcela toho veľa Divcataslnka2 resizepovedať a zašla priďaleko. Je to snímka pre silné nervy, čo by neprekážalo, ale všetko čo sa len dalo režisérka prehnala. Dokonca aj príliš expresívnej muziky Morgana Kibbyho bolo priveľa a trochu slabšie boli aj herecké výkony aj takej skúsenej herečky a režisérky ako je Emmanuelle Bercot. Čo je skutočne dokonalé v tomto filme je kamera Mattiasa Troelstrupa. Priznám sa, že film bol nielen pre mňa, ale aj pre iných trochu sklamaním. Možno aj preto, že sme veľa čakali.

Nesklamal Pawel Pawlikowski Studenou vojnou
Poľský režisér Pawel Pawlikovski (Oscar za film Ida) sa po celosvetovom úspechu snímky Ida ocitol v hlavnej súťaže v Studena resizeCannes s filmom Studená vojna (Cold War). Názory tlače sú vzácne zhodné, že je prvým vážnym kandidátom na Zlatú palmu, alebo na iné vysoké ocenenia. Pawlikowski mimoriadne emotívne predviedol, ako sa môže filmové umenie slušne vyrovnať s komunistickou minulosťou. Inšpiroval ho pohnutý život jeho rodičov - otca hudobníka a matky speváčky. Ich osudová láska sa odohráva počas studenej vojny v Poľsku, Berlíne, Paríži, Juhoslávii a nakoniecv Poľsku. Nekončí tak tragicky ako vo filme, ale osud nebol k nim milostivý - obaja zomreli rok pred pádom totalitného režimu. V roku 1949 dostali známy muzikant Wictor (Tomasz Kot) a muzikologička Irina (Agata Kulesza) a stranícky byrokrat Kaczmarek (Borys Szyc) za úlohu vyhľadať talentovaných uchádzačov do folklórneho súboru, podobnému našej Lúčnici. Medzi JoannaKuligprihlásenými zazrel Wiktor talentovanú Zulu (Joanna Kulig) a okamžite mu obrátila  život naruby. Súbor cestoval po celom svete a na turné v Berlíne sa rozhodli prejsť do západného sektoru - múr ešte nestál. On prešiel, Zula si to rozmyslela. Odlúčenie dlho nevydržala a krátky čas žila s ním v Paríži, kde sa jej život nepáčil a opäť ho opustila. Takto sa stretávali a rozchádzali až do chvíle, keď sa Wiktor rozhodol pre osudový krok a vrátil sa domov, riskujúc, že ho na dlhé roky zavrú. Nevedeli žiť spolu, ale ani bez seba. Pawlikowski v tejto snímke dokázal absurdnosti totalitného režimu a ľudí ktorí ho museli znášať, vystihnúť tak vierohodne, ako doteraz nikto. A to bez zbytočných krutosti a čierno bielych karikatúr hrdinov i udalosti. Vidí veci v širokých súvislostiach a podáva to jednoducho, krásne a múdro. Vynikajúci film, dovolím si povedať, že možno lepší ako Ida.

Zhao Tao je skutočná čínska Meryl Streep
píše sa v miestnej tlači. A je na tom kus pravdy, lebo predviedla široký register svojho herectva v 2 hodiny a 21 minút Vecni resizetrvajúcom čínskom súťažnom príspevku Jia Zhag-Keho Nesmrteľní (Jiang Hu Er NV). A nebolo to únavné, lebo s veľkým citom pre mieru vypovedal o osudovej láske Qiao (Zhao Tao) k Binovi (Liao Fan), ktorý ju nikdy nemiloval len využíval, dokonca nie je jej vďačný ani za to, že si za jeho prehrešok odsedela 5 rokov tvrdého väzenia. Bin nemá o ňu záujem, ale keď vážne ochorie sa jej opäť zavesí na krk. Keď vyzdravie opustí ju, bola pre neho len záchranná stanica. Možno pre európskeho diváka by bolo vhodné film zostrihať na únosnú mieru, lebo aj v trochu skrátenej forne sa veľa dozvie o krajine, zmenách, ktoré tam v ostatných rokoch nastali

 

Témou francúzskeho filmu Tešiť sa, milovať a utiecť (Plaire, aimer et courire vite) režiséra SorryAngel resizeChristopha Honorého je AIDS. Hlavným hrdinom je spisovateľ Arthur a jeho promiskuitní priatelia. Podvádzajú sa, milujú, zrádzajú až kým sa povestný krčah nerozbije. Arthur na ich spôsob života najviac doplatí. Nie je to nič svetoborné, ale ani musím uznať, že je to vkusne nakrútený film a dokonca dostatočne realisticky.

 

Ďalším francúzskym príspevkom Godard resizebol súťažný film z dielne Jeana- Luca Godarda, kolážovite poskladaná esej Kniha obrazov (Le livre d´image). Striedajúce zábery Godard doplňa svojimi úvahami a nie nezaujímavými. Pre Francúzov je Godard modla, všetko mu odpustia, dokonca aj zlé filmy, lebo to čo nakrútil vo svojom vrcholovom období, kým sa nedal opantať maoizmom, stále ostane v zlatom fonde svetovej kinematografie.

Šťastný Lazzaro a Tri tváre
Talianska režisérka Alice Rohrwacher vo filme Štastný Lazzaro (Lazzaro felice) pokúsila kráčať felliniovskou cestou. StastnyakoLazzaro resizeNo veľký Federico bol len jeden a ten je neopakovateľný. Neviem, prečo mi ho v istom zmysle snímka neustále pripomínala. Je to sympatický pokus a nie celkom nevydarený. Príbeh je spletitý. Dedinský naivný chlapec, takmer hlupáčik, Lazzaro (Adriano Tardiolo), sa spriatelí s nezodpovedným a bohémskym synom miestnej šľachtičnej Tancredim. Vďaka nemu chlapec prekročí hranice rodnej viesky a vydá sa do sveta. Zažije veľa dobrodružstiev, stále Tankrediho hľadá a keď sa stretnú nedopadne  to pre Lazzara najlepšie. Snímka je plná bizarných postáv a postavičiek, pripominajúcich panoptukum ľudskej spoločnosti.

 

Prvú polovicu súťažných filmov uzatvára snímka známeho iránskeho tvorcu Jafara Panahiho Tri tváre (3 Faces), v Tritvare resizektorom hrá aj hlavnú mužskú rolu, v podstate sám seba – režiséra. Totiž známa herečka Jafari Behnaz (Behnaz Jafari - tiež hrá seba), dostane kruté video, v ktorom mladé dievča opisuje svoju samovraždu, lebo jej rodičia bránia v hereckej kariére. Režisér s herečkou sa vydajú hľadať jej hrob, zistia, že nezomrela a nájdu ju schovanú u priateľky. Obaja sa potom snažia presvedčiť konzervatívnu rodinu, aby svojmu dieťaťu nebránila vo výbere povolania. Film o kontrastoch, zastaraných názoroch a snahe prelomiť túto bariéru, je pomalý, zdĺhavý a trochu aj nudný.


.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.