Od filmu amerického režiséra Spikea Leeho sa veľa očakávalo a tentoraz predviedol majstrovskú ukážku svojho remesla. Nakrútiť snímku  BlacKkKlansman ho inšpiroval. skutočný príbeh Rona Stallwortha, afroamerického policajta, ktorému sa podarilo infiltrovať do vysokých kruhov Ku Klux Klanu.

Sebavedomý a talentovaný mladý Ron (John David Washington) sa rozhodol zlikvidovať rasistickú organizáciu Ku KLux Klanu, ktorá ovládala Colorado Springs. Ako sa môže muž čiernej pleti infiltrovať medzi belochov? Môže, keď mu to myslí. Po telefóne  hovoril on a predstavil sa im išiel jeho kolega Filip (Adam Driver). Zahrali si spolu vysokú, rafinovanú, napínavú a dramatickú hru a vyšla im. Od začiatku do konca nám tvorca nedovolil vydýchnuť, s napätím sme sledovali, ako sa zo vyvinie. Bola to ukážka vysokého režijného majstrovstva a len dúfam, že sme film kúpili.
Spike Lee si nikdy nedáva servítku pred ústa, ale tentoraz sa prekonal - šťavnato nadával na prezidenta. Citovať ho pre istotu nebudem, lebo aj sám priznal, že sa vyjadruje nevyberane, ale je veľmi nahnevaný. Oznámil, že Trumpa nebude menovať, lebo „Obama vedel o čom je reč, ale ten čo tam teraz sedí, hovorí o nukleárnej vojne“. Na tlačovej besede sa viac politizovalo, ako hovorilo o filme, ale keď už bolo priveľa chvály veľmi sympaticky odviedol od seba pozornosť: „To nie je môj film. Vždy som pracoval s múdrymi a talentovanými ľuďmi, je to aj ich práca – kameramana, zvukára, hercov, prosto všetkých. Je to náš spoločný film.“ Takto dokážu oceniť prácu ostatných len veľký majstri a Lee ním je. Snímka je pozoruhodná aj  pre vynikajúce herecké výkony Johna Davida Washingtona a Adama Drivera. Je to film na cenu. Akú ? - to je už v rukách feministicky naladenej poroty.

Veľký návrat Larsa von Triera
Samozrejme, že jeho najnovší film, ktorý sa uviedol mimo súťaže, vyvolal rozporuplné prijatie. Názory sa rozchádzajú. Všetci majú svojim spôsobom pravdu. Snímka Dom, ktorý postavil Jack (The Houste that Jack Built) pozostáva z piatich epizód, plných vrážd a krutostí. Príbeh masového vraha Jacka (Matt Dillon) však tvorca použil na to, aby sa zamyslel nad zlom v človeku a ľudstve všeobecne. Sudcom mu je Verge (Bruno Ganz), zrozumiteľnejšie bude Mefisto. Nie svetská moc, ale on rozhodne o jeho potrestaní, dá mu možnosť na rozhrešenie, no vopred vie, že ho nedostane a prepadne sa do horúceho pekla. Trierov film je filozofická úvaha o krutosti a nepoučiteľnosti sa z dejín. Je to mimoriadne komplikovaný a mnohovrstevný film, v nijakom prípade nie pre masového diváka a ľudí s prvoplánovým videním. Nechcem nikoho podceňovať, ale dá zabrať aj skúseným a v dejinách a literatúre dobre sa orientujúcim divákom. Napríklad v podtexte je položená aj otázka, čo je to 60 vrážd, ku ktorým sa Jack priznáva, oproti množstvu tých, ktorí padli za obeť diktátorským režimom a vojnám. Tiež to boli nevinné obete. Von Trier si zároveň vybavuje aj účet na margo svojich výrokov o obdive k Hitlerovi. Vysvetľuje (nie polopatisticky, len tak mimochodom), že obdivovať ho nikto nemôže. Bol to vrah – o tom niet pochýb. Skutočne sa nedá v krátkosti písať o tomto komplikovanom filme, nutné je vidieť ho ešte raz a aj vtedy napísať seriózny rozbor dá zabrať. Tohto velikána svetového filmu nemali vykázať z Cannes a dnes to už všetci vedia.

Rodinná záležitosť z Japonska
K vydareným súťažným filmom možno pridaťaj japonskú sním,ku známeho tvorcu Kore-Eda Hirokazu Rodinná záležitosť (Une affaire de famille). Režisér okrem iného povedal: „Prečo som sa odhodlal nakrútiť túto tému je známa fráza: Len zločin nás dal dohromady. U nás veľa rodín učí deti z núdze kradnúť. Samozrejme, sa to musí potrestať, ale natíska sa otázka prečo tak prísne, keď veľa kriminálnikov robí oveľa horšie veci a obídu lepšie.“ Snímka sa zaoberá netypickou trojdetnou rodinou, pozostávajúcou  z utečených alebo stratených detí  z neharmonických rodín. K novej rodine silne priľnú, lebo sa im dostáva lásky, ktorú u biologických rodičov zrejme nepoznali. Lenže pri jednej krádeži všetko vyjde najavo, deti vezmú a čaká ich väzenie. Nie je to však smutný film, skôr plný optimizmu, lásky a porozumenia. Pre mnohých je to jeden z kandidátov na cenu a dá sa s tým súhlasiť.

Vo vojne a záhady Strieborného jazera
Vo francúzskom filme Vo vojne (En guerre) v réžii Stéphane Brizé, sa nebojuje so zbraňami, ale dlho a úmorne ústami. Odborové hnutie húževnato bojuje za práva pracujúcich v Perrinovom závode. Ich hovorca Laurent Amédeo (Vincent Lindon) použije všetky prostriedky, aby zachránil svojich 1100 zamestnancov. Snímka je uvravená a zdĺhavá.

Pod Strieborným jazerom  (Under the Silver Lake)  z dielne amerického režiséra Davida Roberta Mitchella sa dostaneme do centra Los Angeles. Sam (Andrew Garfield) ma 33 rokov a chcel by sa stať slávnym. No to by sa musel snažiť a nie sledovať ďalekohľadom ženy a neplatiť nájomné. Ak nezaplatí príde o strechu nad hlavou. Do oka mu padne  pekná Sarah (Riley Keough) a vzápätí sa stratí. Hľadá ju. Nie je podstatné čo sa všetko udeje, lebo, ako tvorca sám priznáva „Je to moja osobná vízia histórie Los Angeles –príbeh, ktorý sa podľa mňa, oplatí vyrozprávať v policajnom žánri, plnom mysteriózností  a tajností. A tak postaviť ikonický obraz mesta postaveného na snoch.“ Teda fantázii sa medze nekladú. Sam ako veľa mladých ľudí myslí inak, len okolie ho nechápe. Robí zdanlivo nezmyslené veci a hľadá Sarah, a tak sa zapletá do sveta plného záhad, intríg a dobrodružstva. Bláznivé ako Los Angeles samo. Snímku možno rôzne interpretovať, pre niekoho úplný nezmysel, pre druhého profesionálne výborne zvládnutý film. Tak si vyberte....
 
A aby mi to nikto nemohol vytknúť, že som pozabudla na mimosúťažné uvedenie očakávaného filmu Rona Howarda  Solo: A Star Wars Story, tak len krátko: veľké sklamanie, ale nebudem sa k nemu vyjadrovať, čoskoro príde do našich kín a venujeme sa mu na stránke Filmpressu osobitne. Tú radosť písať o ňom prenechám mladším kolegom.