Stalo sa to v kuchyni pri bežnom rannom varení si čaju. Pokým čajník začal pískať, June Cheshireová (Helen Mirren) mala problém sa nadýchnuť a skolabovala. Len tak-tak k nej pribehol starnúci manžel s chromou nohou Bernie (Timothy Spall), väčšinu času si nepripúšťajúci manželkinu pokročilú rakovinu a fantazírujúci o cestovaní po svete, či iných kratochvíľach, ktorým by sa určite venoval, ak by nebol otcom početnej rodiny. Jeho dospelý syn stále ešte žijúci v rodičovskom dome Connor (Johnny Flynn), našťastie, v panike vytočí na mobile linku na najbližšiu pohotovosť. Sú dva týždne do Vianoc, ktoré podľa vyjadrení lekárov zrejme nebudú také veselé, ako zvyčajne. Matka absolvovala operáciu na spriechodnenie dýchacích ciest. Jej choroba sa napriek dlhodobej chemoterapií rozšírila do ďalších častí tela a je veľmi pravdepodobné, že pri štedrovečernom rodinnom stole už prítomná nebude. Je čas zavolať pracovne vyťaženú Juliu (Kate Winslet) so štyrmi deťmi na krku a večne odcestovaným manželom, v počte potomkov za ňou veľmi nezaostávajúcu Molly (Andrea Riseborough), ktorá spravidla všetkých naokolo sekíruje a mätie vlastného roztržitého manžela Jerryho (Stephen Merchant) pokynmi, čo má kúpiť v obchode s bio potravinami, či zo sestier najstaršiu ezoteričku Helen (Toni Collette). Treba sa rozlúčiť...

Ako to už tak býva, emocionálne vyhrotená situácia urobí z nemocničnej izby, kde by pacient síce rád videl svojich príbuzných, no niekedy by potreboval aj chvíľku pre svoje vlastné myšlienky, jednak škôlku, jednak akúsi arénu na vyťahovanie kostlivcov z rodinnej skrine. Deti nechápu, čo sa vôbec deje, sestry majú čo robiť, aby prekonali dávne nezhody a vôbec vydržali jedna s druhou v jednej miestnosti. Netrvá dlho a Molly navrhne plán návštev tak, aby sa už nestretávali. Typicky ohľaduplným spôsobom si vybije zlosť na lekároch a zdravotníkoch, zatiaľ, čo chudák Connor – nie až tak detinský, ako by sa mohlo od syna v pokročilom veku stále žijúceho u rodičov zdať – matke číta, prípadne dáva pozor na otca, ktorý neváha pri lôžku chorej manželky len tak pospávať, hulákať na televízor, keď v ňom práve prebieha futbalový zápas, či baseball a popíjať jednu plechovku piva za druhou, akoby všetci len trávili sviatky v nemocnici, namiesto inak osvedčeného domova. Koniec koncov, bol to tiež on, kto doma pri zachraňovaní manželky zabudol zavrieť vodovodný kohútik a celé to tam vytopil. June medzi tým využíva šancu dve rozhádané sestry opäť zmieriť malou ľsťou, keď predstiera, že sa jej odrazu prihoršilo. Zatiaľ, čo ostatní vidiac, že je stále slabšia a slabšia, premýšľajú nad tým, ako jej splniť vianočné chúťky s pečenou husou namiesto tradičnej morky a zvažujú tiež, že zinscenujú falošné Vianoce o týždeň skôr, aby mohla odísť s plnou parádou. Popri tom im všetkým pomáha pochopiť, čo je v takýchto chvíľach skutočne dôležité, a čo by už v žiadnom prípade nemali riešiť, aby zbytočne nestrácali ani svoj, ani Juninin čas, už v detstve až príliš skoro osirelý ošetrovateľ s príhodným menom Angel (Fisayo Akinade)...

Snímky o smrteľne chorých postavách, ktorým zostáva len krátka chvíľa na rozlúčenie sa s blízkymi a vyriešenie prípadných rodinných nezhôd v „zrýchlenom konaní“ obvykle nepatria medzi príklady typickej maistreamovej tvorby. Často konfrontujú diváka s nepríjemnými emóciami, myšlienkami, dojmami a nie úplne vždy to robia naozaj férovo, či bez zjavnej autorskej manipulácie. Zároveň však umožňujú tvorcom vyjadriť sa aj autorsky po svojom, kreatívnejšie a neraz vniesť do ťažkej témy osviežujúci nadhľad. Záleží, samozrejme, od filmára a konkrétneho diela. Za artový vrchol možno považovať majstrovské Šepoty a výkriky Ingmara Bergmana z roku 1972, kde smrť jedného člena rodiny vyzýva ostatných na odkrytie vlastných skrytých stránok osobnosti, riešenie konfliktov nielen na surovo ľudskej, ale tiež priam filozofickej úrovni. Strach zo smrti, či už človeka ako konkrétnej individuality alebo jeho obavy v súvislosti so smrteľnosťou milovaných blízkych, je predsa nadčasovou príbehovou konštantou, ktorá nielen na striebornom plátne len tak nezanikne. V istom zmysle je možné smrteľnú chorobu zakamuflovať za „odľahčene“ žánrové, hororové motívy napríklad vo Vyháňačovi diabla (1973) Williama Friedkina.

Stojí za to tiež inak neprekvapivé plynutie príbehu k očakávanému záveru ozvláštniť dôležitou dejovou linkou, aby bol dej stvárnený o niečo stráviteľnejšie ako napríklad vo Philadelphii (1993) Jonathana Demmeho, kde HIV pozitívny Tom Hanks popri zomieraní ešte „stíhal“ absolvovať súdny proces so svojím bývalým zamestnávateľom. V Takej zvláštnej rodinke (2001) Wesa Andersona síce podvodnícky právnik a odcudzený otec rodiny neurotických géniov Gene Hackman svoju rakovinu žalúdka iba predstieral, no aj tak nakoniec zomrel, aby všetkých ostatných motivoval žiť o čosi lepšie, než keď ho mali za zdravého. Alebo Deti moje (2011) Alexandera Paynea, ktoré nechali Georgea Clooneyho čeliť odpájaniu manželky z život udržujúcich prístrojov popri jeho snahe vyrovnať sa s faktom, že mu pred upadnutím do kómy bola dlhodobo neverná a podliehať tak zmätku, či má za ňou smútiť alebo sa radšej žiarlivo vyzúriť... V ťaživej tragédií je možné nájsť aj potrebnú štipku humoru. Na ten sa príležitostne spolieha aj snímka Zbohom, June populárnej charakterovej herečky a na striebornom plátne debutujúcej režisérky Kate Winslet. A aby to všetko zostalo na intímne rodinnej úrovni – nakrútenej podľa scenára jej syna Joea Andersa. Posledné chvíle Helen Mirren v nemocničnej izbe sú najmä o skvelom hereckom obsadení, svojráznych charakteroch, chaose vyhrotených emócií, aj o neočakávanej komickej úľave, samozrejme, záleží to na tom, aké životné skúsenosti má za sebou divák.

Príbeh nepotrebuje žiadnu doplňujúcu dejovú linku – čo je možno trošku škoda a prejaví sa to na výslednej naratívnej dynamike. Väčšinu času zaplní predstavovaním jednotlivých postáv, ich názorov aj prípadných sporov. Niektoré pôsobia so svojimi spriaznenými dejovými motívmi príjemne civilne, iné – ako napríklad ezoterická najstaršia sestra stvárnená Toni Collette sa zdajú byť skôr umelo pridanou žánrovou figúrkou. Veľmi nepomáha ani neustála prítomnosť všetkých členov rodiny – obzvlášť malých detí - v klaustrofobicky na priestor obmedzenej miestnosti. Inscenovanie vianočnej divadelnej hry, kde deti hrajú betlehemské zázračné narodenie a príchod troch kráľov, sa zdá byť trochu silené, rovnako tak snaha zapliesť samotárskeho citlivého Connora do vzťahu len preto, aby aj jeho dejová linka mala uspokojivý záver. Popri tom využíva pre núkané herecké talenty efektívne vygradovaný spor dvoch sestier, aj snahu Connora otvoriť oči otcovi, ktorý akoby popieral celú dramaticky vyhrotenú životnú situáciu. Alebo možno len nevie, ako dať svoje pocity najavo dostatočne zrozumiteľne, aby ich ostatní členovia rodiny naozaj akceptovali. Popri tom kamera Alwina H. Küchlera nespúšťa hercov ani na moment z hľadáčika a dúfa, že ich prichytí s autentickým výrazom. Hudobné tóny Bena Harlana diskrétne všetkým sprevádzajú diváka. Aj keď, samozrejme, najmä v druhej polovici „dolujú“ z diváka, čo najviac sĺz sa len dá.

Zbohom, June je zaujímavý film, no nie úplne pre každého. Jeho téma môže odradiť nepripraveného diváka. Toho, kto pristúpi sa autorský úmysel Kate Winslet vyjadriť špecifickú myšlienku, či pocit s určitým nadhľadom, dokáže bez problémov zaujať. Je to v prvom rade príjemný herecký koncert. Fanúšikov talentovanej herečky určite tiež poteší, že svoj prvý pokus o réžiu zvládla naozaj so cťou. A scenár jej syna Joea Andersa – hoci nie je úplne dokonalý – je jasným dôkazom toho, že talent sa v rodine skutočne môže dediť z generácie na generáciu.

Zbohom, June (Goodbye June), Veľká Británia, USA, 2025
Dĺžka: 114 minút
Réžia: Kate Winslet
Scenár: Joe Anders
Kamera: Alwin Küchler
Hudba: Ben Harlan
Casting: Olivia Grant
Strih: Lucia Zucchetti
Kostýmy: Grace Clark
Producent: Kate Winslet
Hrajú: Helen Mirren, Kate Winslet, Toni Collette, Timothy Spall, Johnny Flynn, Stephen Merchant, Andrea Riseborough, Jeremy Swift, Raza Jaffrey, Fisayo Akinade, Dan Li, James Dryden, James Trevelyan Buckle
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.