Gil Bok-soon (Jeon Do-yeon) je slobodná matka s menšou krízou stredného veku, spravidla zažehnávanou posteľovými stretnutiami s ambicióznym stážistom Han Hee Sungom (Koo Kyo-hwan) a tajomstvom, ktoré úzkostlivo skrýva pred svojou pubertálnou dcérou Gil Jae Yeong (Si-ah Kim). Vyzná sa v zbraniach a kontaktnom boji, pričom so stopercentnou úspešnosťou zneškodňuje nepohodlné ciele, čo jej vyberá generálny riaditeľ spoločnosti MK Cha Min-Kyu (Sol Kyung-Gu) so svojou zákernou sestrou Esom (Cha Min-Hee). Nevybrať si zo zadaných cieľov alebo v čomkoľvek drobnom pri akcií zlyhať, sa nevypláca. Hoci je Gil legendou svojho remesla, na chrbát jej dýcha mnohopočetný rad ľudí, čo by ju veľmi radi na vysokej pozícií nahradili. Väčšinou by každá jej zákazka mala po úspešnom dokončení vyzerať ako nehoda. Nafingovať však samovraždu syna skorumpovaného politika, ktorý by rád odpútal pozornosť médií od toho, že mu pomohol dostať sa na prestížnu školu vďaka úplatku, to už s protagonistkiným, aj keď trochu vychýleným „morálnym“ kompasom veľmi nekorešponduje...

Svet nájomných vrahov bol pre filmárov vždy akosi zvláštne lákavým. Najmä v ostatných dekádach. John Wick (2014-2023) režisérov Davida Leitcha a Chada Stahelskiho mstiaci smrť malého roztomilého psa, poslednej živej spomienky na zosnulú manželku, čo ho dokázala svojou láskou vyslobodiť z každodenného vražedného kolobehu, bol až deprimujúco zviazaný množstvom pravidiel. A nejeden divák si pri sledovaní jeho niekedy desivých, inokedy groteskne vtipných krkolomností určite párkrát položil otázku, prečo sa vôbec ten chlap na zabíjanie vôbec dal, veď žiť bezúhonným životom a dodržiavať podstatne menšie množstvo paragrafov spísaných v trestnom práve by preňho mohlo byť oveľa jednoduchšie. Takisto postava Nevesty a celá krvavá aféra okolo dvojdielneho Kill Billa (2003-2004) v réžií Quentina Tarantina dokázala, že mať milostné pletky so šéfom gangu a nedajbože ešte s ním otehotnieť v najlepších rokoch svojej vražednej kariéry, môže byť dosť o život. Sú skrátka situácie, pred ktorými nikoho ani zákonník práce neochráni... Našťastie, to platí obojstranne, ako pre zamestnancov, tak aj zamestnávateľov a divák má preto dostatok príležitostí sa na následnej epicky štruktúrovanej pomste zhrdenej profesionálky vo výpovednej lehote plnej zvratov, intríg a postupného odškrtávania mien zo zoznamu plánovaných obetí slušne, hoci občas dosť zlomyseľne zabaviť...

Evelyn, hrdinka oscarového Všetko, všade, naraz (2022) režisérov Daniela Kwana a Daniela Scheinerta, sa síce likvidáciou protivníkov bežne neživila, snažila sa však ako čínska imigrantka v USA udržať v chode rodinnú práčovňu, čeliť finančnej správe, hroziacemu rozvodu, čoraz viac sa jej vzďaľujúcej dcére s malým intímnym tajomstvom a pravdepodobne aj s tým súvisiacim rozpadom nespočetného množstva alternatívnych verzií reality za pomoci neraz dosť absurdne použitej, ale napriek tomu stále obdivuhodnej znalosti bojových umení. Protagonistka Pok-sun nesmie prežiť v réžií Sung-hyun Byuna si štylisticky mnohé z vlastností a vnútorných dilem týchto populárnych filmových „vzorov“ prepožičiava. Snímka skladá dejové motívy z vyššie spomínaných titulov ako rubíkovú kocku – často sa objavujúcu v scénach ako dôležitá rekvizita – neraz v prekvapivých tematických, či myšlienkových súvislostiach a hlavne sebavedomo po svojom. O plagiátorstve v tomto prípade nemôže byť reč. Srdcom príbehu je úžasný scenáristický nápad, ktorý efektne zachádza až za doposiaľ neprebádané tematické hranice spomínaných známych motívov.

Na povrchu, avšak filmársky nepovrchným spôsobom film zdobia nádherné kompozície kamery Hyunga Rae Choa preskúmavajúcej priestor, priestorové vzťahy v náznakových polodetailoch aj priamych, významovo „otvorených“ celkoch. Hrá sa s farbami, svetlom a tieňom, sníma rekvizity aj kostýmy jednotlivých postáv tak, aby zároveň dráždila zvedavosť publika, či dotvárala humorne-stiesnenú alebo melancholickú atmosféru scény. Strih Kima Sang-buma udržuje voľné tempo komorných momentov, aj krvavú dravosť akcie miešajúcej hmatateľné kaskadérske kúsky a strhujúce choreografie s vhodne odmeranou prítomnosťou občasného CGI grafikou generovaného špliechania krvi. Avšak v porovnaní s vizuálnou stránkou už menej výrazne a skôr prvoplánovo pôsobí hudba Leea Jin-heea a Kima Hong-jipa...

Zápletka o slobodnej matke starajúcej sa polovicu dňa o svoju sem-tam vzdorujúcu, tajnostkársku pätnásťročnú dcéru, zatiaľ čo druhú polovicu trávi strieľaním zo zbraní, oháňaním sa katanami mimoriadnej historickej hodnoty, ale aj sekerami z výpredaja, pivovými fľašami, panvicami a všetkým možným, čo sa jej práve dostane do rúk, by sa mohol zdať pritiahnutým za vlasy. No prekvapivo funguje, pretože režisérov štylisticky výstredný a skutočne vynikajúci scenár pod povrchom disponuje niečím, čo žánrové absurdity „prehluší“ výraznejším zameraním sa na ľudskú, charakterovo plastickú stránku postáv – často univerzálne zrozumiteľné vzťahové komplikácie, problémy komunikácie a všedné každodenné zážitky. O to viac, keď divák začne tušiť za všetkými tými stvárnenými profesnými zvykmi chladnokrvných vrahov niečo ako spoločenský komentár, skoro až ukrutne satirický podhľad na kariérne vzostupy a pády korporátneho života (nielen) v Južnej Kórei, kde sa príbeh väčšinu času odohráva. Pravidlá upevňujúce stále viac postavenie mocných a držiace tých dole, zúfalo sa snažiacich presadiť, prípadne naplniť svoje životné ambície, stále pri zemi. Nie je ich veľa, sú však stanovené natoľko rafinovane, že až vyvolávajú dojem Hlavy XX zabijackej „brandže“.

Nezamestnaní lačne čakajú na každú príležitosť, pretože potrebujú nejako prežiť. Neplatení stážisti pod tlakom prekonávajú samých seba, len aby sa zapáčili „hviezdam“ na vrchole hierarchie. Strach o neisté predĺženie pracovných kontraktov, povýšenie do kategórie A, či degradácia do B. Dobrovoľná aj vynútená lojalita, neúmyselné zaviazanie sa voči druhému. Všadeprítomná korupcia a citové vydieranie. Prípadne vôbec strata života ako ekvivalent zdrvujúcej výpovede... Pred očami publika sa s tak pribúdajúcimi minútami odkrýva svet nájomných vrahov, ktorý je však, zdá sa, viac o pocitoch, životných nutnostiach akéhokoľvek bežného zamestnanca, čo by rád nejaký ten peniaz na zaplatenie účtov, bývania, či stravu bez ohľadu na to, či pracuje v štátnej alebo súkromnej sfére, a čo sa snaží vzdorovať všadeprítomnému, čoraz väčšiemu tlaku - požiadavkám na výkon. Existenciálne podtexty Pok-sun nesmie prežiť je skrátka možné chápať a analyzovať s vážnosťou. Sú niečím originálnym, naliehavým v spleti známych žánrových, odľahčených motívov. Pre milovníkov akčných thrillerov je príbeh v jeho pracovnej, aj súkromnej rovine niečím prekvapivo sofistikovaným a narába s určitými zvratmi, charakterovými prerodmi postáv, aj pod kožu sa dostávajúcou katarziou v závere s až nečakanou jemnosťou.

Akcie je dostatok, je vynikajúco nasnímaná, ázijsky živelná, nezahlcuje však diváka po väčšinu dva a štvrť hodinovej dĺžky snímky. To by mohlo tých, čo očakávajúceho „len“ ďalšiu módnu verziu Johna Wicka alebo Kill Billa trochu odradiť a motivovať k názoru, že pár scén mohli predsa len strihačove nožničky trochu skrátiť. Pre milovníkov sociálnych melodrám zase pre zmenu môže byť akcia skôr výstredným žánrovým ťahom na spopularizovanie v intímnejších, pokojnejších chvíľach do popredia prenikajúcej závažnej témy. Lebo tá by sa určite dala spracovať aj priamejšie, bez akéhokoľvek manieristického „prikrášľovania“. Každopádne, či už dáva divák prednosť viac popcornovej zábave alebo skôr hĺbavému artovému kinu, snímka Pok-sun nesmie prežiť ponúka dosť na to, aby bola pre „oboch“ mimoriadne intenzívnym a rozhodne nevšedným zážitkom.

Pok-sun nesmie prežiť (Kill Bok-soon), Južná Kórea, 2023
Dĺžka: 137 minút
Réžia: Seong-hyeon Byeon
Scenár: Seong-hyeon Byeon
Kamera: Hyung Rae Cho
Strih: Kim Sang-beom
Hrajú: Jeon Do-yeon, Sol Kjong-gu, Esom, Gyo-hwan Koo, Jeong-min Hwang, Yeon Lee
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.