Pôvodne bol novinárom, no neskôr sa z neho stal dokumentarista. Mexičan Silverio Gama (Daniel Giménez Cacho) v to možno na začiatku svojej kariéry ani nedúfal, jeho umelecké úspechy mu však dopriali, o čom mnoho jeho krajanov môže len snívať – život v USA. Tam žije spolu s milovanou manželkou Lucíou (Griselda Siciliani) a dospievajúcim, občas mu oponujúcim synom Lorenzom (Íker Sánchez Solano).Tam sa snaží upútať pozornosť svojej dcéry Camily (Ximena Lamadrid), ktorej sa ich aktuálna domovina začína pozvoľna scudzovať. Aj on sa vraj až príliš vzdialil svojej rodnej kultúre. Zatiaľ, čo sa v médiách hovorí o plánoch Amazonu kúpiť mexický štát Baja California a problémoch s migráciou, Silverio sa psychicky pripravuje na slávnostné odovzdávanie prestížneho amerického ocenenia za žurnalistiku. Nie je si však vôbec istý, či ju ako prvý Latinskoameričan v histórií nezískava práve z dôvodu zmiernenia napätej politickej situácie medzi obomi krajinami.

Bardo, falošná kronika niekoľkých právd režiséra Alejandra G. Iñárritua je autorským ohliadnutím sa do minulosti, meditatívnym prehodnotením vlastných umeleckých snáh a výsledkov, sled spomienok, snov a predstáv o živote, o vzťahoch v rodine – k vlastným rodičom i potomkom, k rodnému a zdanlivo opustenému Mexiku, do ktorého sa režisér v zastúpení akéhosi alter ega vracia, aby prebral významné ocenenie za svoju tvorbu... Všetko sa to, samozrejme, deje počas kritického momentu v jeho živote. Vo chvíli akéhosi rozhodovania ako, kam a či vôbec sa ešte pohne v živote ďalej. Niečo podobné už zažívali aj iné ikony kinematografie – či už Federico Fellini, Woody Allen a okrem iných nie tak dávno dokonca Paolo Sorrentino alebo Alfonso Cuarón. Len tá nostalgia akosi nie je prítomná vo filmársky „osvedčenej“ podobe. Má až príliš vedome trpkú príchuť, akoby protagonista Iñárritovho osobného príbehu považoval návrat do minulosti za niečo už prekonané, seba za definitívne nenávratne zmeneného – snáď až zbaveného vlastných koreňov.

Iní citovaní tvorcovia sa možno pokúšali v až príliš podobne štruktúrovaných príbehoch pripomenúť si ešte naposledy formujúce roky vlastných životov a rozlúčiť sa s nimi. Iñárritu prechádza po stopách vlastnej minulosti a zisťuje, že tam už nepatrí. Ale kam vlastne patrí teraz? Hranica medzi USA a Mexikom hrá v deji dôležitú rolu, jednak pre porovnanie dvoch takmer kontrastných politických systémov, dvoch rozdielnych spôsobov myslenia - zidealizovane pôsobiacich prívlastkov, ktorými jedna krajina častuje vo vlastnom skreslenom presvedčení tú druhú. Históriou a minulosťou... Stáva sa problémom pri migrácií – téme skúmanej v rámci dokumentu, za ktorý má Silverio získať ocenenie. Je paralelou medzi materiálnymi a duchovnými hodnotami. Scenár Alejandra G. Iñárritua a Nicolása Giacoboneho kombinuje zdanlivo nekonečné rozhovory konkrétnej individuálnej postavy s blízkymi, kolegami, konkurentmi, kritikmi – s jej inšpiračnými vzormi pomáhajúcimi dielu zrodiť sa, aj politickými „autoritami“ obmedzujúcimi jeho zrod sebou definovaným nefunkčným systémom – a nápadité surrealisticky snové sekvencie. Kým v realisticky pôsobiacich scénach je film skôr o „hovoriacich hlavách“ a naplno ťaží z herectva, divák neznalý kľúčových okamihov zo života a tvorby režiséra sa môže občas stratiť. Individuálne osudy konkrétnej postavy nie sú z ľudského hľadiska nezaujímavé, ale boli by oveľa zaujímavejšie, ak by publiku prinášali aj nejaký myšlienkový presah navyše.

Sú to vlastne až snové sekvencie fascinujúco nasnímané kameramanom Dariusom Khondjim, tak sugestívne a hmatateľné vďaka praktickým efektom, kostýmom Anny Terrazas, dekoráciám Alejandry Borre a Daniely Rojas a nemenej prepracovanej výprave Eugenia Caballera, ktoré prelínajú minulosť so súčasnosťou a dopĺňajú príbeh o všeľudsky, všekultúrne nadčasové archetypy. Sú tlmočené akýmsi univerzálnym jazykom, ktorý vďaka vzbudzovaným emóciám pomáha mnohé vysvetliť, doplniť chýbajúce kúsky mozaiky. Darí sa im však aj funkčne rozšíriť možnosti, ako si vôbec Iñárritovo mnohovrstevnaté dielo interpretovať po svojom. Divákovi sa tak núka významová paralela medzi mexicko-americkou vojnou s nesprávnymi parochňami na hlavách vojakov a súčasnou vyhrotenou situáciou na spoločných hraniciach oboch štátov kvôli migrácií. Telá unesených a zabitých organizovaným zločinom – jeden z dôvodov, prečo sa domáci pokúšajú uniknúť do Spojených štátov - sa vŕšia na ulici. Historická postava Hernána Cortésa sedí na vrchole mŕtvych, možno len filmových komparzistov a diskutuje so svojím režisérom o genocíde domorodého obyvateľstva... Hispánsky imigračný úradník protagonistovi po príchode do Spojených štátov absurdne vyčíta, že by nemal krajinu nazývať svojím domovom, zatiaľ čo ten žiada ázijsko-americkú manažérku, aby svojmu tvrdohlavému podriadenému dohovorila a „vypáčila“ z neho požadované ospravedlnenie. Z dávnych božstiev a chrámov ostávajú len „dodýchavajúce“ zvrhnuté trosky. A potom je tu Silveriovými kamerami zachytený exodus Mexičanov za lepším životom, prerušený údajným zjavením sa Panny Márie.

Kľúčovým symbolom myšlienkovo prepájajúcim Silveriov negatívny postoj k minulosti, rodinné vzťahy a jeho tvorbu predstavuje narodenie a - ako sa neskôr ukáže - len tridsať hodín trvajúci život prvorodeného syna Matea. Skôr, ako sa divák dozvie o rozhodujúcom fakte, vplývajúcom na osudy aj iných členov Silveriovej rodiny, je „zakamuflovaný“ do snového návratu dieťaťa naspäť do maternice vlastnej matky. Vraj je svet vonku až príliš pokazený, aby sa mu v ňom oplatilo žiť. Ľútosť nad stratou dieťaťa Silveria neopúšťa ani po rokoch, dokonca aj keď má príležitosť byť dobrým otcom u svojich dvoch ďalších potomkov. Pri nich to však akosi nedokáže... Ako umelec je fascinovaný tvorbou. Keď už je však dielo na svete a má zaň prebrať ocenenie, cíti sa ako podvodník – svoj vlastný úspech považuje zároveň za svoje najväčšie životné zlyhanie. V týchto témach je možné nájsť srdce Bardo, falošnej kroniky niekoľkých právd. Oproti autorským reflexiám iných režisérov, ktoré sa zdajú byť nakrútené v podobnom duchu, Iñárritov film nie je o autorskej kríze brániacej vzniku jeho novému dielu. Dielo už je na svete, už existuje. Lenže, čo teraz s ním, keď svet je taký pokazený?

Bardo, falošná kronika nikoľkých právd (Bardo, falsa crónica de unas cuantas verdades /Bardo, False Chronicle of a Handful of Truths ), Mexiko, 2022
Dĺžka: 174 minút
Réžia: Alejandro González Iñárritu
Scenár: Alejandro González Iñárritu, Nicolás Giacobone
Kamera: Darius Khondji
Hudba: Bryce Dessner
Scénografia: Eugenio Caballero
Kostýmy: Anna Terrazas
Producenti: Alejandro González Iñárritu, Stacy Perskie
Hrajú: Daniel Giménez Cacho, Griselda Siciliani, Ximena Lamadrid, Andrés Almeida, Ruben Zamora, Grantham Coleman, Omar Leyva, Grace Shen, Mar Carrera, Daniel Damuzi, Hugo Albores, Fabiola Guajardo, Meteora Fontana, Clementina Guadarrama
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.