Keby sa kvalita filmov merala na nejaké energetické stupne, doplnené škálou atmosferického tlaku, film syna slávneho režiséra gréckeho pôvodu Costu Gavrasa, Romain Gavras, by bol iste v tomto obore ak nie víťazom, tak na poprednom mieste. Film však, ako dramatické umenie potrebuje profesionálne vystavaný príbeh a zaujímavé postavy, hru, kde vieme prečo a o čo sa hrá. Taká je povaha vecí a výbeh do experimentálneho priestoru je iná liga.

Po filme Athena iste siahnu fanúšikovia skvelého filmu Bedári francúzskeho režiséra pôvodom z Mali, Ladj Lya. V tomto prípade je podpísaný pod scenár ako jeden z troch autorov. Jeho prítomnosť je iste badateľná, ale Bedárom je tento film tak po kolená a možno ešte nižšie. Dôvodom je práve skromná príbehová línia. Stavia na situácii, ktorá svojou veľkolepou jednoduchosťou trochu pripomína antické konflikty a zápletky. Na parížskom predmestí s názvom Athena (alebo Athéne) umrie pri prestrelke s políciou trinásťročný chlapec Idir a jeho bratia Abdel (Dali Bensallah), vojak, ktorý sa práve vrátil z Mali a Karim ( debutujúci Sami Slimane), chcú spravodlivosť a pomstu. Medzi týmito dvoma pojmami je presne taká deliaca línia, aká rozlišuje i vzťah oboch bratov k francúzskemu štátu. Prvý mu slúži, druhý sa voči nemu búri. Karim sa postaví na čelo davu vzbúrencov a Abdel sa ho snaží ak nie presvedčiť, tak aspoň zachrániť. Na telefóne čaká matka. Obaja s ňou podchvíľou telefonujú a sľubujú bezpečný návrat domov. Časť obytných blokov obkolesí polícia a chystá sa na zásah. V jej radoch stojí Jérome (Anthony Bajon), mladý otec, ktorý zo všetkého najviac túži vrátiť sa domov k rodine. Uviazne medzi vzbúrencami a tí sa ho snažia chytiť a použiť ako vyjednávaciu figúrku. Abdel sa mu snaží pomôcť, chce ho vyviesť z nebezpečného územia.

Francúzsky vojak Abdel je tu najzaujímavejšou postavou, rozporuplnou, lebo na jednej strane zdieľa ako profesionálny vojak cit pre disciplínu a loajalitu k štátu a na druhej strane je plný hnevu a frustrácie zo smrti brata. Režisérsky dôraz na popis na emócie davu, teda mladých mužov, žien tu okrem matky (Darina Al Joundi) vlastne ani niet, prevalcoval všetko, čo mohlo film prehĺbiť, dať mu šancu uhrať viac než agresívny výfuk sociálne poddimenzovaných “banlieu“ (predmestie) obyvateľov. Je zaujímavé, že dres vzbúreného mužstva je jednotný, ide o značku Blízky východ a Maghreb. Nevidíme tu ani rozvášnených Číňanov, Vietnamcov, alebo aspoň Indov. Rozvádzať ich náboženské afiliácie asi ani netreba.

Scenáristi sledujú túto postavu len uprostred bojov a akosi prirodzene je jasné, že má so svojim postavením problém. Odmieta bratovu jednoznačné odhodlanie bojovať, lebo cíti, že so štátom a jeho inštitúciami sa na takto určenom poli nehrá a nedá nič dosiahnuť. Ponára sa ale stále viac do spodných vôd vlastnej kultúry a tá velí pomstu, z prvého pozretia nie je celkom jasné, či Jerome naozaj bol medzi policajtami, ktorí strieľali na Idira. Všetko zaniká v chaose výbuchov, hysterického pobehovania a výkrikov. Ak to tak naozaj bolo, mal byť tento stret dôsledne dramaticky akcentovaný, aby sme chápali zložitú Abdelovu dilemu.

Je zrejmé, že krvná pomsta hrá v islámskej kultúre dôležitú rolu, lebo smrť člena rodiny, navyše dieťaťa je v kolektívnej psyché činom, po ktorom musí nasledovať patričná odpoveď. Tento inštitút mohol fungovať v rurálnych spoločnostiach, kde bolo jasné, kto koho zabil a, do ktorej rodiny patril. Ako však reagovať, ak sa tak stane po zásahu polície? Koho treba zabiť, aby sa odčinilo rodinné zneuctenie? V bohato štrukturovaných demokratických a navyše liberálnych západných spoločnostiach, kde je štát obvykle zastúpený inštitúciou s jej anonymnými predstaviteľmi, alebo tými, ktorí sa nepovažujú za jeho arbitrov, je ťažké napĺňať imperatívy výkonu pomsty. Karim preto organizuje vzburu, lebo ak nie je jeden vinník, vinní sú všetci. Tu, samozrejme, prebieha deliaca čiara aj na sociálnom podloží, na jednej strane sú arabskí rawdies z predmestia a na druhej všetci ostatní. Zastupuje ich Jerome, iných tu niet. Dôsledne rozparádená revolúcia zaberá vo filme značný priestor a nedá sa povedať, že by sa jej prejavy obmieňali, vidíme vždy to isté. Na pôsobivo vystavaný, štrukturovaný príbeh Bedárov, kde majú miesto i zvláštne surreálne motívy, ako napríklad krádež malého leva zo srbského cirkusu ako východiskový moment pre vojnu gangov, situovaný rovnako do parížského predmestia, Athena nemá. Drží sa klasického tematického i motivačného formátu a neprekvapuje žiadnymi posunmi. Umrelo dieťa, treba bojovať. Na cieli nezáleží.  Za smrť, smrť. Dnes sme však predsa už len trochu ďalej a uvažovať v takýchto jednoduchých naratívnych vektoroch je prejavom kadečoho, ale najviac asi nezrelosti.

Všade sú prítomné televízne obrazovky, prinášajúce správy z bojiska a komentujúce alarmujúci jav, sociálne nepokoje, v náznaku ústiace do občianskej vojny. Je to skutočne tak, alebo je to len vhodný herný “gadget”? Dnes, v čase, keď sa na východe Európy naozaj bojuje s agresorom a okupantom, tieto príbehy nespokojných migrantov akosi blednú a strácajú dych. Utiekli zo svojich domovov, lebo sa im zdalo, že pred útlakom a chudobou treba ísť tam, kde je lepšie a kde sa dá pohodlnejšie bojovať za lepší život? V krajinách, ktoré opustili sa nebojuje, nevolá po pomoci a podpore v zápase s nepriateľom. Možno je čas opýtať sa, prečo je to tak a prečo akékoľvek vzbury v zmienenej časti sveta končia ak nie vládou islamských fanatikov a fundamentalistov, tak v rukách predstaviteľov armády? A ešte by som k tejto úvahe pridala povinné čítanie Houellebecqovho románu Podvolení. Nech je táto demonštrácia názoru na práva migrujúcich revolucionárov jasná a jednoznačná.

Athena, Francúzsko, 2022
Dĺžka: 97 minút
Réžia: Romain Gavras
Scenár: Romain Gavras, Ladj Ly
Kamera: Matias Boucard
Hudba: Matias Boucard
Hudba: Surkin
Strih: Benjamin Weill
Producenti: Mourad Belkeddar, Romain Gavras, Ladj Ly
Hrajú: Dali Benssalah, Sami Slimane, Alexis Manenti, Anthony Bajon, Karim Lasmi, Ouassini Embarek, Ladj Ly, Léopold Bara, Birane Ba, Iless Hachi, Younès Benbakki, Meriam Sbia
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.