Postapokalyptických filmov a seriálov sa urodilo nielen v poslednej dobe obrovské množstvo a tak nie je vôbec jednoduché už nasýteného diváka niečím ohromiť. Navyše aj posledné dve série populárneho a vysokorozpočtového seriálu Westworld sa odohrávajú vo svete neďalekej budúcnosti ovládaného umelou inteligenciou, takže konkurencia je skutočne obrovská a zdanlivo niet čím prekvapiť. Tvorcovia desaťdielnej, dosiaľ uzavretej, série s názvom Stanica11 išli však na vec diametrálne odlišne ako konkurencia. Tá ťaží rada ako zo spomínanej umelej inteligencie, tak z príbehov odvážnych tínedžerov ako subžáner nazývaný young adult.

Stanica 11 je adaptáciou románu Emily St. John Mandelovej a ukazuje svet po katastrofálnej chrípkovej pandémii. Tým je toto dielo, samozrejme, najväčším možným spôsobom aktuálne; svet stále nevie, kam globálna koronová epidémia povedie, či si na ňu zvykneme ako na bežnú súčasť života, alebo či zmutuje do niečoho nepredvítateľne smrteľného. Seriál si vyberá možnosť číslo 2 a i keď pandémiu priamo nekonkretizuje, je jasné, že potencionálny divák bude dej intenzívne prežívať aj vďaka paralelám s aktuálnou realitou.

Napriek týmto veľkým výhodám sa tvorcovia série rozhodli pristúpiť k látke umeleckejším, meditatívnejším a komplikovanejšie uchopiteľným spôsobom. Nesledujeme monumentálne panoramatické zábery na drancovanie v uliciach veľkomiest, neprechádzame z krajiny do krajiny a zo svetadielu na svetadiel s pandemológmi a lekármi a dokonca nehľadáme ani protilátku, ktorá by všetko rázom preklopila k svetlejším zajtrajškom.

Najväčším kladom Stanice 11 je zrejme jej spôsob rozprávania. Sledujeme, ako udalostí zo súčasnosti, keď sa svetom začína šíriť nová hrozba, tak aj udalosti z budúcnosti vzdialenej dvadsať rokov. Máme tak oproti postavám v súčasnosti (alebo minulosti, ak budeme nazerať na linku z budúcnosti ľudstva ako na súčasnosť a vznik pandémie za retrospektívu) výhodu v tom, že neočakávame pre modernú a technologicky vyspelú spoločnosť happy end. Ako sa veci vyvinú, vieme spoločne so staršími verziami niekoľkých hlavných hrdinov príbehu.

Okrem fokusu na herečku putovného divadla hrajúceho shakespearovské drámy v podaní sympatickej Mackenzie Davis sa v retrospektívach pozrieme aj na životy postáv, o ktorých vieme, že pandémiu neprežijú. Naratív sa občas vracia aj pred udalosti spojené s ničivou chrípkou, všetko je ale vyrozprávané veľmi prehľadne a postáv zase nie je také množstvo, aby sa v nich divák stratil. Sujet jednotlivých epizód má vlastný rytmus; jedna epizóda sa venuje udalostiam spred dvadsiatich rokov (prípadne ešte skorším, alebo neskorším) a ďalšia seriálovej postapokalyptickej súčasnosti. I keď vám nemusí umelecký štýl tvorcov sadnúť, vďaka tomuto prístupu sa málokto bude sťažovať na nudný priebeh jednotlivých dejových liniek.

Najväčším ozvláštnením oproti postapokalyptickej konkurencii je zameranie sa na postavy z kultúrnej oblasti; konkrétne na putovné divadlo. Jeho členovia sa stretávajú s tajomným prorokom, ktorý sa pre prežitie vlastnej skupiny neštíti ani zločinov a stáva sa tak pre divadelníkov hrozbou. Seriál však obsahuje niekoľko prekvapení plynúcich predovšetkým zo spájania jednotlivých dejových línií postáv a ich previazaní na minulosť. Nie je vždy jasné, ktorú postavu spred dvadsiatich rokov predstavuje niekto z postapo sveta. Podobnému kladeniu otázok pomáha aj rozdielne obsadenie. Po istom čase však pozornému divákovi začne väčšina súvislostí dochádzať a v tomto smere sú záverečné epizódy v najlepšom zmysle slova katarzné, čo je mimochodom skvelá paralela s divadelným prostredím. Seriál pokladá vo svojom subžánri netradičné otázky; môže ľudstvo vybudovať svoju budúcnosť na umení, keďže ide o jednu z mála komodít, ktorá nám po vyľudnení sveta ostala? Divadlo a hranie je však stále len predstieranie, nie nepodobné tomu, ako postavy manipulujú kvôli vlastnému prospechu so svojim okolím. Nesmie, samozrejme, chýbať ani otázka odpúšťania starých hriechov...

Mimochodom najväčším hereckým lákadlom diela, okrem spomínanej Davis známej zo šiestej časti Terminátora s podtitulom Temný osud, je Gael Garcia Bernal (Čas/Old). Ten si zahral slávneho herca momentálne účinkujúceho na divadelných doskách ako kráľ Lear. O originálnej forme naratívu hovorí aj fakt, že jeho postava umiera hneď v úvodných scénach celého seriálu. My sa k nej pochopiteľne v rámci retrospektív niekoľkokrát vrátime.

Stanice 11 (Station Eleven, TV seriál), USA, (2021–2022)
Dĺžka: 8 h 33 min (Minutáž: 44–60 min)
Manažér projektu: Patrick Somerville
Réžia: Hiro Murai, Jeremy Podeswa, Helen Shaver, Lucy Tcherniak
Predloha: Emily St. John Mandel (kniha)
Scenár: Patrick Somerville, Shannon Houston, Nick Cuse
Kamera: Christian Sprenger, Steve Cosens, Daniel Grant
Hudba: Dan Romer
Strih: Kyle Reiter, Isaac Hagy, Anthony McAfee, Karoliina Tuovinen, Anna Hauger, David Eisenberg
Zvuk: Joe DeAngelis, Albert Romero, Chris Carpenter, Brad North
Scénografie: Ruth Ammon, Will Armstrong, Jennifer M. Gentile
Masky: Lillian Sakamaki, Carmela Dos Santos, DeShawn Bowman, Robert White
Kostýmy: Helen Huang
Producenti Emily St. John Mandel, Cord Jefferson
Hrajú: Mackenzie Davis, Danielle Deadwyler, Himesh Patel, Nabhaan Rizwan, Matilda Lawler, Philippine Velge, David Wilmot, Caitlin Fitzgerald, Gael García Bernal, Dale Hawes, Sarah Lo, Daniel Zovatto, Lori Petty, David Cross, Enrico Colantoni, Deborah Cox, Kate Moyer, Joe Pingue, Dylan Taylor, Maxwell McCabe-Lokos, Milton Barnes, Danielle Ayow, Deborah Drakeford, Tre Smith, Ess Hödlmoser, Luca Villacis
Distribúcia: HBO Max
Foto: ČSFD cz.