Vyrastať v Houstone koncom 60. rokov, v čase kedy USA a Sovietsky zväz asi najvypätejšie „súťažili“ o to, kto zásadným spôsobom dobyje vesmír, mu prinášalo množstvo nezabudnuteľných zážitkov. Asi najlákavejším snom všetkých bez rozdielu veku sa stalo možné pristátie na Mesiaci. A vtedy za ním prišli dvaja „vedátori“ Kranz (v pôvodnom znení Zachary Levi) a Bostick (Glen Powell). Vraveli, že sa im pozdávajú jeho vynikajúce výsledky v predmetoch zameraných na prírodné vedy, aj to, aké športové výkony podáva na školskom ihrisku. Vraj pri navrhovaní akéhosi pristávacieho modulu NASA urobila chybu. Jeho rozmery sú príliš malé pre dospelého kozmonauta. A Stan (Milo Coy) svojim detským vzrastom by mohol byť vhodným kandidátom na testovaciu osobu.

Bol z toho nadšený. Vždy sa čudoval tomu, že jeho otec (Bill Wise) pracuje v NASA, ale nikdy ho nevybrali ako vhodného kandidáta pre let. Bol vlastne predovšetkým úradníkom zabezpečujúcim potrebné zásoby. Teraz od neho žiadajú, aby sa odhodlal na výcvik. Vraj to je tajné a nemôže o tom nič prezradiť ani svojej najbližšej rodine. Vraj to zakamuflujú ako nenápadný, ničím výnimočný letný tábor, z ktorého bude domov posielať nadšené listy a fotografie – možno aj o svojich prvých, nesmelých milostných pletkách. Bola by preňho škoda nevyužiť podobnú šancu, aj keď je už v tej chvíli jasné, že ho pri výcviku nečaká nič ľahké. Varovné signály v testovacom module preveria jeho odolnosť a schopnosť správne reagovať na stresové situácie. Simulátor gravitačného preťaženia mu určite zatočí hlavu aj citlivý detský žalúdok... Prvý triumfálny krok človeka na Mesiaci je už takmer na dosah a ako vraví protagonistova vlastná matka jeho otcovi: „Vieš ako funguje pamäť. Aj keby teraz zaspal, jedného dňa si bude myslieť, že to naozaj videl.“

Apollo 10 ½: Dieťa kozmického veku je nostalgickou pripomienkou detstva úplne všedného amerického chlapca, ovplyvneného zásadnými vedeckými úspechmi ľudstva na konci 60. rokov. V mnohom je hlavný hrdina viac pocitového, dojmového než príbehového filmu akýmsi alter egom samotného režiséra Richarda Linklatera. Príbeh v jeho autorskom scenári možno ani nehrá tak dôležitú rolu, ako sled jednotlivých človečinou prevoňaných každodenných životných situácií. Dejová línia naznačená vyššie zhrnutou zápletkou v skutočnosti nehrá vo Linklaterovej snímke prim. Paralelne k nej sa totiž odvíja oveľa dôležitejší, menej fantasticky znejúci dej, držiaci sa pevne nohami na Zemi. Hlavný hrdina popisuje život v danej dobe optikou dospievajúceho dieťaťa. Popisuje jednotlivých členov svojej početnej rodiny. Charaktery svojich rodičov a väčšinou povahovo sa od seba líšiacich súrodencov.

Popisuje na prvý pohľad bezstarostný život, zatiaľ čo na jeho pozadí sa dejú neraz veľké spoločenské udalosti. Kozmický program, politické súťaženie veľmocí rozdelených Železnou oponou, permanentný strach z použitia nukleárnych zbraní v napätej situácií. Aj to, že sociálne problémy v domácom americkom prostredí by zrejme potrebovali od politických autorít väčšiu pozornosť a finančnú podporu. Zatiaľ, čo vedci plánujú dobyť vesmír, najmä afroamerická komunita hladuje, zmieta sa v totálnej chudobe. „Mestá horia,“ komentuje Stan udalosti prezentované v televízií. Vojna vo Vietname likviduje mladé životy a ukazuje nepredstaviteľné zverstvá, ktoré trápia väčšinu dospelých. Zatiaľ, čo deti ich vnímajú ako ukážku toho, čím zrejme dospelí bežne „žijú“. Ako problém, ktorý sa „deje“ viac-menej len na obrazovkách televízií a inak nezasahuje do ich životov. Možno ešte Vicky (Natalie L'Amoreaux), Stanova najstaršia sestra, dokáže byť akýmsi myšlienkovým spojením medzi svetom dospelých a ostatných jeho detských súrodencov. Len ona tomu rozumie viac než všetci ostatní.

Protagonista v dojmových záberoch sleduje a s hlasom Jacka Blacka, poučeného, s odstupom času dnes už dospelého rozprávača, komentuje ako sa vtedajšia doba výrazne líšila od tej dnešnej. Spôsob stravovania, zábavné nápady Stanovej matky (Lee Eddy), ako z jedného typu jedla navareného na viac dní pre celú početnú rodinu vytvoriť viacero v niečom odlišných variant, aby nikto nezískal dojem, že konzumuje stále dookola to isté. Prístup k antikoncepcií a to, ako sa v 60. rokoch spontánne vytvárali veľké rodiny s výraznejšími vekovými rozostupmi medzi jednotlivými súrodencami, zatiaľ čo dnes je každý rodič rád už „len“ za štandardný pár bračeka a sestričky. Divák má možnosť sledovať častokrát veľmi nápadité spôsoby zábavy vtedajších detí a porovnať ich s dneškom. A nie raz sa jedná aj o spôsoby zábavy vážne hraničiacej s bežnými pravidlami bezpečnosti. Sleduje často bezohľadný vzťah typického konzumného človeka k prírode. Kúpanie sa v mori s nebezpečnými spodnými prúdmi a nasiaknutom ropou unikajúcou z blízkej ťažobnej veže. Prevážanie sa na korbe nákladiaku veľkou rýchlosťou jazdiaceho po diaľnici, kedy si jednotliví členovia rodiny ani neuvedomujú, ako málo stačilo k tomu, aby sa stali obeťou nehody.

Apollo 10 ½: Dieťa kozmického veku sleduje vplyv kozmického programu na kultúru a s ním aj dlhočizný zoznam televíznych seriálov, zábavných programov vysielaných spravidla v sobotné rána. V istom zmysle sa film sám snaží v divákovi evokovať práve pocity, ktoré vtedajší detský divák mohol pri jeho obľúbených ranných programoch pociťovať. Svoje miesto v človečinou presiaknutom „obraze“ majú tiež legendárni hudobníci prežívajúci hudbu každou bunkou svojho tela, reflektujúci problémy doby vo svojich enigmatických textoch, rebelujúci... Aj sex symboly doby splývajúce s platonickými túžbami zasnívaných dievčat. Režisér Richard Linklater, ktorý vie majstrovsky v divákovi vzbudiť sentimentálne spomienky na detstvo strávené aj v kultúrnom prostredí maximálne odlišnom od života predstavených protagonistov – stačí si len spomenúť na jeho oceňované Chlapčenstvo z roku 2014... Vie tiež pracovať s postavami stretávajúcimi sa s divákom opakovane v zdanlivo nekonečných rozhovoroch takmer o všetkom – napríklad v jeho milovanej trilógií Pred úsvitom (1995), Pred súmrakom (2004), Pred polnocou (2013). Má výrazné skúsenosti aj so svojráznou rotoskopickou animáciou – viď. Waking Life (2001) alebo adaptácia umiernene vedecko-fantastického, skôr spoločensky paranoidného románu Philipa K. Dicka Temný obraz (2006).

V Apollo 10 ½: Dieťa kozmického veku využíva režisér všedné hrané scény nasnímané kameramanom Shaneom F. Kellym, reálne archívne zábery zo spravodajstva, televízne programy, filmy, hudobné vystúpenia tej doby ale tiež dochované amatérske videonahrávky vlastnej rodiny a spoločne ich „prekresľujú“ do autenticky pôsobiacej animovanej podoby. Tá ich esteticky zjednocuje, vzájomne myšlienkovo prepletá a postupne takýmto ich formálnym skĺbením zdôrazňuje pocitovosť a dojmovosť. Z animácie sa publiku môže občas aj zakrútiť hlava, ale to všetko je potrebné tiež pre zdôraznenie zámerne „scudzujúcej“ kozmickej dejovej linky hlavného protagonistu, ktorá akoby súvisela s ostatnými scénami len veľmi letmo. V záverečnom dejstve však v rámci významového kontextu všetko „zapadne“ na správne miesto a poodhalí krásu autorovho pôvodného nápadu aj jeho celkový zámer. Niekde na pozadí zaznejú piesne Donovana, The Village Stompers, Johnnyho Casha, Sandy Nelson, Pink Floydu, Iron Butterfly a mnohých ďalších, aby vytvorili akýsi mostík medzi množstvom rozličných ako postavám, tak divákovi evokovaných nálad. Vo výsledku je tým, čo Apollo 10 ½: Dieťa kozmického veku Richarda Linklatera najviac zdobí, všetok ten príjemne zachytený, nie vždy bezstarostný a neproblematický život na pozadí, ku ktorého skutočnému pochopeniu a oceneniu musí človek najskôr dospieť.

Apollo 10 1/2: Dieťa kozmického veku (Apollo 10½: A Space Age Childhood), USA, 2022
Dĺžka: 97 minút
Réžia: Richard Linklater
Scenár: Richard Linklater
Kamera: Shane F. Kelly
Strih: Sandra Adair
Scénografia: Bruce Curtis
Kostýmy: Kari Perkins
Hrajú: Zachary Levi, Jack Black, Glen Powell, Josh Wiggins, Lee Eddy, Samuel Davis, Nick Stevenson, Jennifer Griffin, Bill Wise, Mona Lee Fultz, Madeleine Guilbot, David DeLao
Produkcia: Mike Blizzard, Bruno Felix, Richard Linklater, Tommy Pallotta, Femke Wolting
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.