Blúdivá cesta domov z boja s inak zradným pánom Cawdoru vedie dvoch odvážnych bojovníkov Macbetha (Denzel Washington) - pána Glamisu a Banqua (Bertie Carvel) priamo do iluzívneho príbytku troch čarodejníc. Podivný prízrak mrazivo pretáčajúci svoje vykĺbené údy a zlovestne sa odrážajúci od hladiny potoka (Kathryn Hunter) im obom vyveští najbližší osud. Macbeth má byť ďalším škótskym kráľom, zatiaľ čo Banquovi potomkovia majú následne trón po ňom zdediť. Obaja sa najskôr smejú z vyslovených slov. No neskôr sa im v hlavách začnú objavovať obavy, pretože veštba odhaľuje čo to o ich vlastných životných ambíciách...

Kráľ Duncan (Brendan Gleeson) sa práve rozhodol vymenovať svojho syna Malcolma (Harry Melling) za princa Cumberlandu. Ak niekedy chcel ambiciózny, no väčšinou morálnymi zásadami obmedzovaný Macbeth naplniť svoj kráľovský osud, mal by vziať do ruky dýku a začať ihneď konať. Lady Macbeth (Frances McDormand) mu pri tom radí a asistuje. Veľmi dobre vie, kde má „zatlačiť“, aby jej manžel urobil, čo od neho chce. Aktuálny kráľ je teda mŕtvy a jeho sluhovia, či v opitosti možný svedkovia vraždy tiež... Kráľov syn Malcolm zo strachu o život radšej uniká do Anglicka. Od tej chvíle je trón Macbethov – lenže nie je to až taký úspech, ako spočiatku predpokladal. Krv na rukách a do mysle sa mu stále viac dobiedzajúce pocity viny... Ani spánok neprichádza. Navyše, zdá sa, že o čarodejnicami vyslovenej veštbe nevie len on sám a Banquo, takže netrvá dlho a jeho panovníctvo získa charakter nefalšovanej tyranie. Keďže sa slová čarodejníc z prvej polovice už naplnili, treba preventívne zabrániť naplneniu tej druhej. Nenechá si predsa teraz vziať vládu nad Škótskom Banquovým malým synom Fleanceom (Lucas Barker). A pozor by si mal pre istotu dať tiež na prezieravého Macduffa (Corey Hawkins), či tak absurdný „prírodný“ jav, akým by mohlo byť priblíženie sa veľkého birnamského lesa ku dunsinaneskému kopcu...

Macbeth režiséra Joela Coena je ďalšou z početného množstva ambicióznych adaptácií pôvodnej divadelnej hry Williama Shakespearea. Na prvý pohľad verne ilustruje, poukazuje na svoj javiskový pôvod. Predstavuje všeľudský, všekultúrny a stále nadčasový titulný charakter. Necháva ho opäť zažívať kľúčové zvraty jednotlivých dejstiev predlohy, aby sa nakoniec nenápadne pohral s diváckymi očakávaniami. Jemne, ale veľavýznamne a stále v duchu predlohy, posúva ťažisko príbehu inam. Jednu zásadnú vlastnosť spájanú s konkrétnou vedľajšou postavou príbehu štafetovo prenecháva inej postave. A možno nachystá pozornému publiku aj nejedno prekvapenie... Stvárniť Macbetha do filmovej podoby sa pokúšali mnohí tvorcovia už za čias nemej éry. Legendárny Orson Welles si nakrútil aj zahral vlastnú interpretáciu zlovestne ikonickej postavy v roku 1948. Krvavý trón (1957) režiséra Akira Kurosawu preniesol dej Shakespeareovej hry zo Škótska do Japonska a zdôraznil tak historickú podobnosť medzi udalosťami pôvodného textu a mocenskými vzťahmi v „útrobách“ vlastnej kultúry. Kontroverzne obnaženú, násilnú verziu príbehu z roku 1971 má na svedomí tiež Roman Polanski – prvý film, ktorý nakrútil po vražde svojej manželky Sharon Tate rodinou Mansonovcov. A naposledy v roku 2015 mal Macbeth rozhodne nie zabudnuteľný herecký výraz Michaela Fassbendera v réžií Justina Kurzela.

V aktuálnej verzií scenárista Joel Coen Shakespeareov text občas kráti. Zreteľné to je v stvárnení prvých dejstiev, kde vypočutie si veštby troch čarodejníc ihneď sprevádza plán na vykonanie krvavej vraždy kráľa Duncana. Lady Macbeth v stvárnení Frances McDormand nie je až tak manipulatívnou femme fatale, ktorá by potrebovala viac času a pár opatrne formulovaných replík, aby manžela postrčila k činom. Tento raz je skôr dôstojne chladnokrvným komplicom, sem-tam spadajúcim do kategórie dôkladne poľudštenej obete manželových a vlastných životných rozhodnutí. S postupne gradujúcim príbehom, jeden zvrat za druhým sa v deji prekvapivo objaví ešte iný manipulátor... Tam, kde by divák znalý predlohy mohol určité charakterové črty u lady Macbeth vnímať ako absentujúce alebo nedostatočne výrazné, objavuje sa adekvátna a dôstojná náhrada.

Taktiež veštba vyslovená už v expozícií akoby pre tento raz nebola spúšťačom všetkých tragických udalostí rafinovane stavajúcich dej, ale vnášala do pochmúrneho príbehu určitú nádej pre postavy vzdorujúce tyranizujúcemu Macbethovi. Skôr než o sledovaní rozkladu jednotlivých antagonistických osobností, ktoré sa rozhodli naplniť svoje ambície cez mŕtvoly, Coenovu adaptáciu zaujíma politika, intrigy a mocenské boje na pozadí. Pár zvratov v predlohe len v stručnosti spomenutých film zvýrazňuje a dáva im viac priestoru. Dokonca v takej miere, že diváka sem-tam nechá zabudnúť na životné peripetie Macbetha a jeho manželky – napríklad motív nádejného, avšak všetko komplikujúceho tehotenstva úplne chýba. A sem-tam začnú hrať prim rozhodne nie nezaujímavé vedľajšie postavy. Najviac „noviniek“ Joel Coen dodáva záverečným dejstvám. Neilustruje predlohu. Preberá z nej to najdôležitejšie a interpretuje si to po svojom. Myšlienkové posolstvo Shakespearovej predlohy zachováva nedotknuté, no režisér nezabúda svojej vlastnej adaptácií dodať pečať vlastného autorského rukopisu.

Hudba Cartera Burwella mrazivo znie, dopomáha obrazovej zložke psychologizovať vnútorné rozpoloženie kľúčových charakterov. Kamera Bruna Delbonnela svojimi nádhernými čiernobielymi kompozíciami minimalisticky mapuje priestor. Necháva divákovo oko pozvoľna nachádzať v zahmlenom škótskom prostredí ostrejšie siluety stratených postáv. Kontrasty bielej a čiernej farby, svetla a tieňa nechávajú subjektívne vnemy previnenia z vraždy prejaviť sa navonok v mizanscéne. Detaily tvárí a pohyblivé „busty“ Denzela Washingtona a iných vynikajúcich členov hereckého obsadenia režisér sleduje tak, ako svojho času vnímal každé gesto, každý mimický záchvev Carl Theodor Dreyer v Utrpení Panny orleánskej (1928). Kostýmy Mary Zophres esteticky ladia s tieňovaním, líniami a tvarmi dekorácií Nancy Haigh. Výprave Stefana Dechanta stačia len náznaky, aby presvedčila o umiestnení deja v charakteristickom dobovom škótskom prostredí.

Macbeth Joela Coena, ktorý tento raz svoj film nakrútil bez tvorivého príspevku vlastného brata Ethana, je dôstojným a veľmi kultivovaným spracovaním starej, osvedčenej látky. Minimalisticky využíva možnosti filmovej reči, aby vtiahol diváka do deja. Príležitostne v pár subjektívnych, popisných monológoch – ktoré mohli byť pokojne stvárnené aj viac obrazovo, keby sa tvorcom chcelo - však filmový zážitok zámerne scudzí, aby pripomenul, že jeho literárny predobraz bol napísaný v prvom rade pre divadlo. Preberá hlavnú dejovú líniu Shakespeareovho príbehu, mierne ju upraví a modernizuje. Aby nakoniec pôvodnú predlohu adaptoval odvážne po svojom a tak, ako nik iný pred ním.

Mackbeth (The Tragedy of Macbeth), USA, 2021 Dĺžka: 105 minút
Réžia: Joel Coen
Scenár: Joel Coen, William Shakespeare (divadelná hra)
Kamera: Bruno Delbonnel
Hudba: Carter Burwell
Strih: Lucian Johnston
Zvuk: Skip Lievsay
Scénografia: Stefan Dechant, Nancy Haigh
Masky: Jean Ann Black
Kostýmy: Mary Zophres
Producenti: Joel Coen, Frances McDormand
Hrajú: Denzel Washington, Frances McDormand, Brendan Gleeson, Bertie Carvel, Harry Melling, Brian Thompson, Stephen Root, Ralph Ineson, Corey Hawkins, Sean Patrick Thomas, Alex Hassell, Miles Anderson, Max Baker, Ethan Hutchison, Jacob McCarthy, Moses Ingram, Scott Subiono, Nancy Daly, Richard Short, Kathryn Hunter, Edward Headington, T.K. Weaver, Olivia Washington
Distribúcia: Apple TV +
Foto: ČSFD cz.