Svedomitá separácia, šetrenie vody a ostatné prírodné zdroje, či používanie zelenej formy energie. Tieto činnosti bezpochyby kultivujú náš vzťah k životnému prostrediu, no väčšina z nás si ich spája so základnými krokmi, ako môže každý jednotlivec prispieť k ochrane životného prostredia. Sú však tieto kroky v našej aktuálnej situácii naozaj dostatočné? Naozaj si myslíme, že elektromobily, kompostéry a absencia plastových slamiek zachránia našu planétu pre nasledujúce generácie?

Určite nie! Preto sa musíme sústrediť na hľadanie podstaty problému a spôsoby, ako ich systémovo riešiť a eliminovať. Medzi najväčšie environmentálne problémy ľudstva patrí najmä deforestácia, preľudnenie Zeme, znehodnotenie pôdy, znečistenie ovzdušia a vody, klimatické zmeny a vyhubenie chránených druhov fauny a flóry. A verte či nie, všetky tieto problémy idú ruka v ruke s dvoma dominantnými globálnymi problémami – agrikultúrou a rybolovom.

Tak prečo o týchto problémoch najväčšie environmentálne organizácie nehovoria a zaryto mlčia? Prečo na tento skutočne najväčší problém v svojich kampaniach takmer vôbec neupozorňujú a neapelujú na jeho dôležitosť? Mnohí dokumentaristi, vrátane režiséra Aliho Tabriziho a jeho dokumentárnej snímky Seaspiracy: Práva tvár udržateľného rybolovu odhaľujú, že ich najväčšími sponzormi sú práve spoločnosti s negatívnym ekologickým dopadom na našu Zem. A tieto neziskové organizácie si jednoducho nemôžu dovoliť prísť o ich sponzorské dary.

Tabrizi rozhodne nie je priekopníkom investigatívno-aktivistického prístupu v dokumentárnej tvorbe filmov reflektujúcich problém zelených neziskových organizácii. Podobným spôsobom k danej téme pristupovali aj režiséri Kip Andersen a Keegan Kuhn vo svojej snímke Cowspiracy (2014) či Rebecca Harrel Tickel a Joshua Tickel vo dokumentárnom filme Kiss the Ground (2020) a mnohí iní. Tabrizi vo svojom filme upozorňuje nielen na samotné zavádzajúce informácie zo strany najväčších environmentálnych organizácií, ale aj na nebezpečenstvo možného škandalózneho odhalenia ich praktík a postupov.

Režisér sa pohybuje v presne vymedzených mantineloch klasickej formy „zelených“ dokumentárnych filmov. Naratív začína podnetom, ktorý ho prinútil venovať sa danej problematike do takej hĺbky, že sa rozhodol vytvoriť audiovizuálne dielo. Pokračuje nastolením dôležitých environmentálnych otázok. Prostredníctvom spomínaného investigatívno-aktivistického prístupu následne hľadá riešenia. Nasleduje fáza stagnácie alebo akejsi letargie. Divákovi predkladá obrazy o apokalyptickej vízii budúceho sveta. Väčšina z týchto dokumentárnych filmov však končí alternatívnym happy endom. Ľudstvu napokon ponúkajú svetielko nádeje a možné riešenia, ako zvrátiť bezútešné klimatické pohromy. Forma je teda jasná.

Čo sa týka obsahovej stránky, Seaspiracy autentickým a efektívnym spôsobom reflektuje mnoho celospoločenských fenoménov súčasnej doby – túžba po profite, otrocká práca, byrokracia, detská práca. Napriek tomu, že Seaspiracy skutočne poukazuje na reálne problémy, robí to prehnane konštruovanie a s prílišnou snahu „tlačiť na city“. Práve tento fakt je jeho najväčšou slabinou a stal sa premetom mnohých polemických diskusií. Pre niektorých divákov je zvolenie tejto formy filmového rozprávania jednoducho príliš vyumelkované a hollywoodske.

Dostávam sa tak k záveru, že snímka síce upozorňuje na obrovské globálne problémy, no značná časť jej výpovede môže v dôsledku nie najlepšie vybranej formy pôsobiť nedôveryhodne. Nemali by tak tvorcovia zelených filmov začať hľadať nové, no rovnako účinné, menej emočne vypäté a vykonštruované formy audiovizuálneho prejavu? A nové formy filmovej štylistiky?

Druhým veľkým problém snímky je absencia širšieho kontextu. Avšak, ten je možno len otázkou subjektívneho vnímania. Predpokladám, že väčšina ľudí, ktorí si ho chcú pozrieť už nejaký ten enviro základ majú a usilujú sa obohatiť svoje poznanie o čosi navyše. V tomto prípade je absencia širšieho kontextu takpovediac zbytočná. Akonáhle však film pozerá laik, táto absencia sa stáva o niečo väčším problémom. Myslím si, že Tabrizimu nešlo o snahu vytvoriť všeobecný prírodopisno-dokumentárny film o environmentálnych nástrahách tohto sveta, ako to bolo v prípade Davida Attenborrougha a jeho Life on Our Planet (2020). Vybral si konkrétnu tému a odhalil jej najväčšie a nepoznané zákutia, problémy a navrhuje ich možné riešenia. Nesústredil sa na vytvorenie filmu o všeobecných (všetkých) environmentálnych problémoch ľudstva. Vybral si len jeden, ktorý skúma do detailov.

Dôležitejšia ako forma je však emócia, ktorú v divákoch tento film vyvoláva. Bez nej by bol Seaspiracy len sledom po sebe idúcich faktov, ktoré by v konečnom dôsledku nikoho neprinútili zamyslieť sa nad akoukoľvek zmenou. Práve preto si myslím, že platforma Netflix dala režisérovi Tabrizimu „voľnú ruku“ pri voľbe spôsobu, akým chcel svoj film nakrútiť. Akokoľvek ušľachtilé dielo chce režisér vytvoriť, vždy bude jeho cieľom zachytiť pozornosť čo najväčšieho počtu ľudí, más. A dostať spätnú väzbu od čo najväčšieho počtu laickej i odbornej spoločnosti.

Seaspiracy rozpútal vášnivú diskusiu o téme, o ktorej sa hovorí menej, ako by sa malo. Podobne ako v prípade Fashion Revolution aj tento film núti svojich divákov premýšľať o mnohých otázkach. Odkiaľ pochádza naše jedlo? Kto ho pre nás v tomto prípade ulovil? Pracujú ľudia, ktorí naše jedlo vyrobili, v primeraných podmienkach podliehajúcich Fair Trade? Myslím si, že film svoj účel dokonale splnil. Zvýšil povedomie o alarmujúcom stave oceánov a ekosystéme ako takom a ponúkol niekoľko alternatívnych riešení, ako ho vie každý z nás aspoň o niečo málo zlepšiť.

Seaspiracy: Pravá tvárt udržiteľného rybolovu (Seaspiracy), USA, 2021
Dĺžha: 89 minút
Réžia: Ali Tabrizi
Kamera: Ali Tabrizi
Strih: Ali Tabrizi
Producent: Kip Andersen
Hudba: Benjamin Sturley
Hrají: Ali Tabrizi, Richard O´Barry, Richard Oppenlander, Michael Klaper, Paul Watson, Michael Greger
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.