A. Sokurov: "Nemám dosť talentu!"
V
prvú septembrovú nedeľu sa v Benátkach tradične konali preteky historických plavidiel Regata Storica. Na Citrónovej terase hotela Excelsior, kde vo veľkých črepníkoch skutočne živorilo zopár plodmi ovešaných citrusov, sme sa pod slnečníkmi, tieniacimi popoludňajší úpek, stretli s ruským filmovým majstrom Alexandrom Sokurovom, aby nám porozprával o svojom novom filme Francofonia. Záznam rozhovoru trpezlivo čakal, kým slovenský distributér uvedie film do kín, aspoň na tradičnej prehliadke snímok zo špičkových festivalov. Dodnes sa tak nestalo. A tak, aby sme rok zakončili s čistým stolom, prinášame vám interview s Alexandrom Sokurovom teraz.
Tohtoročný benátsky filmový festival s napätím očakával súťažnú novinku Alexandra Sokurova, ktorý si v roku 2011 z Benátok odniesol Zlatého leva za film Faust. Fakt, že Francofonia rozpráva o parížskom Louvri, zvádzal k porovnaniam s jeho na jediný záber nasnímanou Ruskou archou (2002) o peterburskej Ermitáži.
Francofonia, le Louvre sous l’Occupation s podtitulom Elégia za Európu je zmesou rôzne sa prelínajúcich filmových žánrov. Vzťah vojnového kurátora Louvru Jacqua Jaujarda s nacistickým dôstojníkom Franziskom Wolff-Metternichom, ktorého Hitler poveril správou umeleckých diel v okupovanom Francúzsku, podávajú hrané dramatické scény v kulisách súčasného Paríža. Prelínajú sa s dobovými dokumentmi i s úryvkami starých hraných filmov, feériami, v ktorých vystupuje veľkohubý Napoleon Bonaparte aj strhaná francúzska ikona Marianne, ale tiež so Sokurovovým autorským komentárom, jeho dialógmi s postavami a prostredníctvom internetového spojenia aj so zábermi veľkej oceánskej lode, doplna naloženej kontajnermi s tovarom, ktorá sa zmieta v silnej búrke až k tragickému koncu.
Sokurov sa netají názorom, že západná civilizácia je chorá, slabá a vo svojom novom filme ju obviňuje z toho, že sa nedokázala vyrovnať s nemeckým nacizmom. Tak, ako cez vojnu, aj dnes podľa neho Nemci a Francúzi spolupracujú, pričom svojmu prospechu obetujú aj ideály, o ktorých tvrdia, že slúžia ako základ západnej civilizácie: slobodu, demokraciu a ľudské práva. Benátske publikum viackrát počas predstavenia jeho názory odmenilo potleskom.
Sokurov nám vo svojom formálne zaujímavom filme toho veľa o Louvri nepovie. Narába s historickými faktmi a ich interpretáciou pomerne voľne. Čo sa mu hodí, to zdôrazňuje a čo nie, to zľahčuje alebo ignoruje. Proti spolupráci Nemca a Francúza v Louvri počas vojny kladie nemilosrdné ničenie Ermitáže, proti podľa neho pohodlnému blahobytnému životu Parížanov stavia utrpenie obliehaného Leningradu
• Vnímate múzeum ako kolektívnu pamäť, z ktorej sa vynárajú duchovia, prízraky minulosti?Múzeá sú umelecké, nie historické priestory. Sústreďujú artefakty z mnohých historických období i z mnohých končín sveta. Ak by sa v nich mali ukrývať nejakí duchovia, ak by mali odrážať históriu, nemohli by byť o ničom inom, len o vojnách. O nepretržitom prúde vojen. Našťastie, múzeá sú umelecké ustanovizne, a tak umožňujú ochranu umeleckých diel i vznik nových. Nie som vedec - výskumník ani historik. História aj publicistika sú mi vzdialené. Som veľmi subjektívny. No pôvodne som študoval históriu, takže veľmi dobre viem, ako málo faktov, pravdy, skutočnosti obsahujú historické dokumenty. Všetko je ukryté až kdesi ďaleko za nimi. Umenie o histórii vypovedá viac.
• Hoci film je o parížskom Louvri, väčšinu priestoru v ňom nevenujete múzeu, ale druhej svetovej vojne. Prečo?
Vybral som si Louvre počas druhej svetovej vojny preto, lebo je to jediná etapa jeho dlhej existencie, ktorú môžem určitým spôsobom precítiť. Francofonia nechce byť historický film, ale umelecké dielo, ktoré prostredníctvom emócií, pocitov, univerzálnej ľudskej bolesti rozpráva o nás, o tom, ako žijeme. Prečo žijeme tak ako žijeme. O súvislostiach, príčinách a následkoch. Počas štúdia histórie som prečítal mnoho historických materiálov a robím to dodnes. Ale viac odpovedí na otázky, ktoré nám kladú dejiny, nachádzam v umení – v literatúre, v románoch. Thomas Mann mi dá viac odpovedí o minulom storočí ako odborné historické štúdie.
• Čo vás viedlo k zobrazeniu nemeckej okupácie Francúzska ako súrodeneckého konfliktu, takého odlišného od hrôz východného frontu?
O druhej svetovej vojne mám len sprostredkované informácie. Narodil som sa šesť rokov po jej skončení. No veľmi dobre viem, že pre môj národ, moju vlasť, to bola katastrofa. Všade inde sa počas vojny viedli boje, no v Rusku to bola čistá pohroma. A blokáda Leningradu nebola z nej to najstrašnejšie. Západný svet dodnes nemá poňatie o hrôzach vojnovej katastrofy v Rusku. Neviete, nedokážete si tie hrôzy predstaviť – a je vlastne dobre, ak nedokážete. Lepšie je nepredstavovať si...
A čo povedať o delikátnych nemecko-francúzskych vzťahoch? Veď sami Nemci sa predsa nikdy nezhodli v hodnotení Thomasa Manna, tak ako Rusi sa nezhodli v chápaní Dostojevského, ktorý o ruskej povahe, duši a kultúre dokázal vypovedať veľmi veľa. Viac, ako ktorýkoľvek iný spisovateľ o svojom národe. V mojom filme sa pokúšam pochopiť, precítiť to, čo sa stalo. Napokon – prinášam autentické historické zábery z dobového Paríža a prdŕžam sa faktov. Nekomentujem ich. Pokúšam sa oživiť atmosféru tých čias, aby som mohol pochopiť, čo sa dialo a dodnes deje. To, čo sa dialo v Paríži počas nemeckej okupácie, celkom určite nebola katastrofa. Z toho pramení pocit zlého svedomia, istého morálneho previnenia. Abstraktnej viny: bez boja pustili nepriateľa na svoje územie. Lenže voči komu sa previnili? Čomu sa Francúzi spreneverili? No predsa svojmu slávnemu revolučnému Sloboda, rovnosť, bratstvo! Princípu brániť sa, chrániť svoje hodnoty, svoju krajinu. Pánboh možno ocení, že milióny Francúzov vďaka tomu zostali nažive. A z božieho nebeského ministerstva kultúry ich pochvália za to, že vďaka kapitulácii zachránili neoceniteľné poklady kultúry a umenia. Nič nebolo zničené, kultúra nerušene pokračovala, v divadlách sa hralo, nakrúcali sa filmy. Voči komu sa teda previnili? Voči komu ste sa previnili? Porozmýšľajte. Uvedomte si. Celý svet by si mal uvedomiť, čo sa udialo. Komu sa stala krivda.• Komu?
Bolo to previnenie voči ruskému národu! Pretože po kapitulácii Francúzska neboli na západe viazané žiadne nemecké sily a všetky mohli byť nasadené na východe proti Rusku. Hádam si nemyslíte, že Nemci by sa boli správali voči nám, Rusom, rovnako ako k Francúzom, ak by sme sa nebránili? To by som rád videl!
Prečo sa na celom šírom svete dokázali nacizmu vzoprieť len Rusko… a staré imperiálne Anglicko? Ostrovná ríša, od okolitého sveta izolovaná zo všetkých strán morom, nemala kam ustupovať. Rusko bolo na tom podobne. Nemali sme kam ustúpiť. Na severný pól?
• No pre francúzskych Židov bola okupácia katastrofou.
Nepochybne. Lenže francúzski Židia ju prežili. Aj ich ekonomická moc. Zahynuli len tí najbiednejší. Bohatí Židia, tí, ktorí svojimi bankami, svojím kapitálom financovali Hitlera a nacizmus, sa zachránili nedotknutí. To je však iná téma, v mojom filme sa ňou nezaoberám.
Vojna je plná najrôznejších tém a ja som chcel vo Francofonii byť čo najdelikátnejší. No zároveň presný a konkrétny. Ako autor sa vyjadrovať prosto, jasne, jednoznačne. Film je vizuálna záležitosť a nedá sa presne vystihnúť slovami. Jeho prednosťou však je, že zmysly a city dokáže osloviť priamo. Možno sa v niečom mýlim. Možno časom zmením názor. No film odráža moje súčasné pocity, názory, presvedčenie.
• Ovplyvňovalo vedenie Louvru váš film a jeho nakrúcanie?Možno som bol trochu zhýčkaný Ermitážou a jej prístupom k nakrúcaniu Ruskej archy. Pracoval som v mnohých múzeách a galériách, v Helsinkách, Berlíne, Londýne… ale nikde to nebolo také ťažké ako v Louvri. Louvre totiž tento film nechcel. Neželal si, aby vznikol. Rokovali sme s vedením, na všetkom sme sa dohodli, no kým sme začali nakrúcať, boli vo Francúzsku voľby, z nich vzišiel nový prezident. Ten zostavil novú vládu, nový minister kultúry vzápätí odvolal vedenie Louvru – akoby šlo o národnú bezpečnosť, o to, kto ovláda jadrový kufrík – a nová administrácia nášmu filmu nebola nijako naklonená. Po prvý raz v kariére som rátal dni do konca nakrúcania a prosil boha, aby skončil to utrpenie. A dodnes som šťastný, že je to za mnou.
• Je podľa vás poznanie minulosti nevyhnutné pre chápanie súčasnosti? Je priznanie si minulých chýb prostriedkom na to, aby sme sa im vyhli v budúcnosti?
Čo je to minulosť? Kedy sa končí? Kedy sa začína súčasnosť? A končí sa minulosť vôbec niekedy? Ako krásne by sa nám žilo, ak by sa minulosť niekde končila! Bohužiaľ, to čo sa udialo v štyridsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia, no i skôr, sa dosiaľ neskončilo a je stále otvorené. Napokon – dodnes predsa jestvuje aj otroctvo, len sme k jeho označeniu pridali zľahčujúce slovíčko „novodobé“.
Problém dehumanizácie Starého sveta je stále veľmi horúci, ťažký a dramatický. Starý svet bol miestom, kde vznikali úžasné, nádherné myšlienky, názory, knihy, obrazy, hudba, architektúra… no na druhej strane sa diali tie najstrašnejšie veci. Vraždy, genocídy, vojny, zbrane hromadného ničenia. Nikdy nevzišli z Latinskej Ameriky či z Austrálie, ale zo Starého sveta. Vždy zo Starého sveta! Od nás. A stále to pokračuje.
Aké by to bolo krásne, keby sa jedno obdobie skončilo, spravili by sme za ním hrubú čiaru, popremýšľali by sme o ňom, pochopili ho a začali by sme nanovo, s čistým stolom, poučení a nevinní. Veľká škoda, že to nie je možné.
• Takže podľa vás je úlohou umenia zachraňovať krásu?
Umenie nie je záchranca - spasiteľ. Môže vás zabaviť, poskytnúť oddych, úľavu, dočasný úkryt a útočisko, ale nikdy vás pred ničím nemôže ochrániť a už vonkoncom nie spasiť. Umenie nie je boží dar ľudstvu, ale výtvor ľudí. Umelecké dielo vždy musí mať autora, niekto ho musí najprv vytvoriť, ako výsledok urputného boja, utrpenia, potu, sĺz a krvi… ako Leonardo, El Greco, Sybelius, Chopin, Šostakovič... Umenie musí mať svojho autora. Neprichádza ako dar z nebies.
• Lenže umenie sa niekedy rodí práve z utrpenia, násilia a zla.Ak môžete, povedzte mi, prosím, príklad jediného umeleckého diela, ktoré sa zrodilo z násilia.
• Maľby Jacksona Pollocka?
Á – Pollock! Nuž, vážim si váš názor, ale nezdieľam ho. Umenie zákonite reaguje na zlo, to je zrejmé, ale to predsa neznamená, že zo zla povstáva alebo že ho zlo priamo plodí.
• Lenže aj samotný Louvre sa predsa zrodil ako produkt napoleonských vojen.
Áno – a práve o tomto morálnom protirečení je môj film. Preto v ňom vystupuje Napoleon, jednostaj ukazujúci na obrazy, sochy, sály, zariadenie a vykrikujúci do omrzenia „Toto som ja! Toto som ja!“ Preto sa môj film volá Francofonia a preto sa slovo z jeho názvu napokon v závere mení na Fin, teda koniec.
Je to film o láske. Láske v umení, k umeniu. Aj ona, ako každá iná, vie byť krutá, bezcitná a zničujúca.
• Ako rozprávač a sprievodca vo filme hovoríte, že neveríte, že by Francofonia bola úspešným umeleckým dielom. Je to len žart, alebo vaše skutočné presvedčenie?
Som o tom pevne presvedčený. Na rozdiel od literatúry, hudby či výtvarného umenia kinematografia dodnes nie je umením a jej vplyv na ľudskú spoločnosť je minimálny. V porovnaní hoci s hudobnými skladateľmi sa ako filmový režisér cítim obmedzený, bezmocný, uväznený v klietke. Verím však, že kinematografia má budúcnosť a raz sa stane skutočným umením. Napríklad Bergmanovi sa darilo tvoriť umenie. Ejzenštejnovi a Dovženkovi tiež. No my ostatní to nedokážeme.
• Prečo?
Pravdepodobne pre nedostatok talentu.
• Zlatý lev z Benátok za Fausta a mnoho ďalších ocenení vašej tvorby nesvedčí o tom, že by ste trpeli nedostatkom talentu.Zlatý lev ani ďalšie ceny pre mňa nemajú žiadny význam. Filmové festivaly nie sú pre filmárov.
• Skutočne? A pre koho teda sú?
No predsa pre vás – novinárov! Pre distributérov. Producentov. Obchodníkov. Čo môžem robiť na festivale, keď všetko, čo som mohol spraviť, je už hotové a nemenne stvárnené do filmu? Ak by šlo o živú divadelnú inscenáciu, bolo by možné meniť ju, upravovať, opravovať, spraviť ju lepšou na základe reakcií festivalového publika, kritikov, novinárov, kolegov a priateľov. Lenže ja ako režisér na svojom filme počas festivalu ani po ňom už nič zmeniť nemôžem.
• Takže Zlatý lev za Fausta pre vás nič neznamená?
Bola to len šťastná náhoda. Absolútna zhoda okolností, nie zákonitý výsledok nejakého procesu či prirodzený následok umeleckých kvalít. Skrátka sa to stalo, nič viac. Moju tvorbu predsa nemôžu formovať a smerovať cudzí ľudia, ktorí sa zhodou náhod stretnú vo festivalovej porote a na základe svojich momentálnych nálad či pocitov sa uznesú na nejakom verdikte. Oni nie sú mojím osudom. Neurčujú môj osud.
Nerobím mainstreamové filmy, ktoré by mali vyvolávať jednoznačné, konkrétne, vopred naplánované masové reakcie. Neviem to robiť a ani to robiť nechcem. Sú takí filmári, ktorí to chcú a sú aj takí, ktorí to vedia, ale ja v tom skutočne nevidím zmysel svojho života.
Foto: Paulína Ščepková
Rozhovor sa uskutočnil vďaka filmovej distribučnej spoločnosti FILM EUROPE
Vyhľadaj
