Uhorská krv púštnych koní očarila
Medzinárodná akadémia televíznych umení a vied v New Yorku udelí 23. novembra prestížne výročné ceny EmmyAwards v oblasti televíznej tvorby (obdoba filmových Oscarov). V kategórii dokumentárneho filmu jedna z nominácií patrí susednému Rakúsku za film Africký divoký západ – Žrebce namíbijskej púšte, režiséra a scenáristu Franza Leopolda Schmelzera. (V roku 2002 získal cenu Emmy slovenský režisér Matej Mináč za film Nicholas Winton: Sila ľudskosti). Vzdialenosť medzi Bratislavou a Viedňou už nie je taká veľká, ako pred dvadsiatimi šiestimi rokmi, a tak sme sa mohli porozprávať s režisérom nominovaného filmu.
Z vašej pomerne bohatej filmografie je čitateľná veľká profesionalita a flexibilita. Jedným slovom sa to nazýva talent. Na prvý pohľad prírodopisný film, ale prečo sú zaujímavé práve divoké kone v namíbijskej púšti a čo majú spoločné s Rakúskom alebo s Európou ?
V rakúskej televízii ORF existuje už 28 rokov program prírodopisných filmov pod názvom Universum. Toto vysielanie je určite najdlhšie bežiacim programom ORF. Je to najobľúbenejšie vysielanie väčšiny divákov. Prečo ? Jeden fakt je istý. Stále to je vysielanie pre rodiny. Rodina, starí i mladí, ho sledujú spoločne a spoločne prežívajú pôžitky z krásnej prírody. Realita je však iná. Obklopuje nás svet priemyslu, technológií, kde dominujú mestá. Krásnu prírodu môže Európan vidieť iba v národných parkoch a tie často nie sú na dosah. Preto chcú ľudia snívať, a to im umožňuje televízia. V podstate som chcel konštatovať, že Africký divoký západ nie je prírodovedecký film. Sú v ňom určité fakty, ale nám ide o vyrozprávanie príbehu koňa.
Som absolventom filmovej školy a príbeh koňa som chcel vyrozprávať pomocou dramaturgie hraného filmu. Nemohol som robiť vedecký film. Dramaturgia dokumentu je v princípe veľmi jednoduchá. Máme malé stádo koní – žiebätá. Tie musia prežiť, ak zlyhajú, vzniká dráma. Je tu jeden dobrý a jeden zlý chlap. Je jasné, že kôň svojím vzhľadom je ten dobrý, hyena je ten antagonista. Úlohy sú určené. Hyena je hladná, zožerie koňa, vzniká konflikt, z konfliktu napätie a film bez napätia nie je filmom. Podľa voľného výkladu Wikipédie, pôvod divých koní nie je presne známy. Jedna vec je istá - v južnej Afrike pôvodne žiadne kone neboli. Takže pôvodne ani neboli divé, iba zdiveli. Do Afriky ich priviedli Európania, možno nemeckí kolonizátori, či vojaci alebo sú potomkami z chovu koní, ktoré sa dostali do voľnej prírody.
Prišli ste do Windhoeku, hlavného mesta Namíbie. Film ste nakrúcali v púšti Kalahari. Koľko členov mal váš filmový štáb a s akými problémami ste sa stretávali, tak ďaleko od civilizácie ?
Púšť v Namíbii je jednou z najsuchších púští na svete. Keď tam idete, musíte si zobrať dostatočnú rezervu jedla a vody. Môže sa stať čokoľvek, čo vôbec neočakávate. Pokazí sa vám auto alebo uviaznete v piesku, a potom musíte čakať na pomoc veľa hodín. Často sme museli čeliť horúčavám 40 stupňov. Raz sme namerali až 50 stupňov, tesne nad povrchom piesku. Vtedy môžete iba sedieť v tieni. To vyžaduje nútené prestávky. Raz sme dokonca museli chladiť kameru, takže aj moderné technológie zlyhajú. Ísť do púšte bez dostatočného množstva vody je šialenstvo.
Nakrúcanie filmov v divokej prírode vyžaduje veľmi malý tím. V našom tíme sme boli dvaja. Veľa ľudí a pohybu znepokojuje zvieratá a potom ich nie je možné udržať ani urobiť kvalitné obrázky do filmu.
Príroda je úžasná, ale aj nevyspytateľná, niekedy až krutá. Niektoré veci si môžete pripraviť. Napríklad symbolickú kvapku vody, takú dôležitú v suchej, horúcej púšti. Na niektoré veci a situácie si môžete počkať a niečo sa stane celkom nečakane. Ako sa rodí scenár, myslím technický scenár takéhoto filmu... a bolo tam niečo, čo ste si museli obhájiť alebo presvedčiť producenta, že to je prirodzený kolobeh prírody ?
Pre všetky moje filmy si píšem scenáre sám. Považujem to za dôležité. Scenár môžem písať vtedy, keď mám preskúmané prostredie. Do Namíbie som pred nakrúcaním cestoval dva krát. Druhý raz sme prešli viacej ako 5000 km. Treba vziať do úvahy, že v Afrike sú podstatne väčšie vzdialenosti. Je päť krát väčšia ako Nemecko a žije tam iba 2 milióny ľudí. Potom som cestoval za biológom odborníkom na zvieratá. Takže to bola dlhá cesta. Producent Henrich Mayer a redakcia Universum organizovali pravidelné pracovné stretnutia. Takže problémy sme nemali.
Váš film bol nakrútený v produkcii Interspot Film na objednávku rakúskej ORF, v koprodukcii francúzskou ARTE a nemeckou NDR televíznymi spoločnosťami, pre kanál Universum. Potrebuje ORF koproducentov ?
Koprodukcie s inými televíznymi spoločnosťami sú dôležité. ORF vložila iba do prieskumu a dokumentácie 150 000 eur. Priemerne takáto dokumentácia stojí 300 tisíc až pol milióna eur. Veľké náklady vznikajú aj preto, lebo sa nakrúca na exotických miestach. Ak chcete kvalitné zábery zvierat, musíte veľa investovať do počtu dní nakrúcania. A tiež náklady na ubytovanie. Hoci štáb tvorili iba dvaja ľudia. Spomínam si, že v Afrike sme mali viacej ako 150 dní nakrúcania. Takže je to výhoda pre všetkých koproducentov. Takto sa na to pozerajú televízne spoločnosti, ktoré majú tiež svoje záujmy na vysielaní, ako aj na teritoriálnom rozdelení predaja filmov.
Napokon trochu osobnejšia otázka, ľudia to majú radi. Žijete a tvoríte vo Viedni. Donedávna ste odovzdávali svoje profesionálne skúsenosti študentom Dunajskej univerzity v Kremži. Aký je váš vzťah k mladej generácii a k profesii pedagóga ?
Nemusím žiť z prednášok. Pekné je, keď sa pripravujem, musím znovu čítať najnovšiu literatúru, reflektovať a analyzovať, čo som urobil. Zistil som, že je to veľmi vzrušujúce a zaujímavé. Sám som od 15 rokov študoval na miestnej filmovej škole v Grazi, kde som získal prvé skúsenosti s filmom. A mojím učiteľom bol Dieter Pochlatko, dnes jeden z najuznávanejších rakúskych producentov. V tom je zaujímavý rakúsky vzdelávací systém, že má skúsených ľudí ktorí neučia iba praktické veci, ale vedú aj k láske k filmovej tvorbe. Neučím na plný úväzok, ale na praktickej báze.