Režisér, scenárista, zakladateľ a dlhoročný prezident Medzinárodného filmového festivalu Artfilm, viceprezident Hercovej misie a Zlatej kamery, Peter Hledík , oslávi dnes (28. januára) okrúhle jubileum – 70-tiny.

Asi veľa ľudí nevie, že najskôr si v Prahe študoval jadrovú fyziku. Potom si však neodolal filmu a na pražskej FAMU si ukončil aj  štúdium réžie dokumentárneho filmu. Použijem preto fyzikálnu terminológiu: aké  nukleóny by malo mať jadro dobrého filmu?  

Z pohľadu fyzika je to rovnaké ako z pohľadu filmového režiséra. Najskôr si treba povedať veľmi jednoducho, že ak sa má zvýšiť výkon jadrového reaktora je k tomu treba nadkritické množstvo istého uránu. Hovorme tomu fenomén kritického množstva, ktorý môžeme zovšeobecniť na akékoľvek konanie. Ak chce človek dosiahnuť nejaký cieľ, musí na to vynaložiť nadkritické množstvo vyžadovaných prostriedkov - či už telesnú alebo duševnú námahu, čas, energiu, či peniaze a iné prostriedky. S akýmkoľvek podkritickým množstvom sa s tým ani nepohne, nič sa nestane, aj keď už sa zdá, že toho bolo vynaložené dosť. Ak nemám alebo nechcem vydať nadkritické množstvo, tak je lepšie ísť včas od toho. Bola by to len zbytočná námaha. Lenže to človek len málokedy vie vopred. To, že dnes vieme o atomárnych a subatomárnych časticiach, Higsovom bozóne, sílách, ktoré pôsobia vo vnútri jadra, vieme iba preto, že každý kto sa na rozvoji jadrovej fyziky  podieľal a niečo dosiahol, do toho vložil viac ako ostatní. Madame Curie presvedčila svojho manžela, ktorý úspešne pracoval na úplne inej fyzikálnej téme, magnetizme, aby sa na to vykašľal, aj na Nobelovu cenu, ku ktorej smeroval a začal s ňou spolupracovať. Výsledok?  Objavili rádium a polónium a neskôr aj príčinu rádioaktivity ako dôsledok rozpadu atómových jadier a nakoniec spolu tú Nobelovu cenu získali. Obaja teda odovzdali nadkritické množstvo práce, nadšenia, vedomostí i zdravia. Tajomstvom dobrého filmu je rovnako nadkritické množstvo invencie, nadštandardne dobrý scenár alebo nadkritické množstvo času. Uvediem príklad: Helena Třeštíková spočiatku nakrúcala  skoro bezvýznamné dokumenty, ktoré zaznamenávali iba to, že niekto si niekoho zobral. Ale keď do toho vložila to nadkritické množstvo času a sledovala dvojice po roku, po piatich, po desiatich... naraz to bola kvalita, ktorá by nevznikla, keby do toho neinvestovala niečo navyše. Takže dobrý film je to isté, čo vo fyzike – nadkritické množstvo.

Štyridsať päť rokov nakrúcaš filmy. Tvojim prvým hraným bola snímka Kočka (1982) – príbeh muža päťdesiatnika, ktorý si zakladá rodinu a nevie či všetko zvládne aj s malým dieťaťom. Bolo to trochu futuristické vtedy od 36 - ročného muža, ale ako 62- ročný  si ten pocit zažil v skutočnosti a zvládol si to. Tvoj druhý hraný film, Tretí šarkan, zostane zapísaný v histórii slovenskej kinematografie ako prvá slovenská sci-fi snímka o ekologickej katastrofe. Miliónový chlap bol rekonštrukciou osudov vynálezcu padáka Štefana Baniča. Nakrútil si však viac dokumentárnych filmov, najmä o skutočných osobnostiach spoločenského a kultúrneho života. Ktoré z tvojich filmových detí  je pre teba takou srdcovkou?

Je to zopár filmov, ktoré upadli do zabudnutia. Jeden z nich je na hudbu Arnolda Schönberga Ein Überlebender aus Warschau, ktorý som venoval Janovi Palachovi, ako obdiv a úctu k človeku, ktorý obetoval svoj život pravde. Film sa v dobách normalizácie niekde stratil, časom sa síce našiel zvuk, potom aj časti filmu, ale nikdy nemal v Československu premiéru, možno sa premietal v Amerike, pokiaľ som sa dopočul... Mám rád svoj film o malom chlapcovi, ktorý prežije so svojim starým otcom jeho posledné leto - Najstarší zo všetkých vrabcov, pretože sa mi dobre robilo so scenáristom Dušanom Dušekom. Mám rád film, ktorý som venoval svojmu otcovi, krátky dokument Väzeň číslo 9000, pretože môj otec bol väznený v 50. rokoch  ako člen Demokratickej strany. Všetci asi poznajú príbehy ľudí, ktorí si za svoje presvedčenie museli odtrpieť niekoľko rokov v Ilave, Leopoldove, Jachymove a iných podobných zariadeniach. A mám rád Miliónového chlapa – film o Štefanovi Baničovi. To bola vlastne moja druhá FAMU, pretože spočiatku som mal iba príbeh, ktorému som nie veľmi veril. Musel som si všetko sám, náročne vyhľadať v archívnych materiáloch, skúmať, ako to vlastne bolo, veľa som sa naučil, hlavne, možno trochu, stavať príbeh z toho, čo vieme, čo si človek domyslí a z krehkej autorskej duše, ktorá do toho chce dať aj niečo zo seba, svoje myšlienky. V poslednom čase sú mi blízke niektoré dokumenty s cyklu GEN. Mal som pritom šťastie stretnúť a poznať niekoľko výnimočných osobností z oblasti vedy i umenia.

V roku 1993 si založil Artfilm v Trenčianskych Tepliciach, prvý medzinárodný filmový festival v samostatnej Slovenskej republike. Dlhé roky si bol jeho prezidentom, neskôr viceprezidentom Hercovej misie a Zlatej kamery.  Na záver vlaňajšieho 23. ročníka ťa organizátori prekvapili ocenením Zlatá kamera. Bola to však paradoxne aj tvoje labutia pieseň na tomto festivale, pretože 24.ročník Art Film Festu bude v Košiciach... Bez teba.

Tak ako existuje Berlinále, festival v Benátkach či v Cannes, tak si dosť ťažko viem predstaviť, aby sa festival, ktorý niekde vznikol a trval viac ako 20 rokov, mohol presťahovať. Pre mňa zostáva festival v Trenčianskych Tepliciach. To, čo odchádza do Košíc, je festival, na ktorom som sa, samozrejme, podieľal, ale mám pocit, že to je omyl, zlé rozhodnutie. Neidentifikujem sa s tým odchodom a vzdal som sa funkcie viceprezidenta. Navyše, keď sa v určitých veciach objaví etický rozmer, o ktorého čistote pochybujem, nemôžem a nechcem sa k tomu  vyjadrovať. Verím, že časom tí, ktorí budú sledovať vývoj festivalu v Košiciach a festivalu, ktorý bude pokračovať v Trenčianskych Tepliciach, prídu na to, čo je pravá hodnota. A možno pravé hodnoty budú oba festivaly, nechcem anticipovať žiadny vývoj. Teraz je zbytočné čokoľvek hovoriť, ale budú dva festivaly. Mrzí ma to, ale súčasne som rád, že zostávam v Trenčianskych Tepliciach a vidím to nadšenie obyčajných ľudí, ktorí tam festival chcú mať.  

Za viac ako dvadsať rokov sa, predovšetkým tvojou zásluhou, charizmou a diplomaciou,  podarilo priviezť do malého kúpeľného mesta mnohé filmové osobnosti. Na trenčiansko-teplických Mostoch slávy sú tabuľky s menami Sophie Loren, Claudie Cardinale, Catherine Deneuve , Jean Paul Belmondo, Omar Sharif  či Ben Kingsley a mnohých ďalších. Presvedčiť takého svetové filmové hviezdy aby prišli do mestečka, o ktorom ani netušia, kde sa nachádza, určite nie je jednoduché.  

Predovšetkým musím povedať, že to nie je iba moja zásluha. Je to práca zopár ľudí, ktorých si veľmi vážim, ktorí mi pomáhali. Ja som bol možno len ten, ktorý formuloval listy, ktorý sa s tými hviezdami stretával a presviedčal ich.  Najviac ma asi potrápila Liv Ulmannová, s ktorou som sa stretával niekoľko rokov v Nórsku, cestoval som za ňou do Paríža. Presvedčil som ju, ale v deň, keď sa začínal festival, prišiel mail , že zo zdravotných dôvodov nemôže prísť.  Dnes viem, že sa pred festivalom dozvedela čas plánovanej operácie, ktorý kolidovala s našimi termínmi. Zvážil som, čo môžem v tejto situácii ešte urobiť a nakoniec som obratom napísal manželovi Liv Ulmannovej, že moje postavenie je veľmi krehké a neúčasť pani Ulmannovej by nielen mne mohla spôsobiť veľké ťažkosti, ale poškodiť aj festival. Že som človek, ktorý si zakladá na dôveryhodnosti a tá bude ohrozená, pretože u nás je trochu iný filmový mikrosvet, ako u nich. Bol to veľmi osobný list, ale nebolo to plazenie sa po kolenách ani prosíkanie. V priebehu asi dvadsiatich štyroch hodín som dostal odpoveď od manžela Liv Ulmannovej, v ktorej napísal, že som ho presvedčil a že spolu s manželkou prídu. Pre mňa je vždy najvzácnejšie stretnutie s hodnotným človekom, ktorý má  hlboký a čistý ľudský rozmer.

Festival, ktorý bude pokračovať v Trenčianskych Tepliciach už má svoj názov, termín  a tím ľudí, ktorí ho  budú pripravovať?

Pokiaľ ide o názov festivalu, chceme zapojiť verných divákov - návštevníkov , aby si sami pomenovali festival. Je už zopár návrhov, napríklad  SPA-FILM  Festival, ale tí, ktorí do Trenčianskych Teplíc prídu možno navrhnú originálnejší. Ponechali sme zatiaľ iba názov MFF Trenčianske Teplice – International Film Festival. Medzinárodná asociácia filmových producentov už neudeľuje licencie festivalom typu A či B. To je iba akési zvykové právo, že Cannes, Benátky a Berlín sú A-čkové festivaly v povedomí divákov alebo napríklad, že MFF Karlove Vary si privlastňujú to Ačko. Takže, keď sa rozhodneme robiť iný festival, môžeme ho prihlásiť do medzinárodnej asociácie filmových festivalov. Je to, samozrejme, náročné, pretože festivalov je v Európe veľa a zaradiť sa do festivalového kalendára v správnom čase a do správnej kategórie, znamená veľa práce a invencie. Našou ctižiadosťou, samozrejme, nie je podobať sa na festival v Cannes, Benátkach, ani na žiadny iný festival.  

Termín festivalu a najmä tím organizátorov je už známy?

Festivalový tím pracuje už dlhšiu dobu. Tvoria ho predovšetkým predstavitelia mesta, kúpeľov, miestni podnikatelia a tiež domáci aj zahraniční odborníci, ktorí sami prejavili záujem pokračovať v spolupráci s festivalom v Tepliciach. Je tam niekoľko mladých ľudí z bratislavskej VŠMU, zo slovenských aj českých škôl. Nechcem ešte presne hovoriť, kto bude za čo zodpovedný. Momentálne je tých ľudí viac ako možno potrebujeme, ale verím, že sa vyprofiluje kvalitný festivalový tím. Mňa prizvali k spolupráci ako poradcu – senior advisora. A čo sa termínu týka: v žiadnom prípade sme nechceli robiť festival v čase, keď bude košický Art Film Fest, ale nemali sme inú možnosť, ako zachovať posledný júnový týždeň. Trenčianske Teplice sú kúpeľné mesto, všetko je v ňom nastavené na letnú kúpeľnú sezónu. Navyše ten termín sa počas 23. rokov tak zafixoval, že sme nemohli uhnúť. Preto sa termín 23. až 26.júna bude prekrývať s košickým Art Film Festom. Je mi to ľúto, nie som tým nadšený, ale iná možnosť nebola.  

Pre objektívnosť musím dodať, že ani za dvadsať tri rokov sa, žiaľ, v Trenčianskych Tepliciach nepodarilo vybudovať reprezentatívne kino pre festival. Kino Prameň síce prešlo digitalizáciou, ale zopár sedadiel mu pritom aj ubudlo, Kursalón  bol iba kinosálou z núdze a v posledných rokoch Art Film Fest nemal dosť financií ani na kino-stan v kúpeľnom parku. Okrem iného aj to sú dôvody, prečo sa festival sťahuje do Košíc. Uvidíme, či sa podarí novým organizátorom a najmä potenciálnym štedrým sponzorom festivalu v Trenčianskych Tepliciach zlepšiť situáciu v tomto smere. Rozhodne, tabuľky s menami filmových osobností na dvoch Mostoch slávy zostanú. Ale ešte k tvojej aktuálnej práci režiséra. V posledných týždňoch tráviš veľa času v strižni, finalizuješ 10-dielny televízny seriál Zlatá lýra o „ostrovčeku pozitívnej deviácie“, akým bol od 60.rokov, najmä v rokoch normalizácie, medzinárodný pesničkový festival Bratislavská lýra.

Bratislavská lýra je kultúrny fenomén. V rokoch socializmu a normalizácie diváci zažili návštevy takých hviezd ako boli Cliff Richard, Sandie Shaw, Smokie, Josephine Baker, Joan Baezová, Joe Cocker, Beach Boys, Rita Pavone,  Gilbert Bécaud, Stevie Wonder, Donovan, Drupi, Beach Boys, Les Humphries Singers, OPUS... Objavilo sa tu to, čomu Karel Gott v rozhovore pre náš seriál hovorí pocit slobody. Vznikol pri stretnutiach ľudí, ktorí po slobode túžili. To bolo obdivuhodné. Keď sme začali v Trigone robiť tento seriál, tak to spočiatku vyzeralo veľmi jednoducho, že v 10-tich dieloch zmapujeme dejiny jedného hudobného festivalu, ale ukázalo sa, že v tom období sa diali aj iné veci,  že to nebola iba hudba zo zahraničia, ale aj hudba ako fenomén, ktorý možno spôsobil eróziu socializmu. Dnes si myslím, a nielen ja, ale celý tím spolupracovníkov, že to nie je dokument iba o hudbe a Bratislavskej lýre, ale o dobe, ktorá sa, našťastie,  skončila v roku 1989, ale má presah až do dneška.      

Kedy diváci uvidia  tento cyklus dokumentov?      

Predpokladám, že predpremiéra bude práve na trenčiansko-teplickom festivale a s uvedením v RTVS, koproducentom projektu, sa ráta na jeseň.

Okrem toho, že nakrúcaš, organizuješ festival, už od detstva fotografuješ. To je určite  jeden z predpokladov budúceho filmového režiséra. Videla som tvoje fotografie, mal si aj zopár komorných výstav a všimla som si, že napríklad roky fotografuješ jeden strom...

Fotoaparát som dostal ako malý chlapec. Bol bakelitový, nepamätám sa presne, tuším to bol pionier. Neskôr som dostal zrkadlovku Flexaret. Takže fotografujem odmalička a veľmi rád. A ten strom, o ktorom hovoríš, stojí v Trenčianskych Tepliciach. Fotografujem ho veľa rokov, ráno aj večer, v lete aj v zime. Pred rokom ho zasiahol blesk, takže dnes je z neho iba polovica, ale pre mňa je vzrušujúce, že stále rastie, je vitálny. Myslím si, že strom je v istom zmysle slova symbol. Pamätám sa na jeden nádherný dokument o maďarskom básnikovi, meno som zabudol... Mal svoj obľúbený strom, ktorý rástol v jeho záhrade a mal tvar špirály. Tvrdil, že je to preto, lebo v zime fúkajú silné vetry a strom sa ohýba, ale keď príde jar, zase sa narovná a rastie. Pre neho bol ten strom zdrojom životnej sily. Myslím si, že čerpať energiu z prírody potrebujeme stále viac, preto aj ten môj strom je pre mňa prameňom energie.  

Budem ťa citovať ako klasika. V súvislosti s filmom Miliónový chlap, o Štefanovi Baničovi, si povedal: "Delíme sa na tých, ktorým sa podarilo realizovať životný sen a tých, ktorým sa to nepošťastilo." Pošťastilo sa ti  za tých 45 profesionálnych rokov s filmov realizovať všetky  sny?  Viem, že plány stále máš, napríklad nakrútiť hraný film venovaný tvojmu otcovi a pripravuješ aj dokumentárny film o Dežovi Hoffmannovi, slovenskom fotografovi Beatles...

Keby som zajtra prestal nakrúcať a začal si robiť bilanciu toho, čo mám za sebou, tak by som musel povedať, že sa mi všetky moje sny nepodarilo realizovať. Stále mám dosť nápadov, energie a možno je to zvláštne, ale s pribúdajúcimi rokmi asi už trochu začínam cítiť čo je to film, baví ma to a čím ďalej tým viac zaujíma, kedy a prečo film funguje alebo nefunguje u diváka. Myslím si, že zhodnocovať to, na čo človek rokmi prichádza, treba do posledného dychu. Preto verím, že ten najlepší film mám pred sebou. A ešte rád dodávam, že nie jeden...