Nielen Leni Riefenstahl, ale aj vyznenie samotného dokumentárneho filmu Riefenstahl režiséra Andresa Veiela je kontroverzné. Tak si radšej hneď na úvod povedzme kto bola jedna z najkontroverznejších osobností dvadsiateho storočia - Helena Bertha Amalia Riefenstahl, narodená 22. augusta 1902, zomrela 8. septembra 2003 vo veku 101 rokov. Filmová režisérka, producentka, strihačka, ale aj herečka, fotografka a tanečnica bola známa predovšetkým novátorským prístupom k nakrúcaniu a uchvacujúcimi a bravúrnymi kameramanskými zábermi. Dokumenty ako Triumf vôle (1934) o 6. zjazde NSDAP a Olympia (1938) o Olympiáde v Berlíne sú dodnes ukážkou geniálneho filmárskeho remesla. Prvá snímka vznikla na požiadanie Hitlera. Ona si však najviac cení svoj debut Modré svetlo (1932), bola jeho režisérkou, producentkou i hlavnou predstaviteľkou. Na MFF v Benátkach ho ocenili Striebornou medailou a mal medzinárodný úspech. Na otázku čo by si priala, aby ju po rokoch charakterizovalo povedala: „Modré svetlo, lebo to je kľúč k môjmu životu i osobnosti.“ Leni bola dva razy vydatá – prvým manželom bol vraj oddaný nacista nadporučík Peter Jacob, o dva roky sa rozviedli, neskôr sa jej manželom v roku 2003 stal o 48 rokov mladší Horst Kettner (1944) a na počudovanie manželstvo vydržalo. S ním sa ako 80-ročná potápala v Karibiku a Indickom oceáne.

Andreas Veiel zozbieral dostupný materiál o Leni a snímka je koncipovaná prevažne z rozhovorov s režisérkou, ktorá hneď v úvode sama priznáva, že uvidela Hitlera po prvý raz v roku1932 na politickom zhromaždení v berlínskom Športovom paláci kde mal prejav. „ Bola som zrazu zelektrizovaná, dostala som triašku, uchvátil ma“, priznala. Okamžite sa rozhodla, že sa sním chce zoznámiť osobne. Napísala mu list s prianím stretnúť sa. Vodcov pobočník Brükner schôdzku čoskoro dohovoril. Sympatie boli obojstranné a keď prišla požiadavka nakrútiť dokument o zjazdoch NSDAP neváhala. Na neraz položenú otázku, či to neoľutovala odpovedala vždy rovnako, že mal v Nemecku v to čase 90 percentnú podporu, Nemci ho zbožňovali, mala sa pridať k opozícii, o ktorej nič nevedela. A dodala, že keby jej bol dal podobnú ponuku Roosevelt, Churchil alebo Stalin takisto by neodmietla. Ťažko s tým súhlasiť, ale budiž. Bola politický naivná ? „Nepovedala by som naivná, ale neskúsená“, tvrdila. S Hitlerom sa stretli viac razy, neraz spolu obedovali, ale sympatie ku Goebelosovi popiera. Nezaujal ju a všetko čo sa o nich popísalo je lož. Nie je vraj podľa jej slov nič pravda „Nebol to môj typ, skôr mi bol nesympatický“.

Po úspechu Triumfu vôle, za ktorý dostala Národnú cenu, ju poveril Carl Diem, sekretár Medzinárodného olympského výboru, abynasnímala XI. olympské hry v Berlíne. Založila sa bratom produkčnú spoločnosť, peniazmi prispelo aj ministerstvo propagandy. Bola to grandiózna akcia, najala 30 kameramanov a práve pri slávnom dokumente Olympia sa prejavila jej láska obdiv ku kráse a dokonalosti tela. S mužom čiernej pleti sa stretla po prvý raz a bol ním slávny americký vrcholový atlétJesse Owens. „Bol krásny“, konštatovala Léni. Keď tento fakt berieme do úvahy ťažko ju je obviňovať z rasizmu a ani neskôr sa tak nesprávala. Je síce pravda, že na priamo položenú otázku, či by snímala aj postihnutých povedala jednoznačné „Nie.“ Riefenstalh bola posadnutá krásou, dokonalosťou a podľa nej to nie je nič čudné, veď ňou je posadnuté celé ľudstvo už od antiky. „Vždy som sa ja aj mojich 30 kameramanov snažilo snímať len dôležité okamžiky, napríklad ako sa Owens pripravuje na štart, predsa nebudeme snímať, ako si utiera zadok“. Podľaodborníkov Olympia dodnes nie je prekonaná a keď by niekto aj protestoval tak rozhodne vytýčila vo filmovom umení nový trend,od ktorého sa učili jej nasledovníci. Riefestahl bola prvolezec – to jej nikto vziať nemôže.

Leni si však v mnohom protirečila, nikdy nepovedala, že oľutovala stretnutie s Hitlerom, ale tvrdohlavo popierala, že o tých hrôzach čo sa počas vojny páchali vedela. Bola zhrozená, keď sa to dozvedela. Je však tiež pravda, že do istého času bola vojnovou spravodajkyňou, ale keď bola v roku 1939 na fronte v Poľsku čoskoro zutekala. Nakrúcať vraždenie odmietala. A sama tvrdí, že jej život bol krásny do roku 1939 a potom to už nebolo celkom v poriadku. Ale aj okolo krátkeho poľského pôsobenia sa vyskytli nejaké nekalé dôkazy, ktoré ona popiera. Keď ju v Nemecku alebo inde predstavovali ako nacistku zúrila. S každým sa vadila a na túto otázku nemienila odpovedať. Napriek tomu, že ju vojnový tribunál v roku 1945. keď ju zajali v Kitzbüheli, oslobodil, lebo nebola členkou NSDAP ani nijakej jej odnože a nakrúcanie filmov nie je trestné. Problémom sa však nevyhla, no nakoniec ju omilostili aj Francúzi. Nemala však na ružiach ustlané. Bola zhnusená z neustáleho osočovania a odišla do Nigérie, tam bola šťastná medzi deťmi s černošským obyvateľstvom. S manželom sa začali potápať a preslávili ju fotografie afrických domorodcov. Celý svet ju už ako filmárku uznával, Nemci ju vzali na ako-tak milosť až v 90. rokoch minulého storočia.

Či Leni Riefenstahl tento trest zaslúžila je stále otázne. Žiaľ, ani tento film nepovedal o nej všetko. Zozbieral známe fakty, prichytil ju v záchvatoch zlosti v súvislosti s háklivými otázkami, ale jedno je nepopierateľné, že bola neskutočne všestranne talentovaná, milovala svoju prácu, bola pracovitá, posadnutá krásou a dokonalosťou, a to ju v istom slova zmysle spájalo s nacizmom. Poškodilo jej aj neustále vyhováranie sa na politickú slepotu: „Ja nie som zodpovedná za to čo sa stalo. Berte to už konečne na vedomie,“ opakovala neustále. A presne tieto iritujúce argumenty počúvane aj od iných postihnutých. Ja som nič nevedel, nevidel. Otázkou je,či je možné, aby tak múdra žena nevedela čo sa okolo nej deje. Označiť ju za človeka schopného súhlasiť s vraždením sa nedá, na to bola príliš citlivá a priamočiara. Skôr bola jednou z tých, ktorí sa nečinne prizerali, zavierali oči a nič nechceli počuť. Možno to považovať za vinu? Doteraz nikto na túto otázku nedal ešte jasnú odpoveď.

Andreasivi Veiolovi sa však okrem známych faktov podarilo prispieť na jej charakteristiku aj milými epizódami, ako ju otec poriadne zmlátil, keď zistil, že ukradla čokoládu, ako trucovala, keď jej zakázal tancovať, jej tanečné výkony sme takisto mohli obdivovať – portréty sú zasa dôkazom, že Leni bola aj veľmi pekná žena a mnohé iné maličkosti. Mnohým sa možno bude zdať, že snímka je pridlhá, nemyslím si to, ale skôr by si niektoré pasáže zaslúžili korekciu, aby vynikla hlavná myšlienka filmu: Leni Riefenstahl uctievala kult tela, oslavovala víťazstvo, fandila nadradenosti, bola talentovanou a novátorskou filmárkou, prišla s novými metódami snímania davu, vymyslela stožiar odkiaľ bol pohľad fascinujúci a ohromujúci. Zábery mali dovtedy nepoznanú dynamiku a sugestivitu. Ak by sme jej dokumenty nemali, nevedeli by sme nič o zjazdoch NSDAP a ani o tom, ako nádherne sa dajú snímať športové výkony. Po profesionálnej stránke si Leni zaslúži výbornú, po ľudskej sa musíte rozhodnúť sami.

Riefenstahl, Nemecko, 2024
Dĺžka: 115 minút
Réžia: Andres Veiel
Scenár: Andres Veiel
Hudba: Freya Arde
Produkcia: Sandra Maischberger
Hrajú: Leni Riefenstahl (a.z.)
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 13. novembra 2025
Foto: Film Europe