Téma filmu Len my dvaja je výsostne aktuálna, násilie páchané na ženách, či už fyzické alebo psychické, sa omieľa zo všetkých strán a nie zbytočne. Prekročilo to už celosvetove všetky hranice a je načase sa s tým už vážnejšie zaoberať a riešiť. Ak sa to vôbec dá. Francúzsky film režisérky Valérie Donzelli spracovaním tejto tematiky do istej miery vhodne načrel do podstaty problému. Nečakajte však snímku plnú fyzického násilia, lebo sa zamerala na to psychické, ktoré rozpitváva takmer do hĺbky. Od prvého momentu vzťahu mladých milencov, Blanche (Virginie Elfira) a Grégoira (Melvil Popaud), je prítomné. Ešte sa ani dostatočne nepoznajú a už jej stačí vytknúť, že sa mu jej ofinka nepáči, nemá ich totiž rád. Po uši zamilovaná Blanche si takúto maličkosť ani nevšimne, ale mala by...

Blanche a Gregoire sa majú skutočne radi, on pracuje v banke, ona je učiteľka francúzštiny. Narodia sa im dve krásne deti – Stella a Arthur – a nič nenasvedčuje tomu, že by sa dačo mohlo aj pokaziť. Blanche znervózňujú len neustále telefonáty manžela, ktorý kontroluje jej každý krok. Blanche má so svojou sestrou, dvojičkou Rose (dvojrola Virginie Elfira), mimoriadne blízky vzťah a obe dievčatá majú srdečné a korektné vzťahy aj s matkou. Táto trojica si rozumie vo všetkom a navzájom sa podporujú. To, samozrejme, postrehne aj majetnícky, notorický žiarlivec a jeho cieľom je ženy rozdeliť. Vymyslí si, že ho preložili do Metz, nachádzajúceho sa v severovýchodnom Francúzsku. Pre mladú ženu bolo dosť ťažké opustiť Normandiu a more a hneď na prvej večeri v reštaurácii sa od riaditeľa banky dozvie, že Greg požiadal o preloženie sám, s odôvodnením, že jeho žena odtiaľ pochádza a chce sa vrátiť. Je z tohto cigánstva rozčarovaná, ale ešte nejako to spracuje, lebo sa im čoskoro narodí syn. Keď sú deti väčšie ťahá ju to do práce, vždy chcela učiť a stane najobľúbenejšou učiteľkou. Greg nie je nadšený, ale keď zistí, že na pracovisko musí dochádzať autobusom, nejako sa upokojí. Peklo nastane až po návšteve sestry Rose, ktorá jej nechá auto, aby sa nemusela trmácať hromadnou dopravou. Denne jej vyvoláva, sleduje ju, nemá ani chvíľu pokoja. Z Blanche sa pomaly a iste stáva štvaná zver, nikde nie je sama, začne sa „dusiť“. Nutne potrebuje čerstvý vzduch a odhodlá sa k činu. A práve jej rozhodnutie rozkrúti špirálu hnevu, nenávisti, pomsty a prenasledovania.

Snímka za zamerala najmä na problém, ako sa ženy dostanú do područia majetníckeho človeka, ktorý je zo začiatku nežný a šarmantný, no neskôr len otravný a požadovačný, ktorý môže, no nemusí, byť po čase aj nebezpečný. Skôr hrozí druhá možnosť. Greg sa postupne mení, z milovaného a nežného muža na uzurpátora a nebezpečného človeka. Predovšetkým sa snaží nalomiť ženinu sebadôveru, ponížiť ju a doviesť až do šialenstva. Na ilustráciu, ako rafinovane sa snaží zahnať svoju obeť do kúta sú jeho argumenty, ktoré si každý kto si film pozrie, zapamätá: „Keby si ma milovala nikdy by si nedovolila, aby som s tebou takto zaobchádzal. Nedovolila by si mi urobiť zo seba monštrum.“ Greg vie, že čo sa s ním stalo, no nemôže za to jeho žena, ale on sám, no snaží sa zvaliť vinu na ňu. Blanche je, našťastie, dosť silná na to, aby prelomila mlčanie a ukončila túto bezvýchodiskovú situáciu, ktorá by ju nakoniec úplne paralyzovala. Ako sa z romantického gavaliera stane paranoik, ktorého každý na prvý pohľad odhadne, výborne ilustruje aj scéna v nemocnici. Spolubývajúca sa jej opýta „Kto je ten panáčik ?“ „Môj manžel“, prizná Blanche. Smutné zistenie, že sa vydala za takú kreatúru. Jeho správaním trpí nielen ona, ale jeho vyčíňanie deštruktívne pôsobí aj na neho samotného. Naratív snímky sa konzekventne sústredí na citovú manipuláciu, ktorá je miestami smutná, tiesnivá, no predovšetkým varujúca.

Do úlohy ženy, ktorú majetnícky žiarlivec neustále ničí, obsadila režisérka Valerie Donzelli výbornú herečku Virginie Elfiru. Úloha bola zrejme od začiatku myslená pre ňu, zahrala ju presvedčivo, aj vo chvíľach bezbrehej zamilovanosti, neskôr v období pochybností a na záver v období precitnutia a vzbury. Komplexný herecký výkon si zaslúži len slová chvály. No Melvil Popaud v úlohe Gregoirea Lamoureuxa, žiarlivca, manipulátora a psychopata, tiež mimoriadne prispel k hodnovernosti tohto poučného príbehu. Kamera Laurenta Tangyho kladla dôraz na formu, no predovšetkým nezabudla na emócie a vhodne podčiarkla myšlienku výstrahy. Gabriel Yared zasa svojou hudbou dobre akcentoval narušený svet manželskej dvojice.

Hovorí sa, že psychologické násilie a týranie môže byť často oveľa zničujúcejšie ako fyzické. Pravda je tiež, že od psychologického násilia je už len krôčik fyzickému. Idú spolu ruka v ruke. Napriek tomu, že je pointa snímky Len mi dvaja je predvídateľná, zápletka v podstate jednoduchá, dôležitosť jej dodá psychologický rozmer a takisto herecké výkony, najmä Virginie Efira. Režisérka Valéria Donzelli v tejto psychologickej dráme sleduje temné stránky svojich hrdinov a frustráciu z takmer bezvýchodiskovej situácie prenáša aj na diváka, aby ho v závere upokojila, že nádej zomiera posledná. Len mi dvaja nie je prelomový film, ale solídna sonda do prípadu násilia páchaného na zamilovanej a bezbrannej žene.

Len Len my dvaja (L'Amour et les forêts/Just the Two of Us ), Francúzsko, 2023
Dĺžka: 105 minút
Réžia: Valérie Donzelli
Scenár: Valérie Donzelli, Audrey Diwan
Kamera: Laurent Tangy
Hudba: Gabriel Yared
Strih: Pauline Gaillard
Zvuk: Emmanuel Croset
Scénografia: Gaëlle Usandivaras
Produkcia: Alice Girard, Édouard Weil
Hrajú: Virginie Efira, Melvil Popaud, Virginie Ledoyen, Dominique Reymond, Marie Rivière, Romane Bohringer, Nathalie Richard, Philippe Uchan, Guang Huo, Laurence Côte, Bertrand Belin, Salif Cissé, Matthieu Rozé
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 9. januára 2025
Foto: Film Europe