Šestnásteho septembra 1977: Na podlahe jednej z izieb svojho parížskeho honosného domu preplneného kostýmami z ikonických opier, starodávnym nábytkom a klavírom, čo bol na jej prianie vždy komorníkom Ferrucciom (Pierfrancesco Favino) presúvaný z jednej miestnosti do druhej, od jedného okna k inému, leží legendárna sopranistka. V tichom smútku komorníka prizerajúceho sa tragicky očakávanému výjavu, je prítomná tiež kuchárka Bruna (Alba Rohrwacher), špecialistka na omelety – hoci málokedy paňou domu aj naozaj jedávané - a, samozrejme, už z princípu vyslovované slová chvály za akýkoľvek jej pokus o spev. Aby sa nakoniec jediným prejavom emóciami nabitej árie takmer až pripomínajúcej operné melódie stalo stručné zakňučanie jedného z Mariiných pudlov. Niekto ju oslovoval „len“ krstným menom, ako ženu z mäsa a kostí. No pre iných bola La Callas (vynikajúca Angelina Jolie) – bohyňa, ktorá v tom čase už štyri a pol roka nevystupovala pred publikom, pretože jej telo sa, skrátka, „vyspievalo“ zo všetkých svojich síl. V posledný týždeň vlastného života ešte zatúžila, keď už nie inak, tak aspoň v predstavách „napísať“ svoj životopis...

A tak ako diváci sledujeme každodennú rutinu jej zostávajúcich siedmich dní. Prebúdzanie sa s následným rozhovorom s kuchárkou o tom, že muž jej života – lodný magnát Aristoteles Onassis (Haluk Bilginer), kvôli ktorému svojho času opustila manžela, zase raz o druhej v noci pristúpil k jej posteli. Zafilozofuje si o rozdielnych pohľadoch na halucinácie tak, ako ich vníma ona a ako jej protivní lekári. Obzvlášť ten jeden (Vincent Macaigne) neúnavne vyslovujúci varovania ohľadom stavu pečene a srdca, stresovej záťaže, ktorú jej môžu spôsobiť tvrdohlavé pokusy o návrat na scénu – ten bol zo všetkých najotravnejší. Potom zaklame ustarostenému komorníkovi, koľko tabletiek zatiaľ stihla zhltnúť a oznámi, že dnes ju čaká rozhovor pre televíziu. Koniec- koncov, reportér, čo má s ňou viezť rozhovor, sa volá Mandrax (Kodi Smit-McPhee), ako liek, ktorý užíva najčastejšie. Ten, ktorý jej komorník vo chvíľach najväčších obáv z predávkovania vyberá zo zásuviek, prípadne z tajných skrýš vo vreckách odložených operných kostýmov. Možno by nebol zlý nápad poprechádzať sa s Mandraxom po meste svetiel a spojiť to s príležitostným sedením na terasách reštaurácií. Vraj už nejedla niekoľko dní. Ale keď jedla naposledy, tiež to bolo až po niekoľkých dňoch - pričom všetky Brunou pripravené omelety s najväčšou pravdepodobnosťou skončili v žalúdkoch domácich psích maznáčikov. Do reštaurácií nechodieva kvôli jedlu, skôr pre nikým neobmedzovanú možnosť byť obdivovaná. A na programe dňa je, samozrejme, ešte pravidelná návšteva korepetítora Jeffreyho Tatea (Stephen Ashfield), ktorý by jej speváckemu výkonu mohol dať pár rád, ako krehkú Mariu pred publikom opäť pretvoriť na takmer mýtickú La Callas...

Snímka Maria režiséra Pabla Larraína veľmi voľne dopĺňa jeho dva predchádzajúce filmové curriculum vitae výrazných ženských postáv histórie: Jackie (2016) o niekdajšej manželke zavraždeného amerického prezidenta Johna F. Kennedyho a tiež manželke Aristotela Onasisa Onasisa s Natalie Portman v hlavnej úlohe a Spencer (2021), ktorého protagonistkou bola zase pre zmenu britská princezná Diana v kritickej chvíli svojho života stvárnená Kristen Stewart. Aktuálny životopis opernej sopranistky Marie Callas síce podľa očakávaní prináša svojmu publiku kľúčové fakty zo života umelkyne, ktorá nezanedbateľne ovplyvnila hudobnú scénu a robí to podobne, ako spomínané predchádzajúce tituly režiséra v rámci „len“ krátkeho časového úseku života titulnej postavy, snaží sa však tradičné naratívne konvencie životopisného filmu ozvláštniť pomerne rafinovaným ponorom do jej psychiky. Je to film o krehkej hranici medzi životom a smrťou, pripomienka pominuteľnosti na každom jednom kroku, v každom novom nasnímanom zábere, o jemných rozdieloch medzi triezvym pohľadom na svet, aj nezvratnom telesnom, či duševnom rozklade. No najmä o snahe udržať si dôstojnosť do skutočne posledného momentu, výdychu alebo posledného hlasivkami vylúdeného tónu.

Scenár Stevena Knighta zachytáva obrazy každodennej všednosti, či rutiny svojej protagonistky. Pričom neváha ukázať Mariu z jej krehkej, nedokonalej a úzkostnej ľudskej stránky, aj z pozície zosobnenia takmer až nedotknuteľného, nedosiahnuteľného mýtu, kde sa môže prejavovať nadpozemsky štylizovane, možno až snobsky afektovane. Situácia sa mení scénu po scéne, strieda – jedna vrstva sa odlupuje a odhaľuje inú v ten správny, dramaturgicky najefektívnejší moment. V obdobnom duchu sa menia aj prepracované kostýmy Massima Cantini Parriniho, naznačujúce časom opotrebovanú, unavenú súčasnosť vrátane nočnej košele vhodnej len pre oči verných pomocníkov, inokedy ikonickú rolu v pamätnej opere, náhly flashback do kľúčového životného zvratu, čo následne veľa zmenil. Sú výrazom túžby, žeby budúcnosť ešte predsa len mohla priniesť niečo zásadné. Takisto kamera Edwarda Lachmana koriguje subjektívny pohľad neistej protagonistky pomocou klasicky 35 milimetrového filmu, ale aj formátmi 16, prípadne Super 8 milimetrového. Kochá sa premyslenou výpravou Guya Hendrix Dyasa, úspornejšou a klaustrofobicky obmedzenejšou, než sa môže na prvý pohľad zdať, aj barokovo „vyčačkanými“ rekvizitami Sandra Piccarozziho a Nóry Talmaier.

Už kompozične viacplánové zábery, kde v popredí dominuje nonšalantná takmer dokonalosť a vo vzdialenejšom pozadí sa vkráda divákovi do pozornosti v kontraste jej protiklad, naznačuje, že príbeh tlmočený scenárom bude zámerne diváka zneisťovať a nabádať k opatrnému odhaľovaniu, spochybňovaniu pravdy a ilúzie, súčasnosti a minulosti, vzdorovaniu životnej prekážke, či vcíteniu sa do spevácko-hereckej roly, ktorú práve titulná postava stvárňuje. Film si však nedáva za cieľ zničiť svet, ktorý zrejme existuje len v Mariinej vlastnej hlave. Prejavuje voči nej súcit, obdiv, nevnucuje jej všeobecne platnú pravdu – ak vôbec niečo také existuje, namiesto jej súkromnej verzie „pravdy“. Aj keď príležitostne divák môže pochybovať o tom, či fanúšikovia, lásky nie sú nakoniec len imaginárnymi, zúfalým túžením vyvolanými fanúšikmi a láskami, režisér zostáva na strane ochranárskeho komorníka Ferruccia a kuchárky Bruny, ktorí zo súcitu – a raz im aj Maria preto sama vyjadrí dojemnú poklonu – pomáhajú udržať jej fiktívny svet nažive a v ako-takej rovnováhe.

Pre časť publika, ktorá sa našla v početných životopisných snímkach hudobných legiend nielen populárnej scény, ale aj v rámci ponímania vážnej hudby – vyvolanej približne okolo roku 2018 Bohemian Rhapsody režiséra Bryana Singera, pokračujúcej cez pohľady na život Eltona Johna, Whitney Houston, Boba Marleyho, či Boba Dylana aktuálne v réžií Jamesa Mangolda a s podtitulom Úplne neznámy chystajúceho sa do kín – bude zrejme výzvou preniknúť do zmätenej psyché Marie Callas. Režisér v tomto smere nerobí kompromisy, aby sa jeho film ľahko zapáčil. Na druhej strane tým zbavuje populárnu vlnu filmov o hudobníkoch naratívnej rutiny a očakávaného formalizmu, ktorý sa už v nich začína postupne prejavovať. Maria si pozvoľna plynie pomalým, emocionálne rezonujúcim, nie práve diváckym tempom vpred k nevyhnutnému koncu, pričom srdce jej bije najmä vďaka úplne pohlcujúcemu hereckému výkonu Angeliny Jolie. A potom sú tu ešte spevácke výkony samotnej opernej divy efektívne skombinované s hlasovým prejavom herečky, ktorá ju stvárňuje – a tie neprichádzajú ako prvoplánovo sa striedajúce exhibície „best of“. Zaznejú napríklad úryvky z Verdiho, Pucciniho, Belliniho a mnohých ďalších. Za každým spevácky výkonom, čo v Larraínovej vynikajúcej Marii zaznie, sa skrýva aj jeho určité príbehové odôvodnenie. Treba si len trpezlivo počkať, kým sa jedna významová vrstva odlúpne od druhej a poodhalí opäť novú divácku perspektívu.

Maria, Taliansko, Nemecko, Čile, USA, 2024,
Dĺžka: 122 minút
Réžia: Pablo Larraín
Scenár: Steven Knight
Kamera: Edward Lachman
Casting: Maurilio Mangano, Sofia Dimopoulou, Mathilde Snodgrass
Strih: Sofía Subercaseaux
Zvuk: Lars Ginzel, Gwennolé Le Borgne, Mac Ruth, John Warhurst
Scénografia: Guy Hendrix Dyas, Tom Brown, Sandro Piccarozzi
Kostýmy: Massimo Cantini Parrini
Produkcia: Jonas Dornbach, Juan de Dios Larraín, Pablo Larraín, Lorenzo Mieli, Janine Jackowski
Hrajú: Angelina Jolie, Pierfrancesco Favino, Alba Rohrwacher, Haluk Bilginer, Kodi Smit-McPhee, Valeria Golino, Paul Spera, Caspar Phillipson, Vincent Macaigne, Philipp Droste, Rebecka Johnston, Alessandro Bressanello, Stephen Ashfield, Toma Hrisztov, Jeremy Wheeler, Aggelina Papadopoulou, Christiana Aloneftis
Distribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra v SR: 9. januára 2025
Foto: Magic Box Slovakia