Drozd v černičí (Blackbird Blackbird Blackberry)
Príbeh osamelej Eteo, predavačky čistiacich prostriedkov a kozmetiky v dedinskom obchode kdesi v gruzínskych horách s názvom Drozd v černičí, má charakter letmej love story, neplánovanej a náhodnej. Žena má svoje roky a tak trochu už vyzerá menopauzu. So zvýšeným tlakom a arytmiou. Vo svojom tichom živote nezažila žiadne milostné vzplanutia a ostala pannou. V istý obyčajný deň sa náhle rozhodne tento stav zmeniť a jeho vykonávateľom má byť istý Murman. Dováža jej tovar a je už dedkom s rodinou. Začnú sa stretávať a táto organizácia má vzrušujúci konšpiračný charakter. Nervá dlho,Murman dostane lepšie platenú prácu v Turecku. Navrhuje Eteo, aby odišla s ním. Ona trvá na svojej samostatnej nezávislosti a všetko by sa uhladilo bez zbytočných emócií, keby sa nestal zázrak. Teda aspoň tak označí lekár v nemocnici zistenie, že je tehotná.
Táto jednoduchá príbehová koncepcia bez akýchkoľvek dramatických obratov a emocionálnych akcentov, často označovaná ako „slow cinema“ je pre časť gruzínskych filmov východiskom k rozvíjaniu paralelných línií. S týmto konceptom pracoval aj film Začiatok (2020), ktorý sme pred niekoľkými rokmi videli i v našich kinách. Oba spája genderová téma, ale demonštrovaná ticho a bez nároku na nejaké ideologické postuláty, obvinenia a zvolania. V Začiatku sa manželke miestneho jehovistického kazateľa prihodí nepríjemná vec, keď manžel odíde zháňať peniaze na novú modlitebňu do Tbilisi, lebo ktosi tam hodil západnú fľašu, domácnosť navštívi dotieravý policajt a ženu znásilní. Ona sa dostane do stavu mĺkvej nehybnosti, neschopnosti akokoľvek o tomto čine hovoriť.
Eteo, ako hlavná ženská hrdinka vykazuje s ohľadom na to, že je členkou malej dedinskej komunity, zvláštne charakterové vlastnosti. Odmieta sa komukoľvek zverovať a urputne háji svoj vnútorný i vonkajší priestor. Najradšej má prechádzky v prírode. S tou si rozumie. Zbiera černice a počúva drozda. Priletel, dotkol sa jej krídlom a vlial do nej chuť žiť. Toto prírodné naladenie ju síce v úvode filmu takmer stojí život, lebo sa pošmykne na okraji rokliny a len s námahou sa vyškriabe späť. Dole sa búrlivo pení riečna voda a ona si na chvíľu predstaví svoj pád. Leží bezvládne na brehu a načúva vydesenému šepotu žien. S prírodou súvisí i jej inštinktívne chovanie. Keď sa zjaví Murman, vidíme, ako ho najprv ovoniava a potom sa odohrá odvážna sexuálna výzva. Zoznamuje sa so svojím telom, novým zdrojom rozkoše a nepoznanej aktivity. Režisérka Elene Naveriani ho odhaľuje bez zábran a ohľadov na jeho objem i formy, ktorý sa do rámca „love story“ vôbec nehodí. Láska je však milá, oddaná a nenáročná z oboch strán. Milenci sa stretávajú v prírode, na miestach, kde trávili osamote veľa času. Etera hovorí o svojej sympatii k černiciam. „Budem tvojim černičím“, oznamuje jej Murman.
Na posedávanie so ženami nemá náladu. Neodsudzujú ju. Vyrastala bez matky a starala sa o otca a brata. Nikoho k nej nepustili, preto ostala sama. Brat ju občas navštevuje a kontroluje, či s nikým nesmilnila. Len tak, zo zvyku. Večer jej zavolá Murman. Zverí mu spomienku na otca. Raz, keď husto snežilo ju zobral na cintorín, k matkinmu hrobu. Kŕmil vtáky a jej sa na chvíľu zdalo, že je taký, ako otcovia ostatných detí a na chvíľu sa zbavila pocitu, že ju neobviňuje z matkinej smrti. Zomrela po jej narodení. Eteo mala len tri mesiace. Zo steny odloží fotky otca a brata a postaví tam tú svoju.
Podobne ako v Začiatku je prostredie zbavené akéhokoľvek príznačného kultúrneho koloritu. Všetko skôr pripomína pozostatky sovietskej „škaredosti“, fádne budovy so známkami nedbalej, provizórnej architektúry bez známky vkusu, pusté verejné priestory, kde sa obchoduje s lacným tovarom a preháňajú sa po nich túlavé psy. Cukráreň, kam si chodí v meste na obľúbený zákusok napoleon, pripomína staničnú „kantínu“. Na mužskú pozornosť reaguje priamočiaro. Jeden zo zákazníkov k nej vyšle servírku s otázkou, či je zadaná. Nie je a tak to aj ostane. Keby manželstvo prinášalo šťastie, bolo by to poznať. „Vidíte tu nejaké šťastné ženy?“, reaguje prísne.
Elene Naveriani, ktorá vystupuje ako švajčiarsko-gruzínska režisérka, predstavuje vo filme zaujímavý štýl „mikroréžie“, práce s drobnými gestami a mimikou predstaviteľky Etero Eky Chavleishvili z Dramatického divadla v Batumi. Jej stoické postoje k životu prezrádzajú pohľady a úsmevy, prípadne výraz jej expresívnych očí. Keď sa v radostnom dojatí vracia autobusom, narazí na mrazivý pohľad stareny so zovretými ústami. Tento spôsob jemného dopovedania situácií a náznakov, je metódou vytvárania bohatých podtextov a významov v zdanlivo banálnych a všedných situáciách.
Film vyšiel víťazne v takmer všetkých kategóriách pri udeľovaní švajčiarskych filmových cien a súťažil v sekcii Quinzaine des Réalisateurs na festivale v Cannes, po čom nasledovala cesta po svetových festivaloch. Zaujímavé je, že nebol za Gruzínsko nominovaný na Oscara. Akadémia zvolila film Svätý občan režisérky Tinatin Kajrishvili, ktorý bol zaradený do súťaže hraných filmov na MFF Karlove Vary. Dôvody na takýto krok isté sú, možno majú v Gruzínsku radi svoje vlastné témy i tradície a bránia sa „importu“ trendov. V tomto prípade môže byť príbeh vykladaný ako genderovo-feministická záležitosť, výraznejšie sa v tomto smere prejavil film švédskeho Gruzína Levana Akina Kým sa tancuje (2019) o homosexuáloch v súbore národných piesní a tancov.
Drozd v černičí (Blackbird Blackbird Blackberry), USA, 2024
Dĺžka: 110 minút
Réžia: Elene Naveriani
Predloha: Tamta Melashvili (kniha)
Scenár: Elene Naveriani
Kamera: Agnesh Pakozdi
Strih: Aurora Vögeli
Produkcia: Thomas Reichlin, Britta Rindelaub
Hrajú: Eka Chavleishvili, Temiko Chichinadze, Lia Abuladze
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 16. mája 2024
Foto: Filmtopia