Ak sa niečo dokumentaristke Veronike Liškovej, debutujúcej v hranom filme Rok vdovy podarilo, je to mentálna mapa duševného stavu a emócií , sprevádzajúcich úmrtie blízkeho človeka. Vyrovnávanie sa so stratou a hromada administratívnych procesov, často nelogických a byrokratických, si prirodzene protirečia, rozjatrené vnútro musí čeliť odemocionalizovanému a často šikanóznemu mechanizmu vylúčenia mŕtveho z registrov úradov a inštitúcií. Toto všetko je realitou života prekladateľky a tlmočníčky Petry (Pavla Beretová). Vlastne je i problém dozvedieť sa, čo bolo príčinou náhleho úmrtia manžela, pitevná správa sa pohybuje kdesi mimo jej dosahu. Tesne pred osudným okamžikom sa rozhodli pre kúpu vidieckeho domu a odchodu z Prahy. Problematický je prepis majetku, Petra márne obchádza kanceláriu notára s požiadavkou dedičného konania. Právnik má čas a nič ho ku konkrétnemu rokovaniu nenúti. Ďalšou zložitou krížovkou je vzťah k jeho matke (Zuzana Kronerová). Ponúka Petre a dcére Dominike (Julie Šoucová), študentke gymnázia, svoj byt, ale trvá na dodržiavaní jej pravidiel. Petre sa táto vidina nepáči, ale dcéra nechce do školy dochádzať a radšej by bývala u babky.

Rozptýlenie úkonov každodennosti a všetkého, čo s ňou súvisí je dokumentaristicky popisné a vymyká sa podstate drámy, jej stavbe a jednotlivým akcentom. Zdá sa, že pre tvorcov je dôležitejšia fakticita bez akejkoľvek hierarchizácie, ono mapovanie stavu viac, než budovanie drámy, produkujúcej emócie, dôležité k stotožneniu sa s introvertnou postavou, podliehajúcou tlaku prostredia. Tvorcom, autorom scenára bol Eugen Liška, chýbal „softvér“ pre rozvinutie psychologickej drámy, to, čo dokážu severania a tiež ruská psychologická škola, t.j. vizualizovať vnútorné stavy cez akciu alebo situáciu, nájsť činnosti, ktoré postava vykonáva tak, aby mali dostatočne silný a významotvorný presah. Inak je všetko len na hercoch a v tomto prípade herečkách, výraze ich tváre, gestách a pohyboch. Ako Pavla Beretová, tak Zuzana Kronerová sa svojich rolí zhostili skvele a uhrali veľkú časť psychologického významu, čím zastreli nedostatky scenára i réžie. Iste by Veronike Liškovej pomohla aspoň trocha divadelnej skúsenosti práce s hercom, schopnosť pracovať na vytváraní vzťahov a väzieb medzi postavami, zmysluplnejšie umiestňovať významové akcenty a mizanscénovať pohyb postáv v záberoch. Všetko inak ostáva na úrovni dokumentárneho pohľadu, lebo chodiť s postavou po úradoch a konštatovať, že to, čo tam absolvuje je strašné, až taký veľký výkon v hranom filme nie je.

V náznaku a „zárodočnom“ stave ostal dosť veľký počet šancí príbehu, rozvinúť zaujímavé línie identity Petrinho prostredia i jej samej a dovoliť divákovi spoluúčasť. Určite tu patrí jej túžba odísť z mesta, zbaviť sa jeho neúprosného rytmu úloh a povinností, vnoriť sa do prírody a absolvovať vnútornú rekonvalescenciu, oživenie a načerpanie novej energie. Veď má len 40 rokov a cíti, že aj napriek tragédii je návrat do života možný. K tejto tematickej línii volia tvorcovia nešikovnú scénu, kedy síce kráča sama lesom k jazeru, vyzlečie sa a nahá sa oddá vode. Lenže potom ju nechajú nahú bežať popri ceste, asi miesto, kam si odložila veci už nenašla. Okolo frčia motorky s posádkami a nahá žena je vystrašená, že sa nikto nezastaví a niečo neopýta je tiež čudné. Prečo Petra leží na brehu jazera a nezaujíma ju, kde má veci a prekvapí ju až búrka, nemá súvis s tým, čo sme sa o nej do tej doby dozvedeli. Takéto počínanie pripomína skôr voľnomyšlienkársku ženu bez zbytočných zábran a dobre situovaným sebavedomím.

Našťastie, sa tvorcovia neuchýlili k vnútorným monológom, lebo tie sú obvykle dôkazom scenáristickej bezradnosti, ale ako divákovi signalizovať dôvody Petrinej potreby samoty uprostred prírody, to je oriešok, ktorý, bohužiaľ, ostal celý. Ako popísať ticho lesa a to, čo v ňom žena cíti, prečo riskuje verejnú kúpeľ v evinom rúchu? Na takúto úlohu sily tvorcov evidentne nestačili. Rozpačito pôsobili i poľské citácie, zrejme z jej prekladu. Pri všetkej úcte k herečke, tá nedokonalá česká poľština do tohto kontextu nepatrila a mňa teda ako polonofila dosť iritovala.

Zo záveru, kde na otázku, aký status si chce dať zapísať do občianskeho preukazu, súhlasí s označením vdova a pri tom sa ešte usmeje, je jasné, o čom tvorcom filmu šlo, ukázať cestu k zmiereniu, prijatiu osudu a vyrovnaniu sa s tragikou smrti. Ak to nie je banalita, tak jednoduchá pravda určite. Každý, kto príde o blízkeho sa s tým musí nejako vyrovnať, to nie je otázka vôle, ale nutnosti. Dodatok, že ide o skutočný príbeh je v prípade tejto zdokumentovanej kazuistiky nadbytočný. Nakrúcanie takéhoto druhu filmov, založených na nejakom jednoduchom úkone, nakrútiť čokoľvek, narodenie, smrť, pôrod, alebo svadbu, rozvod atď., je, bohužiaľ, obľúbenou disciplínou ako v českom, tak i v slovenskom filme. A bez straty bodov prechádzajú komisiami, udeľujúcimi financie na reakizáciu, lebo sa dotýkajú nejakého sociálneho, alebo emocionálneho problému, ich synopsu pochopí každý člen komisie a navyše sú lacné. Ak sa obsadia dobrými hercami, ich nenáročný myšlienkový vklad sa stratí a ak je dobrý aj kameraman, môže vyzerať ako slow artový film. Stačí pohľad pod vodu, alebo do korún stromov. Za mňa, na trojku.

Rok vdovy (Year of the Widow), Česko, Slovensko, Chorvatsko, 2024
Dĺžka: 108 minôt
Réžia: Veronika Lišková
Scenár: Eugen Liška
Kamera: Dušan Husár
Strih:Hedvika Hansalová
Zvuk: Jakub Jurásek
Scénografia: Kristýna Khinová
Masky: Linda Vondrášková
Kostýmy: Aneta Grňáková
Produkcia: Kristýna Michálek Květová, Tomáš Michálek
Hrajú: Pavla Beretová, Julie Šoucová, Zuzana Kronerová, Tomáš Bambušek, Lucie Žáčková, Jaromíra Mílová, Jan Novotný, Marie Švestková, Helena Dvořáková
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 7. novembra 2024
Foto: ČSFD. cz.