Asi by sme medzi postavami povojnových slovenských dejín ťažko hľadali človeka, ktorému sa venovala taká sústredená pozornosť ako Alexandrovi Dubčekovi, politikovi, spojenému s liberalizáciou komunistického režimu, ktorý sa ako prvý tajomník Ústredného výboru KSČ (od januára 1968 do apríla 1969) pričinil o výrazné zmeny československej spoločnosti. Zosobňoval veľkú časť nádeje na to, čo Milan Kundera vo svojom texte videl ako novú formu socializmu s ľudskou tvárou, ako kvalitatívne nový stupeň humanizmu na pôde inej, než je kapitalistická. Známy je jeho spor s Václavom Havlom o to, či je možné reformovať komunistický systém a či sú sloboda a demokracia zlučiteľné s kapitalizmom, prostredí zviazanom s komerčnými záujmami, trhom a konzumnosťou.

V tom čase totiž šlo aj o to, kam až dôjdu reformy „pražskej jari“, k novej forme socializmu a demokracie, alebo návratu k normálu, demokracii, známej v civilizovaných západných zemiach s tým, že neduhy kapitalizmu sú cenou, ktorú platíme za politickú pluralitu. Dnes je veľmi užitočné vrátiť sa k názorovej platforme zo 60. rokov, ako ju napríklad prezentuje i zaujímavá kniha Jiřího Pehe pod názvom Demokracie bez demokratů.

Robert Kirchhoff sa vo filme Všetci ľudia budú bratia do hlbšieho pohľadu na predokupačný politický kontext nepúšťa, zaujíma ho predovšetkým Dubček, jeho životné osudy i to, v akom stave je súčasný spomienkový komplex na človeka, ktorého politika sprevádzala od detstva. Ako štvorročný odišiel v roku 1925 s rodičmi do Kirgizska, kde v rámci aktivit družstva Interhelpo pomáhali budovať v ZSSR komunizmus. Vracia sa domov až v roku 1938, teda ako sedemnásťročný a realitu krutých stalinských čistiek, vrátane hladomoru, už musel nejakým spôsobom registrovať. V žiadnej z jeho spomienkových sekvencií narážku na „poučenie“ z pobytu v ZSSR nenájdeme.

Štáb sa vydal i do Strednej Ázie, hľadať nejakých pamätníkov, čo bola, samozrejme, trochu iluzórna snaha, ale dodala tejto kapitole aspoň akú-takú predstavu o jeho vtedajšom živote. Nebola to zrejme žiadna idyla, zmienka o početných úmrtiach detí rodičov, ktorí predali všetok svoj majetek a prišli napĺňať ideál o lepšej spoločnosti, hovorí za všetko. Túto, dnes ťažko uchopiteľnú pravdu v Uhrovci, rodišti Dubčeka, spochybňuje režisér Karel Vachek, autor filmu z roku 1968 Spříznění volbou. Označil ich za utopistov, ale zároveň dodáva, že medzi dnešními politikmi by sme asi ľudí s ideálmi asi hľadali ťažko.

Nasledujú vojnové udalosti, Slovenské národné povstavie, kde bojoval a bol ranený, spomína dcéra lekára, ktorý ho ošetroval. Jeho starší brat Július padol. Ďalej sa spomína na zámočku v Javorine, kde bratia Sýkorovci, historik Štefan a výtvarník Rudolf spomínajú na Dubčekovu trofej, medveďa, kterého kožu si odniesol domov. Striedanie detailov a historických makrozáberov z archívov má síce opodstatnenie v slušne budovanej dynamike rozprávania, ale dosť často sa vracia k opakovanej téze, že to bol predovšetkým dobrý človek, vystupujúci svojim ľudovým imidžom z panteónu dogmatických aparátčikov, čo v podstate nie je žiadne objavné tvrdenie.

Originálnejšou časťou bolo predstavenie žijúceho kameramana, ktorý nakrúcal tajne stretnutie v Čiernej nad Tisou 29. júla, tesne pred okupáciou, a tlmočníčky Tamary Reiman. Hovorí o tom, ako pri rozhovore a Brežnevových výčitkách, sa Dubček zdvihol a odišiel s tým, že ho z protisocialistických názorov obviňovať nebude. Sovietska delegácia bola v šoku. Brežnev sa hodil maródom a Dubček spomína, ako ho šiel navštíviť do vagóna vlaku, ktorým prišli. Jeho komentár zaznieva z archívneho snímku a je jednou z výnimočných situácií, mapovaných filmom. Ilustruje povahu vzájomných vzťahov moskevského „ústredia“ a podriadených satelitních štátov. Akýkoľvek odpor mal jasné dôsledky. Následoval vpád okupačních vojsk a sled osudných krokov. Vidíme to takmer v „priamom prenose“.

Zaujímavou konfrontáciou je i stretnutie Jerguša Sivoša, historika ktorý študoval akciu československých tajných služieb Bukanýr a manželky tlmočníka s krycím menom Ineman, povereného dodávať informácie o Dubčekovom počínaní v Turecku, kam bol vyslaný ako veľvyslanec. S ďalším odhalením prichádza americký novinár Hlasu Ameriky Jolyon Naegele pri stretnutí s Ľubošom Juríkom, autorom knihy o Dubčekovi. Identifikuje ho ako agenta Patrika, čo Juríka patrične rozčúli a odchádza. Anton Hykish sa snaží eruptívnu situáciu zahladiť, ale zmôže sa len na pár bezmocných slov. Aj táto situácia vnáša do filmu inscenačné kúzlo a, samozrejme, významy sprevádzajúce premeny agentov na žoviálnych intelektuálov.

Nasleduje kapitola o udelení čestného doktorátu na Univerzite v Bologni, kde sa Dubček stretáva i s Umbertom Ecom. Popisuje svoje zážitky z Prahy. Bol svedkom príchodu sovietskych vojsk, čo je tiež neveľmi známa okolnosť. Na stretnutí bol v roku 1988 prítomný i bývalý predseda Európskej komisie Romano Prodi a spomína na Dubčeka i po rokoch v univerzitnej hale. Pripomeňme, že o jeho ceste do Bologne nakrútil v roku 2018 film Výjazdná doložka pre Dubčeka Juraj Lihosit.

Konfrontačná línia pokračuje i v časti, kde sa spomína na udalosti z roku 1989. Záznam Havlových pokynov a vysvetlení kdesi v lietadle sleduje skupina, zložená z Johna Boka, Alexandra Vondru, Jáchyma Topola a Milana Kňažka. Ten vysvetľuje, ako boli spolu s Jánom Budajom poverení návštěvou u Dubčeka s tým, že mu majú oznámiť, že nebude prezidentom. Príčiny boli zrejmé, v čase, keď v zemi boli stále sovietske vojská a zvrat situácie sa mohlo dostaviť nečakane, bola bezpečnejším riešením voľba Václava Havla, než loajalitou a poslušnosťou poznamenaného post-komunistu.

Veľmi efektívnou bola scéna, kedy na náměstí SNP, kde Fedor Gál a Peter Zajac hovoria o udalostiach Novembra a atakujú ich agresívni a asi podnapití „vlastneci“. Dochádza k „preklopeniu“ naratívu do súčasnosti a vidíme jasne, kto strážil a podporoval komunistický režim v minulosti a je „na stráži“ i dnes.

Aj keď má Kirchhoffov film rozbiehavú a štýlovo nevyrovananú štruktúru, vychádzajúcu z odlišne temperovaného zberného materiálu, veľa na mieste improvizuje, uchyľuje sa k doslovnosti a nie vždy je jasné, čo vlastne chcú oslovení pred kamerou povedať, je dôkazom toho, že interpretácia významu ako Dubčekovej osoby, tak jeho politického osudu, je stále diskutabilnou a značne konfrontačnou témou. Na jednej strane je hodnotenie pozitívne, najmä čo sa týka jeho ľudských kvalít, ale na druhej je pamätníkmi označovaný nielen ako zbabelec, ale aj ako komunista, ktorý sa nedokázal odpútať od tesných väzieb straníckej disciplíny, nech mala akékoľvek ciele. V budúcnosti by sa možno široké mapovanie jeho životnej cesty, sprevádzané archívnymi zábermi historického pozadia, mohlo sústrediť na všeobecnejšie témy, súvisiace s povahou slovenskej politiky a jej reprezentantov z akéhokoľvek okruhu, totalitného, alebo demokratického. Ešte stále sme vo fáze demonštratívnej, mapujúcej biografie a približujúcej priebeh historických etáp. Chýbajú analytické, komparatívne a zovšeobecňujúce postupy, ktoré by dokázali presnejšie pomenovať súvislosti s nemennými vzorcami slovenskej kultúrnej paradigmy a zároveň hľadať súvislosti s ostatnými krajinami v komunistickom „zajatí“ .

Všetci ľudia budú bratia (All Men Become Brothers), Slovensko, Česko, 2023
Dĺžka: 116 minút
Réžia: Robert Kirchhoff
Scenár: Robert Kirchhoff
Kamera: Juraj Chlpík
Hudba: Miroslav Tóth
Strih: Janka Vlčková, Marek Šulík
Zvuk: Václav Flegl
Produkcia: Robert Kirchhoff, Jiří Konečný
Distribúcia: Film Expanded
Premiéra v SR: 20. septembra 2023
Foto: Film Expanded