Príbeh o rozmaznanom milionárskom synčekovi, ktorému otec na jeho želanie venuje živú hračku, má dve verzie, prvú z roku 1976, kde je vybraným zábavným kusom novinár Perrin v stelesnení vtedajšej hviezdy komediálnych rolí Pierre Richardom. O takmer 47 rokov vzniká ďalší variant tejto témy a hračka je Sami Cherif, trhový obchodníček, momentálne predávajúci čajník s dvoma hubicami (pátranie po názve tejto časti bolo zložité a doteraz si nie som istá, či sa toto pomenovanie naozaj používa). Všetok tovar mu však zabaví policajt, lebo obsahuje nepovolené olovo a Sami sa ocitne v ťaživej ekonomickej situácii. Jeho žena je v ôsmom mesiaci a okrem jej platu iný príjem nemajú.

Na dvoch verziách "Hračky" si môžeme overiť radikálny posun spoločenských akcentov. Kým v prvej sa prvky multietnicity nevyskytujú takmer vôbec, v druhej nazvanej Nová hračka dominujú. Výber do role Samiho určil tento v podstate politický vektor, hrá ho Jamel Debbouze, dieťa marockých rodičov, narodené vo Francúzsku. Žije so svojou ženou Alice (Alice Bellaidi) uprostred pestro namiešaných etnických identít. Sú to susedia, komicky komentujúci ich hádky, s jemným náznakom faktu, že bývanie s tenkými stenami ich rozhodne nezaraďuje do vyšších poschodí strednej triedy. Ešte poznámka k hercovi, má v dôsledku železničnej nehody od 14 rokov znehybnenú pravú ruku, preto ju má i vo filme stále vo vrecku.

Realita 70. rokov je poznamenaná krízou, Perrin úporne hľadá prácu, ale všade sa prepúšťa. Nakoniec sa zamestná, ale jeho novinárske angažmán má podmienku. Musí sa stať predmetom, hračkou. Otcom jeho „majiteľa“ je totiž vlastník vydavateľského domu, do ktorého patrí aj redakcia novín, kde sa chystá pracovať. Zamestnanci mladého „princa“ z oboch filmov sa mu venujú spočiatku s výhradami, umlčanými vysokým honorárom, u Samiho je to 2000 euro na deň. Postupne však začínajú „hračky“ súcitiť s chlapcom, nadšeným, že má vedľa seba dospelého muža, v podstate náhradu večne neprítomného otca. Reagujú na jeho náklonnosť a priateľstvo a opúšťajú ho s istou nostalgiou.

Ak sa v porovnaní so 70. rokmi zmenila spoločenská atmosféra väčšinovej francúzskej spoločnosti, to čo sa nezmenilo skoro vôbec, teda aspoň podľa filmovej interpretácie, je trieda bohatých, elitných kruhov. Ide opäť o nafúkanú, ale distingvovanú, tichú aroganciu, ktorá však elegantne dokáže zasahovať ľuďom do života. Kým otcovia, podnikateľskí grunderi kapitál kumulovali, užívajú ho ich potomkovia. Z postojov synov je však jasné, že nekypia žiadnou vďačnosťou a ak majú všetko, vedie ich to k zmene prirodzeného uvažovania, naozaj si myslia, že ich možnosti a nároky sú neobmedzené. Ak by sme v hľadaní tejto línie uvažovania pokračovali, tak vidíme, že vedie k presvedčeniu, že všetko sa dá kúpiť. Absolútna viera v moc peňazí je obchodníckou logikou. Je odolná voči citom a povinnostiam z nich vyplývajúcich, vrátane rodičovských a partnerských, musí spoliehať len na dosiahnutie zisku a rozvoja. Tento chladný konglomerát však trochu pripomína čistým, obmedzeným pragmatizmom 19. storočie. Neobmedzená platnosť týchto biznisových maxím robí z ľudí nešťastné obete, pre ktoré je, ako nás presviedča tento príbeh, najvzácnejšia láska a priateľstvo. Znie to, samozrejme, banálne, ale niektoré pravdy platia tak dlho, že ich opakovanie môže trochu unavovať. Dávku polemického vzrušenia spôsobuje len fakt, že si pod týmito prejavmi ľudskosti predstavuje hocikto hocičo.

Režisér a scenárista pôvodnej Hračky (1976) François Veber je slávnym francúzskym komediálnym klasikom, okrem iného autorom divadelnej hry Jeden blbec na večeru. Nakrútil podľa nej i veľmi úspešný film a hra sa s úspechom na našich javiskách objavuje od svojho prekladu. Podieľal sa aj na scenári novšej verzie, ale jeho redukovaná prítomnosť je citeľná. Mizne z nej zvláštne kúzlo francúzskej hravosti, čosi, čo ani zďaleka nemôžme spájať s detským infantilizmom. Je to jeden z osobitých francúzskych kultúrnych kódov a jeho „čítanie“ je zaujímavé aj preto, lebo má presah do pohrávania, zľahčovania a vcelku extrovertnému vzťahu k životu vrátane zarytého hedonizmu. Veber dokázal dodať tomuto flirtujúcemu, motýliemu efektu trochu kontrastný podtext melanchólie, nejaký druh smútku, s ktorým Perrin zanecháva chlapca jeho samote.

Britský režisér James Huth sa sústredil na iný druh metaforického náznaku. Po tom, čo Alexander ujde za Samim na svojom mini aute, nahnevaný papá Étienne (Daniel Auteuil) vyhodí i bodygarda. Mal strážiť chlapca, a tak nestačilo ani desať odslúžených rokov v jeho službách. Sekretárka lakonicky povzdychne. „Všetci sme len jeho hračky.“ Zameral sa na pragmatizmus kapitalizmu a potrebu zmeny jeho imidžu. Zákony zisku vysvetľuje otec synovi v luxusnej limuzíne, ale syn oponuje. „Načo ti boli všetky tie peniaze, keď si nedokázal zachrániť mamu?,“ pýta sa ho Alex. Nakoniec, ako sa dalo čakať, táto lekcia zmení otca a vlastne aj syna. Symbolicky si vyzuje topánky a vyzve k tomuto dosť prefláknutému imidžovému gestu aj syna. Spolu odchádzajú do diaľky, naboso a spolu. Trochu nefrancúzsky triviálne, ale optimistické, najmä čo sa týka ďalších osudov nenávideného i milovaného kapitalizmu.

Nová hračka (Le Nouveau Jouet/ The New Toy), Francúzsko, 2022
Dĺžka: 112 minút
Réžia: James Huth
Scenár: Jamel Debbouze, James Huth, Mohamed Hamidi, Francis Veber (původní scénář)
Kamera: Stéphane Le Parc
Strih: Monica Coleman
Produkcia: Richard Grandpierre
Hrajú: Daniel Auteuil, Jamel Debbouze, Simon Faliu, Gilles Cohen, Alice Belaïdi, Mi Kwan Lock, Jeanne Bournaud, Pierre Benoist, Lucia Sanchez, Dorylia Calmel, Redouanne Harjane, Nicky Marbot, Hervé Falloux
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 15. júna 2023
Foto: Film Europe