Celé roky boli najlepšími priateľmi. Každý deň o druhej popoludní Pádraic Súilleabháin (Colin Farrell) zaklopal Colmovi Dohertymu (Brendan Gleeson) na dvere jeho domčeka na pobreží, aby ho vyzdvihol na nadchádzajúcu návštevu miestnej krčmy a zdanlivo konštruktívnu konverzáciu pri pive. Lenže dňa 1. apríla 1923 sa situácia náhle zmenila. Pádraic klopal, no kamarát nie a nie reagovať. Dokonca nahliadol oknom dnu, kde uvidel Colma v tichom zadumaní fajčiť a chladne ignorovať jeho prítomnosť. Nepohádali sme sa? premýšľa Pádraic a odchádza do krčmy v očakávaní, že si to snáď Colm rozmyslí a príde za ním neskôr. „Asi ťa už nemá rád,“ doberá si svojho brata ďalšia obyvateľka ich rodičovského domu, inteligentná, no napriek svojmu veku stále nevydatá knihomoľka Siobhán (Kerry Condon).

O deň neskôr, keď si pri pohľade do kalendára Pádraic uvedomí, že Colmova odťažitosť mohla byť len žartom, sa ironicky prednesené sestrine slová stanú krutou realitou. Nepochopiteľnou udalosťou, ktorá s prekvapivou intenzitou zasiahne životy takmer všetkých obyvateľov fiktívneho írskeho ostrova Inisherin s letmým výhľadom na práve vrcholiaci konflikt „Slobodného štátu“, ako ho miestni volajú, a Írskej republikánskej armády na pevnine... Colm vraj v predtuche blížiaceho sa konca chce tráviť čas osamote premýšľaním a skladaním hudby. Konverzácie s Pádraicom sú podľa neho o... Skrátka, minule dve hodiny meditoval na tým, ako čosi hľadal v truse svojho milovaného miniatúrneho oslíka Jenny. Pádraic je tak nútený prehodnocovať veci, ktoré mu prinášali ako takú istotu do života. Je možné, že priateľstvo s Colmom nemuselo byť vždy vzájomné a opätované? Je možné, že je on sám ako spoločník nudný alebo dokonca nedostatočne inteligentný, aby s Colmom a ostatnými vôkol seba udržal krok? Na sebavedomí mu veľmi nepridá ani neúprimná snaha ostatných zahovoriť jeho zjavné nedostatky argumentom, že je neuveriteľne milý, slušný človek. Kto vie, možno by ho Colm dokázal mať zase rád, keby si občas trochu ráznejšie dupol. Neurotickú náhradu za strateného priateľa nachádza v miestnom čudákovi Dominicovi Kearneymu (Barry Keoghan), ktorého otec agresívny strážnik Peadar (Gary Lydon) mláti čajovou kanvicou a občas mu robí aj iné hrozné veci. Dokonca vlastnej setre začína trochu prekážať, že už netrávi toľko času v krčme a ona si nemá ani kedy pozvať domov „starú babizňu“, občas s úsmevom hlásajúcu predtuchy blížiacej sa smrti, pani McCormickovú (Sheila Flitton). Ako sa hovorí, keď nemôže dverami, príde oknom - Pádraic hľadá možnosti, ako z Colma vypáčiť nejaké vysvetlenie alebo sa pokúša opäť nadviazať v ich vzťahu tam, kde skončil. Až kým ho aj ostatných na ostrove Colm nezarazí vyhrážkou, že pokiaľ neprestane pre budúcnosť trvať na ich vzájomnej konverzácií, radšej si vždy veľkými nožnicami na strihanie oviec „ušmykne“ prst...

Duchovia z Inisherinu scenáristu a režiséra Martina McDonagha sú majstrovským mixom čiernej komédie, vzťahovej melodrámy a až absurdnej, mnohovrstevnatej existenciálnej reflexie. Základom je veľmi jednoduchá premisa príbehu spodobnená náhlym a neodôvodneným ukončením jedného takmer celoživotného priateľstva, na ktorú sa následne nabaľujú ďalšie dejové motívy s tým súvisiace, myšlienkovo ovplyvňujúce, ale zároveň tiež presahujúce ústrednú dvojicu postáv až do prekvapivo zložitej premýšľavej mozaiky. Tá môže aj nemusí súvisieť s miestom, kde sa odohráva dej, rovnako tak sa neobmedzuje na zaznamenané obdobie. Môže aj nemusí súvisieť s írskou občianskou vojnou s osobným inisherinským konfliktom konkrétnych postáv paralelne zúriacou na pevnine. Záleží len na divákovi a tom, ako si všetko uvedené sám interpretuje.

Príbeh je prerozprávaný zo subjektívnej perspektívy Pádraicovej postavy, s ktorou nie je pre diváka problém stotožniť sa na základe vlastných životných skúseností v priateľstvách, ľúbostných záležitostiach, či skrátka v bežne prežívaných medziľudských vzťahoch. Publikum je, podobne ako spomínaná postava, na základe všeľudských, všekultúrnych, nadčasových charakteristík zarazené náhlou zmenou situácie. Pátra po možných odpovediach, hoci len náznakmi prejavených v názoroch postáv pri konverzácií, gestami, či celkovom správaní. Pochybuje, sem-tam spoločne s Pádraicom podlieha náhlej paranoji a zásadným spôsobom prehodnocuje všetky doposiaľ zistené informácie, zažité skúsenosti. Vo svojej scenáristickej brilantnosti Martin McDonagh nonstop vyvoláva v divákovi zvedavosť, otázky, ktoré sa chystá zodpovedať až v tom dramaturgicky najvhodnejšom momente... Prípadne na niektoré z nich ani neodpovedá - nie však preto, žeby si s nimi nedokázal z tvorivého hľadiska dať rady, ale z dôvodu vyprovokovania publika k dodatočnému premýšľaniu aj po „odrolovaní“ sa záverečných titulkov. Nehovoriac už o tom, že niektoré z položených otázok ani nie sú z psychologického, náboženského, prípadne filozofického hľadiska jednoznačne zodpovedateľné počas bežného ľudského života.

Niekdajšie priateľstvo Pádraica a Colma, Pádraicovo prebývanie v rodičovskom dome spoločne so sestrou, či vôbec prítomnosť na ostrove izolovanom od zvyšku sveta, kde sa toho bez akýchkoľvek pochybností deje podstatne viac – to všetko symbolicky evokuje akýsi počiatočný pasívny stav pred skutočným „zrodením“ sa aktívnej, konštruktívne sa prejavujúcej osobnosti tej-ktorej postavy, pred sebauvedomením si vlastných obmedzujúcich limitov a životných možností... Je to miesto, kde vraj všetci muži ticho tŕpne znášajú a, aby boli spoločensky prijateľnejší, aj zámerne potláčajú svoje frustrácie, malicherné spory namiesto riešenia skutočných „nevymyslených“ konfliktov, zúriacich na dohľad cez more. Miesto, kde sa z nejakého dôvodu ženy „minuli“ a okrem protagonistovej sestry tam možno nájsť snáď len protivnú predavačku, ktorú Pádraic v rámci snáh o vlastnú obživu zásobuje mliekom, a ktorá tak lačnie po akýchkoľvek zaujímavých informáciách, že neváha obyvateľom čítať ich poštu. A potom je tu ešte jedna prorocká „babizňa“, akási metaforická reprezentantka nadpozemských bytostí spomínaných v názve McDonaghovej snímky. Až rozkol oboch priateľov umožňuje aj ostatným prihliadajúcim uvedomiť si vlastné nedostatky a konštruktívnym spôsobom sa konečne zmeniť. Je to moment bolestný, ale viac-menej pre dobro všetkých.

Hĺbavý Colm nájde nové spôsoby sebavyjadrenia v hudbe, ale asi až príliš sa vzdiali tomu podvedomému „zvieraťu“ v sebe. Veď už aj jeho verný psík vo chvíli, keď tuší v pánovom konaní budúce prejavy sebapoškodzovania, bojazlivo ťahá za sebou nožnice čerstvo nabrúsené na k obetovaniu pripravený prst. Zatiaľ, čo Pádraic zostáva stále v kontakte so svojou milovanou oslicou Jenny a púšťa ju dnu do domu, aby sa necítila vonku tak osamelá, napriek oprávneným sestriným protestom. Medzi ústrednou dvojicou a ich domácimi zvieratami je určité symbolické prepojenie, akoby novovzniknutá oduševnenosť ľudských postáv tvorila symbiotickú jednotu s ich telesnou stránkou zastúpenou milovanými nemými tvárami. Zmena vzťahu k zvieratám, nebodaj ešte ohrozenie ich života, tak môže zásadným spôsobom ovplyvniť konanie ich ľudských náprotivkov. Aj zásadne zmeniť postavenie dominancie, či submisivity vo vzťahu niekdajších priateľov - lebo ten, zdá sa, stále pokračuje, hoci sa láska pozvoľna premenila na nenávisť. A čoraz viac sa núkajú ako jediné možnosti na vyriešenie vyvolaného nevyhovujúceho stavu, buď smrť alebo definitívne spretŕhanie vlastných koreňov z rodného Inisherinu.

Kamera Bena Davisa nádherne sníma zahmlenú írsku krajinu ako priam mýtický priestor – metaforickú arénu na vyriešenie vnútorných pohnútok, emocionálnych konfliktov takmer každého obyvateľa Inisherinu. Výprava Marka Tildesleyho je na jednej strane divadelne minimalistická, no zároveň využíva každý jeden estetický prvok krajiny na navodenie viacerých významov. Hudba Cartera Burwella čerpá z írskeho folklóru, zvýrazňuje odlišnosti medzi jednotlivými charaktermi, zdôrazňuje grotesku v príbehu, absurdnosť, chlad vyhrotenej psychickej situácie aj ľudské teplo v melodicky melancholických scénach. Duchovia Inisherinu sú brilantným dielom v každom drobnom detaile nesúcim autorský rukopis Martina McDonagha. S ľahkosťou vtiahnu svoje publikum do deja, zapôsobia v intímnom prítmí kinosály na to archetypálne ľudské v každom jednotlivom divákovi. Rozosmejú aj rozosmutnia, znepokoja aj dodajú prisľúbenú katarznú očistu. A keď dôjde na reflektovanú tému samoty, okrem jej izolujúcich bolestných čŕt, inšpiratívne argumentujú tým, že niekedy je nielen životne dôležitá, ale tiež nutným mostom medzi minulosťou a budúcnosťou. Či rozhodne nie nezmyselným nástrojom k zmysluplnému prerodu ľudskej osobnosti...

Duchovia Inisherinu (The Banshees of Inisherin), Írsko, Veľká Británia, USA, 2022
Dĺžka: 114 minút
Réžia: Martin McDonagh
Scenár: Martin McDonagh
Kamera: Ben Davis
Hudba: Carter Burwell
Strih: Mikkel E.G. Nielsen
Zvuk: Chris Burdon
Scénografia: Mark Tildesley, Michael Standish
Kostýmy: Eimer Ni Mhaoldomhnaigh
Produkcia: Graham Broadbent, Peter Czernin, Martin McDonagh
Hrajú: Colin Farrell, Brendan Gleeson, Kerry Condon, Barry Keoghan, Gary Lydon, David Pearse, Pat Shortt, Bríd Ní Neachtain, Aaron Monaghan
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 2. februára 2023
Foto: CinemArt SK