Najzaujímavejšou okolnosťou, alebo súvislosťou, sprevádzajúcou vstup filmu Slúžka do aktuálneho slovenského kontextu, je vykročenie z tematického stereotypu dramatizovaných sociálnych a vlastne i politických výkrikov a deklamácií. Prichádza s novou optikou a len ťažko by sme hľadali nejaké podobnosti a príbuznosti toho, čo sme už videli, popísali a posúdili. Ukazuje sa opäť, že polozabudnutá vzájomná literárna a filmová spolupráca má výrazné odpodstatnenie a dokáže určovať cestu, ktorá môže niekam viesť, čosi svieže hľadať i nachádzať.

Pre bližšie vysvetlenie si dovolím odbočku ku knihe Pavla Kosatíka Slovensko 30 let poté (vyd. Práh, 2022), ktorá sa síce zaoberá nedávnymi dejmi na slovenskej politickej scéne, ale okrajovo sa zmieňuje o jave, ktorý je v obrysoch síce známy, no nedostatočne prijatý a využitý. Filmármi určite. Naznačuje, že je dôležité „rozšířit dějiny Slovenska o těch pár století a vyprávět je jako dějiny zeměpisného prostoru bez zbytečného zdůrazňování, jakou úřední řečí se tam mluvilo a jaký „národ“ vládl.„ Po konkrétnych zmienkach o historických postavách i udalostiach sa pýta: „Jsou snad toto všechno špatné, marné, nezajímavé nebo nepodstatné slovenské dějiny? A nejde je konečně vyprávět i slovensky, nenárodně, prostě jako dějiny uherské Horní země?“

Film Hany Lasicovej a Mariany Čengel Solčanskej nám približuje presne tento druh priestoru s presahom, vstupuje do spoločnosti jazykovo, kultúrne i spoločensky rôznorodej, zbavuje sa šablón a zjednodušení národných doktrín, kde jedni trpeli a druhí sa bavili. Je situovaný do prelomovej doby, ktorá radikálne do tohto spoločenstva zasiahla, zmenila ho často na nepoznanie, ale vôbec neznamená, že za čímsi treba spúšťať nepriehľadnú oponu a vždy, ako to máme v obľube, s každou novou generáciou, derúcou sa na značky, začínať od nuly.

Príbeh sa začína na dedinskom dvore kdesi okolo Banskej Štiavnice, kde v zložitejšom rodinnom kruhu vyrastá Anka (Dana Droppová). Matka sa druhý raz vydala a dievča vyšle na službu do ďalekej Prahy. Vstupuje do rodiny bohatého rakúsko-uhorského úradníka (Karel Dobrý). Ako slúžka má množstvo povinností, od pomoci v kuchyni, salóne, upratovania i vynášania panských nočníkov. Nesťažuje si, je zvyknutá, aj keď je preňu všetko nové. Usilovne a s dávkou cynizmu ju brífuje Líza (Vica Kerekes), svoju trpkosť s gustom ventiluje i večne podmračená Kristína (skvelá Aňa Geislerová). Ankinu pozornosť upúta panská dcéra Rézi (Radka Caldová). Najprv drobnou šikanou, keď jej v podozrení, že ukradla akúsi brošňu, káže vyzliecť sa donaha, trúsi omrvinky po dlážke, ktorú zametá Anka a podobne. Nakoniec k sebe priľnú, obe osamelé vo svojej bezvýznamnosti. Rézi je pre rodičov predmet sobášnej transakcie, vydajú ju za Gustáva (Cyril Dobrý, syn Karla Dobrého) a v jej bezfarebnom postavení sa nič nezmení. Všetci však očakávajú syna. Narodí sa dcérka a Rézi je k nej ľahostajná rovnako, ako bola i je, jej vlastná matka (Zuzana Mauréry). Začína prvá svetová vojna, Gustav narukuje a vracia sa ako invalid, s jednou nohou a jedným okom. Anka Rézi nahovára, aby odišli spolu na Slovensko aj s dievčatkom. Pre Rézi je však už neskoro. Pre Anku odchodom z pyšného ale nešťastného pražského domu všetko začína. Nie je sama, z kruhu nešťastných a nemilovaných ľudí vyviedla dieťa a zachránila tak nielen ju, ale aj seba.

Aj keď by sa dalo o strategickom rozmiestnení morálnych, emocionálnych i náboženských akcentov v príbehu diskutovať, dôležité je, že viac normatívov kvality spĺňa než vynecháva. Jeho postavy sú uveriteľné, majú vlastné individuálne rozpätie všetkého, čo k nim diváka priťahuje. Aj keď sa na každú nedostane, určite je potrebné spomenúť domácu pani (Zuzana Mauréry), noblesnú osobu s elegantnými manierami navonok, priamočiarou vypočítavosťou a vulgárnym pragmatizmom, určenými rodinnému kruhu. Táto aristokratická kamufláž meštiackej malosti bola zrejme príznakom doby a je príjemné kvitovať jej prítomnosť i v tomto filme. Čitateľný je z tohto hľadiska i domáci pán, aj keď ten má o čosi menej priestoru. Sú tu dokonca i náznaky rozdielov medzi honoráciou nemecko-pražskou a maďarskou, čo svedčí o kultúrno-historických kompetenciách tvorkýň, na pomery súčasného slovenského filmu skutočne obdivuhodných.

Rovnako presne strihnuté bolo i duo dvoch slúžok, Lízy a Kristíny, prvá, príťažlivá a racionálne vypočítavá mestská líštička, ktorú zradí vlastná naivná predstavivosť a druhá zaujímavo zosobňuje blížiacu sa pohromu česko-nemeckej nenávisti, klíčiaci nacionalizmus, ktorý dokáže zmiesť zo stola akékoľvek sklony k humanizmu a empatii. Menej nadšenia vyvoláva dvojica Rézi a Anka. V konkurencii skvelých hereckých výkonov obe stratili značnú časť prepotrebnej charizmatickej žiary aj keď je ich typológia presná. Sú predstaviteľkami lesbického vzťahu, ale jeho moderná až súčasná otvorenosť sa trochu bije s možnou dobovou formou, prejavmi a nakoniec i vnímaním ich úzkych väzieb. Nevzbudzujú pohoršenie a ak, tak len z hľadiska spoločenskej nevhodnosti, lebo jedna aj druhá mali v existujúcej hierarchii pevne určené pozície.

Čiastočné rozpaky vzbudzuje i záver príbehu, keď nie celkom rozumieme dôvodom a motívom, prečo sa dobre situovaná rodina vzdáva bez väčších námietok dieťaťa a zveria ho obyčajnej slúžke, k životu v dedinskej chalupe. Tento druh rodinnej brutality síce nejako ozvučuje Gustáv, jej otec. Tuší, že medzi jeho ženou a slúžkou je čosi inak než by malo byť, popiera dokonca jej otcovstvo, ale to je na vysvetlenie tak radiálneho kroku málo. Trochu obsesívne je i mávanie Štefánikom pri každej možnej príležitosti, či vždy funkčnej je otázne. Asi by si podrobnejší pohľad zaslúžil i prechod medzi slovenskou dedinou a vtedajším českým veľkomestom. Bol rýchly a chýbala mu odlišná optika dedinského dievčaťa, ktoré po prvýkrát v živote vstupuje do tak odlišného sveta. Ale to je možno aj vec rozpočtu, ktorý s ohľadom nato, že šlo o dobovú výpravu bol iste napätý.

Do akej miery by sa menil obsah a forma filmu, keby sa odohrával vo Viedni, ako je to v románe Hany Lasicovej (vyšiel v roku 2013), bude možno zaujímavá téma v ďalších úvahách o tomto, svojim spôsobom výnimočnom filme. Okrem iného pripomína, čo všetko prekryli a zneviditeľnili existujúce melodramatické stereotypy o biednych slovenských slúžtičkách, trpiacich a mlčiacich v nežičlivom svete. Obrazy žien, schopných a odhodlaných postaviť sa osudu sú najmä u nás dobrým znamením.

Slúžka, Slovensko, Česko, 2023
Dĺžka: 110 minút
Réžia: Mariana Čengel Solčanská
Predloha: Hana Lasicová (kniha)
Scenár: Hana Lasicová, Mariana Čengel Solčanská
Kamera: Laco Janošťák
Scénografia: Tomáš Berka
Masky: Martin Blizniak
Kostýmy: Katarína Štrbová Bieliková
Produkcia: Simona Bago Móciková, Radka Babincová, Viktor Schwarcz, Viktor Schwarcz ml.
Hrajú: Dana Droppová, Radka Caldová, Vica Kerekes, Zuzana Mauréry, Aňa Geislerová, Karel Dobrý, Cyril Dobrý, Lukáš Pelč, Peter Nádasdi, Vilma Frantová
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 2. februára 2023
Foto: Continental film