Na ceste (Jadde Khaki)
Aj keď sa väčšina recenzentov v súvislosti s filmom Na ceste odvoláva na západnú žánrovú figúru road movie amerického pôvodu, je potrebné pripomenúť, že Iránci majú vlastné tradície, povedzme motorizovanej kinetiky. Autá, cesty a všetky súvisiace naratívy, úspešne do iránskeho filmu uviedol Abbás Kiarostami. Už od jeho najslávnejšieho filmu Chuť čerešní (1997), ktorého dej sa od auta nevzďaľuje ani na jediný moment a veľká časť sa odohráva v jeho interiéri, sa tento zvláštny komorno-pohyblivý modus ujal a nasledovalo množstvo filmov, orientovaných na tento pohyblivý priestor.
Sám Kiarostami doviedol svoju obľubu áut k motorizovanému “holizmu”, keď svoj film Desať (2002) celý nakrútil v aute. Matka v ňom vozí po Teheráne svojho syna a vytrvalo mu vysvetľuje, prečo sa s jeho otcom rozviedla. V nejakom variante boli cesty autom prítomné v takmer všetkých jeho filmoch, Pod olivovníkmi (1994), kde si oblast po zemetrasení prehliada režisér i napríklad vo filme Vietor nás odvanie (1999). Cesty autom sa sťahovali do ďalších príbehov mladších režisérov, Mani Haghighi nakrútil v roku 2012 film Skromné pohostenie, kde pár žena a muž brázdiaci autom horské cesty, rozdávajú chudobným obyvateľom horskej oblasti peňažné dary, ale vždy s nejakou absurdnou podmienkou. Po prebratí žezla najprominentnejším režisérom, Asgarom Farhadim, sa do áut navyše presťahovali hádajúce sa manželské páry, téma inšpirovaná jeho oscarovým filmom Rozchod Nadera a Simin (2011).
Mladý režisér Panah Panahi, talentovaný syn slávneho otca, Jafara Panahiho vo svojom skvelom debute Na ceste nevykazuje žiadne známky slepého epigónstva, ale tvorivo rozvíja tradíciu. Vedome nadväzuje nielen na tento motorizovaný leitmotív, ale v jeho rozprávaní o putovaní jednej rodiny niekam, lebo do poslednej chvíle nevieme, kam sa rodičia s dvoma synmi vlastne autom vydali, je najcennejšia prítomnosť filmovej poézie, priamo odvodenej od tých najlepších diel nielen Kiarostamiho, Naderiho, Panahiho, Majidiho a mnohých ďalších z konca 80. a začiatku 90. rokov. Jeho vizuálna introvertná energia vtedy doslova oslnila svetové festivalové fora a iránsky film vstúpil medzi tie najzaujímavejšie národné kinematografie.
Spôsob, akým sa v pútnickom naratíve táto kvalita dosahuje je dôležité odsledovať. Na povrchu dominujú dokumentárne snímané scény, kedy rodina Khosra (Hassan Majooni, ktorého si pamätáme z filmu Mani Haghighiho Prasa) s námahou pacifikuje expanzívneho mladšieho syna (Rayan Sarlak), dieťa, zavaľujúce oboch nielen otázkami, ale aj výčitkami najrôznejšieho druhu, alebo rieši problémy s chorým psom. Otec sa nad ním zľutoval kdesi na ulici a zobral ho domov. Musia pravidelne zastavovať a psa starostlivo ošetrovať, lebo auto je z požičovne a snažia sa ho ušetriť od nepredvídaných situácií. Po ceste stretávajú cyklistov. Do jedného náhodou drgnú, a tak ho radšej na kus cesty zvezú. Do tejto bežnej agendy rodiny na cestách, včleňuje režisér nenápadné akordy obáv, žena (Pantea Panahiha) reaguje na auto, ktoré ich podľa nej sleduje a žiada muža, aby zastavil vedľa cesty. Ukáže sa, že ich chcel len upozorniť na tečúci chladič. Napätie postupne rastie, čítame ho v tvári zamračeného otca i staršieho syna Farida (Amir Simiar). Nič zbytočne nerozoberajú a o ničom nediskutujú. Postupne sa blížia k cieľu, ten je zrejme opatrne zakonšpirovaný, lebo smer im ukáže zamaskovaný motocyklista. Cestu do horskej dediny Kandi namáhavo hľadajú a potrebujú pomoc. Podľa pokynu musia u pastiera s ovčím stádom kúpiť kožušinu a vôbec netušia k čomu im bude slúžiť. Prichádzajú do dediny, na hranici s Tureckom, kde sa už zišli viaceré rodiny, vyprevádzajúce svojich synov. Khosro telefonuje s nejakým Hushangom, ktorý zrejme chlapca má čakať na druhej strane. Lúčenie je rýchle, len z diaľky počujeme zúfalý hlas matky. Rodiny prenocujú na horskej lúke a na druhý deň sa vydávajú na cestu späť. Dôvody emigrácie sa veľmi nerozoberajú, majú najrôznejšie príčiny, medzi inými i povinnú službu v armáde. Štatistiky uvádzajú, že sa počet Iráncov, opúšťajúcich krajinu, zvýšil od roku 2016 do roku 2019 z 15 500 na 42 tisíc.
Panahi v mnohom vychádza z postupov perského poetického dedičstva a jeho rozprávačskej stratégie “zastretej pravdy”, vnútorného zmyslu, postupne prekonávajúceho povrch reality. Cez jej situačnú naliehavosť prenikajú akordy smútku, prstom ich vybrnkáva na klávesnici, nakreslenej na otcovej sadre na nohe, mladší syn a jeho obrysy sú všadeprítomné, včlenené do vizuálnych obrazov pustej, vyprázdnenej krajiny. V tme výstražne svietia osvetlené autá rodín, ktoré opustili ich synovia. Emocionálna naliehavosť je vzdialená prvoplánovým dramatickým akcentom a plynie v akomsi poetickom bezčasí, umocnenom nielen obrazmi prírody, ale i tónmi piesní z predrevolučného obdobia. Minulosť i prítomnosť sa v závere zlievajú a dosahujú významy apoteózy víťazného, poučeného zmierenia. Za volantom sedí matka a poslednému obrazu dominuje krik odvážneho a ničím nepokoreného dieťaťa. Je určite z rodu vynachádzavých a večne vzdorujúcich detí, ktoré nám iránske filmy predstavili vo svojich najlepších filmoch ako boli Božské deti (1997), Farby raja (1999) Majida Majidiho, Zrkadlo (1995) a Biely balónik (1997) Jafara Panahiho, Kľúč (1987) Ebrahima Fourouzesha a mnohých ďalších. Vždy boli nositeľmi láskavého optimizmu. Na vízie lepšej budúcnosti je to niekedy viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Na ceste (Jadde Khaki), Írán, 2021
Dĺžka: 93 minút
Réžia: Panah Panahi
Scenár: Panah Panahi
Kamera: Amin Jafari
Produkcia: Panah Panahi
Hrajú: Hassan Majooni, Rayan Sarlak, Pantea Panahiha, Amin Simiar
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 12. mája 2022
Foto: ČSFD cz.