Nórskeho režiséra Joachima Triera možno bez rozpakov označiť za „lovca duší“. A možno nielen to, jeho chirurgicky presné rezy ich anatómiou majú hodnotu ako umeleckú, tak i sociologickú, pretože v jeho sieťach takmer pravidelne uviazne tá veková kategória, ktorá si svojou nárokovou filozofiou zasluhuje sústredenejší pohľad. Právo na šťastie a slobodu sú tými najobvyklejšími mantrami mileniálov, dezorientovaných absenciou existenčných i materiálnych problémov a v mene práva na slobodnú voľbu, vytrhnutých z tradičných hodnotových súradníc.

Svoju pozíciu vo svete, prístupnom a otvorenom na akékoľvek hľadanie čohokoľvek, sa snaží nájsť i Julia (Renate Reinsve dostala za túto rolu v Cannes cenu za najlepší ženský herecký výkon), mladá tridsiatnička. Najprv to skúša so vzdelaním, ale nevyhovuje jej ani medicína, ani psychológia, a tak sa rozhodne realizovať v milostných vzťahoch. V rýchlom slede vystrieda milencov, po ktorých ostanú len fotovlákna na jej mobile. Úspešný tvorca komiksov, o pätnásť rokov starší Aksel (Anders Danielsen Lie) sa zdá byť tým pravým. Nasťahuje sa k nemu a absolvuje návštevu u jeho príbuzných. On chce deti, ona nevie, ale zdá sa jej, že skôr platí nie ako áno. O tom, že manželský život a deti sú tým, čomu by sa mala podvoliť za cenu straty osobnej slobody, ju nepresvedčí scéna so vzdorujúcim dieťaťom na záhrade, ani prudká hádka manželov, Akselových príbuzných. Prečkáža jej i jeho popularita, pracovné nasadenie, zdá sa jej, že sa vedľa neho akosi stráca. A tak experimentuje so svojimi citmi a vzťahmi ďalej. Po urazenom odchode z nejakého spoločného večierku vkĺzne na cudziu oslavu a tam stretne Eivinda. Strávia spolu hravý večer a rozídu sa. Mladý muž je zadaný a Julia sa o tom za nejaký čas presvedčí, keď do predajne knihy, kde pracuje sa dostaví i so svojou jogínskou priateľkou. Tá, ako sa dozvieme v krátko bio prehľade, je hlboko oddaná záchrane planéty a zelenej ideológii. Aksela opustí a nasleduje pokus číslo dva, tentoraz s Eivindom (Herbert Nordrum). Túži po sebarealizácii a tak začne písať. Z toho, čo máme možnosť zdieľať, vyzerá jej literárna expresia ako návod na sex, je vo svojich predstavách a receptoch explicitná a popisuje všetky biologické aspekty telesných radostí.

K dramatickému obratu dochádza pri zistení, že je tehotná. Táto správa nie je ani pre jedného z potenciálnych rodičov radostná. Julia je zmätená a nevie, čo má robiť. Zasiahne osud, nechcené dieťa potratí. Svoju prísnu tvár ani po tejto zmene v živote Julie neodvráti. Dozvie sa, že Aksel má rakovinu, a tak s ním absolvuje jeho posledné dní. Smrť je blízko a dýchne na bezstarostnú krásku, ktorej jediným záujmom bolo dozvedieť sa, kto vlastne je a čo chce, mrazivým dychom pravdy o tom, že umieranie je plné bolesti a život je konečný.

Štruktúra rozprávania, rozčlenená do dvanástich kapitol, každá s priliehajúcim názvom, končí epilógom. Julia ako fotografka pri nakrúcaní filmu po tom, čo urobí pár záberov na herečku, sleduje z okna ako žena pristupuje k Eivindovi. Drží na rukách ich dieťa. Vyrovnaná hrdinka si sadá doma k práci. V tichu, bez zbytočného rodinného chaosu, sama a konečne realizujúca svoju celoživotnú túžbu.

Aj keby sme si mohli myslieť, že tento záver skrýva nejakú porciu irónie, najskôr to tak nebude. Podobne totiž končia výlety do osudov samostatných žien hneď v niekoľkých severských filmoch a inak to nebude ani inde. V ďalšom nórskom hite, Ninjababy, najlepšej európskej komédii za rok 2021, sa komiksová výtvarníčka Rakel, omylom tehotná s náhodným milencom, vzdáva v mene práce dieťaťa a necháva jeho výchovu na otca. V závere dievčatku, ktoré ju sotva poznáva kladie do rúk svoju novú knihu. Rovnako háji právo ženy, vymknúť sa zo svojej tradičnej role i Amanda Kernell (Sámska krv) v najnovšom filme Charter.

V severskom kontexte je to zvláštna koláž nanovo konfigurovaných hodnôt. Z tradičného portfólia vypadla rodina a vlastne i deti, ale ostal étos práce. Relativizáciu rodinného spolužitia vidíme aj v tomto filme. Julia síce navštevuje na svoje narodeniny matku i otca, oddelene, lebo sa rozviedli a žijú s novými rodinami. Otec jej podrobne popisuje svoje choroby, daruje nevkusnú bundu a vysvetľuje, prečo k nej nemôže prísť na návštevu. Vlastne všetko, čo tu z popisu rodinného života absolvujeme je skôr odpudzujúce než prijateľné a je dôležité si uvedomiť, že k rozkladu vzorca tradičnej rodiny dochádza preto, aby došlo k inej konštelácii spoločenského života, ovenčenej slobodnými rozhodnutiami slobodných žien a mužov. Prajú si život bez podmienok a povinností, podľa svojich predstáv a želaní. Či je onou métou „single samota“ , naplnená prácou, nevedno. Možno o tom budú filmy dnešných mileniálov za takých dvadsať tridsať rokov a silne pochybujem, že budú príliš optimistické. K istej forme reflexie na túto tému privádza svojich divákov aj Joachim Trier v snímke Najhorší človek na svete a jeho zrelý, dospelý úsudok je v príbehu bludičky Julie preukazateľne prítomný.

Najhorší človek na svete (Verdens verste menneske/The Worst Person in the World), Nórsko, 2021
Dĺžka: 129 minút
Réžia: Joachim Trier
Scenár: Eskil Vogt, Joachim Trier
Kamera: Kasper Tuxen
Hudba: Ola Fløttum
Strih: Olivier Bugge Coutté
Zvuk: Gisle Tveito, Kasper Janus Rasmussen
Scénografia: Roger Rosenberg, Elin Våg
Masky: Trine Morland, Vilde Heimdal, Jorunn Askeland
Kostýmy: Ellen Dæhli Ystehede
Produkcia: Thomas Robsahm, Andrea Berentsen Ottmar
Hrajú: Renate Reinsve, Anders Danielsen Lie, Herbert Nordrum, Maria Grazia Di Meo, Hans Olav Brenner, Deniz Kaya, Vidar Sandem, Olav Stubberud, Gisle Tveito, Sofia Schandy Bloch, Helene Bjørnebye, Rebekka Jynge, Anna Dworak, Marianne Krogh, Thea Stabell, Torgny Amdam, Savannah Marie Schei, Lasse Gretland, Eia Skjønsberg, Karen Røise Kielland, Tom Espen Pedersen, Jonas Lund, Siri Forberg, Karla Nitteberg Aspelin, Tumi Løvik Jakobson, August Wilhelm Méd Brenner, Pål Anders Nordvi, Mia McGovern Zaini, Silje Storstein
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 7. apríla 2022
Foto: ASFK