Kniha poviedok Muži, ktorí nemajú ženy (Men Without Women) japonského spisovateľa Harouki Murakamiho, ktorého našim čitateľom netreba nijako zvlášť predstavovať, vyšla v roku 2014 a hneď nasledujúci rok sa na pulty kníhkupectiev dostal aj český preklad. Obsahuje poviedku Drive My Car, sfilmovanú režisérom Ryúsuke Hamagučim. Je to zrejme dosiaľ najúspešnejší pokus previesť na plátno zložitý svet jeho hrdinov, oscilujúcich medzi realitou a vnútorným priestorom, vytvoreným v pulzujúcich súradniciach osamelého ega. Záplava cien akosi naznačuje nehasnúci záujem verejnosti o záležitosti namáhavej harmonizácie spirituálnej kvality a vonkajších podmienok, v ktorých musí fungovať, vyrovnávať sa s ich často bolestnými impulzmi.

Príbehový rámec filmu je jednoduchý. Divadelný režisér a herec Ýusuke Kafuku (Hidetoši Nišijima) má profesionálne renomé a popularitu a manželku scenáristku Oto (Reika Kirišima). Kedysi mali aj dcérku, tá však zomrela. S touto traumou sa jeho žena vyrovnáva sexuálnymi avantúrami. Pri jednej z nich je Kafuku nepozorovaným svedkom, ale nijako ju nerieši. Skúša v divadle Čechovovú hru a venuje sa svojej práci. Žena však umiera a on po nejakom čase odchádza do Hirošimy, kde má pre divadelný festival naskúšať opäť Uja Váňu. Medzi hercami je i bývalý milenec jeho ženy Koši Takatsuki. Obsadí ho do role Váni. V produkcii účinkuje i nemá herečka z Južnej Kórei. Tá má vytvoriť postavu Sone. Režisér žiada, aby ho ubytovali ďalej od divadla. Chce si vo svojom červenom Saabe prechádzať repliky z hry. Má ich na magnetofónovej páske s hlasom mŕtvej manželky. Je zaskočený, keď mu oznámia, že nemôže z bezpečnostných dôvodov šoférovať kvôli tomu, že kedysi došlo k nehode a tá narušila priebeh skúšania. Pridelia mu i mladú šoférku Misaki (Tóko Miura). Je spoľahlivá a decentná, všetko funguje až do momentu, keď si polícia odvedie Košiho. Pobil sa s nejakým mladíkom a ten v nemocnici skonal. Kafuku má na výber, buď sa všetko zruší, alebo zahrá Váňu on sám. Rolu dokonale ovláda. Váha, ale nakoniec privolí a v závere filmu sa koná premiéra.

Všetko, čo sa pod povrchom tejto dejovej schémy odohráva, zodpovedá odlišnej naratívnej koncepcii, ktorá má na rozdiel od koherentnej, kauzálnej logiky západného rozprávania príbehu charakter kontemplatívny a analogický, vychádzajúci z poetického spôsobu výkladu sveta. Jej kľúčovou koncepciou nie je dráma, ostrý stret v jednotlivých situáciách, ale smeruje k hľadaniu syntézy a harmónie. Kafuku nevyvoláva konflikt, keď vidí svoju ženu s milencom, podriadi sa i vo veci šoférovania a prevezme rolu v predstavení. Namiesto dramatického vyjednávania a trvania na svojich požiadavkách a potrebách sa ponára do vlastného sveta. Ten sa vrství a vizualizuje v dlhých cestách autom, pohľadmi do krajiny a tichej interakcii a postupnom splynutí s Misaki. Ona sa mu odhaľuje v úspornom rozprávaní o vlastnom osude. Navštevujú spolu miesto, kde pri havárii zomrela jej matka. Ich bolestná minulosť sa vynára v tichom plynutí, doznievaní slov a statických pauzách. Emocionálne pôsobenie vychádza z meditatívnych, kontemplatívnych polôh, prírodných analógí, pohľadov na more, alebo zasnežené pláne, sprítomňujúce prázdnotu, naplňujúcu sa vzájomným spirituálnym prienikom. Mlčanie a ticho má v tejto koncepcii významotvornú funkciu. Možno aj preto si autor zvolil hru Čechova, kde je pauza herným prvkom a dôležitou dramatickou stratégiou. Zodpovedá jej i voľba nemej herečky, dorozumievajúcej sa znakovou rečou, navyše v korejštine. Tieto analogické postupy uvoľňujú veľmi špecifický druh energie, vynárajúcej sa postupne a nehmatateľne, vyžadujúcej pri trojhodinovom filme trochu iný druh diváckeho sústredenia.

Ďalšou rovinou rozprávania je pohľad do tvorivého divadelného procesu, výrazne odlišného od západného priebehu hľadania charakterových špecifík, mizanscénovania a pointovania jednotlivých situácií. Príbeh hry, príchod penzionovaného profesora Serbrjakova s novou mladou ženou Jelenou na statok, ktorý spravuje brat jeho prvej ženy Váňa a do Jeleny sa fatálne zamiluje, akoby nebol v priebehu rozprávania dôležitý. Vynecháva vzťahy medzi postavami, vyberá si Soňu, profesorovu dcéru z prvého manželstva, ale jej funkčnú úlohu v deji nepoznáme. Váňa so Soňou sú po príchode profesora postavení do zložitej situácie, lebo ten chce statok predať a kúpiť si byt v meste. Nakoniec odchádza a Váňu s neterou Soňou vidíme v pôsobivej záverečnej situácii, kde sa mu znovu snaží odkryť zmysel života, plného sklamaní a zlyhaní. V hľadisku sedí šoférka Misaki a je zrejmé, že to, čo prebieha na javisku sa odohráva aj v živote tejto dvojice.

Auto, v ktorom tak obaja trávia spolu veľkú časť rozprávania má tak istú metaforickú úlohu partnerstva a spojenia dvoch opustených duší a titul tomuto náznaku plne zodpovedá. Pre fanúšikov iránskeho filmu tak táto voľba pripomína jeho ikonickú funkciu nielen u Abbasa Kiarostamiho, ale i ďalších významných Iráncov a treba podotknúť, že i u ich početných epigónov. Vyrovnávanie sa so stratou partnerky je ostatne i leitmotívom celej knihy poviedok Murakamiho Muži, ktorí nemajú ženy. Záverečná harmónia v tejto nedramatickej dráme strát a nálezov sa tak plne vpisuje do japonskej filozofie večnej harmónie a súladu.

Drive My Car (Doraibu mai kâ / Drajv maj kár – festivalový názov), Japonsko, 2021
Dĺžka: 179 minút
Réžia: Rjúsuke Hamaguči
Predloha: Haruki Murakami (poviedka)
Scenár: Rjúsuke Hamaguči, Takamasa Óe
Kamera: Hidetoši Šinomija
Hudba: Eiko Išibaši
Produkcia: Teruhisa Jamamoto
Hrajú: Hidetoši Nišidžima, Tóko Miura, Masaki Okada, Reika Kirišima, Perry Dizon, Yoo-rim Park, Dae-Young Jin, Satoko Abe
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 24. marca 2022
Foto: ČSFD cz.